Drastický dosah fiškálneho štátu

S transformáciou ekonomiky z centrálne plánovanej socialistickej na slobodnú trhovú ekonomiku kapitalistického spoločensko-ekonomického charakteru v podmienkach globalizácie sa spája aj tvrdý dosah finančných problémov na každého občana transformujúcej sa krajiny
Počet zobrazení: 1820

S transformáciou ekonomiky z centrálne plánovanej socialistickej na slobodnú trhovú ekonomiku kapitalistického spoločensko-ekonomického charakteru v podmienkach globalizácie sa spája aj tvrdý dosah finančných problémov na každého občana transformujúcej sa krajiny.

Je veľa apologétov reformy a transformácie, málo akceptovateľných kritikov a ešte menej analytikov, ktorí by objektívne vysvetlili, prečo práve reforma a transformácia sú také drastické. Jedným z nestranných analytikov je P. F. Drucker. O jeho diele sme sa mohli do roku 1989 dočítať len v "Kritike buržoáznych teórií". Dnes pre zmenu nikto priveľmi nepropaguje autora, ktorý analyticky predpovedal koniec kapitalizmu - jeho premenu na postkapitalistickú spoločnosť.

Peter Francis Drucker o tvorbe rozpočtov Dve svetové vojny v 20. storočí premenili národný štát na "fiškálny štát". Až do tej prvej nebola žiadna vláda v novodobej histórii (dokonca ani počas vojen) schopná získať od svojich ľudí viac než len 5 alebo 6 percent celkových príjmov krajiny. Počas prvej svetovej vojny všetky bojujúce krajiny, ba aj tie najchudobnejšie, prišli na to, že neexistujú prakticky žiadne medze, určujúce, čo môže vláda od obyvateľstva vyžmýkať.

Počas prvej svetovej vojny boli už ekonomiky všetkých bojujúcich krajín celkom monetarizované. Dôsledkom toho bolo, že dve najchudobnejšie krajiny (Rakúsko-Uhorská monarchia a Rusko) mohli počas vojny vybrať na daniach a vypožičať si väčší objem finančných prostriedkov, než boli celkové ročné príjmy ich obyvateľstva. Dokázali tak vyčerpať kapitál akumulovaný po dlhé desaťročia, ak nie storočia, a transformovať ho na vojenský potenciál.

Jeden zo svetových ekonómov, vtedy ešte žijúci v Rakúsku, Joseph Schumpeter, okamžite pochopil, čo sa deje. Ale ostatní ekonómovia a väčšina vlád potrebovali aj ďalšiu lekciu - druhú svetovú vojnu. Odvtedy sa všetky rozvinuté a mnoho rozvojových krajín premenili na "fiškálny štát". Prišli k presvedčeniu, že to, čo vláda môže vybrať na daniach alebo si môže vypožičať, nemá žiadne ekonomické medze, a preto neexistujú žiadne ekonomické obmedzenia ani pre vládne výdaje.

Schumpeter poukazoval na to, že počas celej existencie vlád začínal proces tvorby rozpočtu odhadom dostupných príjmov. Výdaje potom museli byť v súlade s týmito príjmami. A pretože škála "dobrých dôvodov" pre škrty je nevyčerpateľná a požiadavky na výdaje sú nekonečné, proces tvorby rozpočtu väčšinou predstavoval rozhodovanie o tom, čo neschváliť. Pokiaľ sa vedelo, že príjmy sú limitované, vlády či už v demokratických krajinách alebo v absolutistických monarchiách pracovali v extrémne obmedzených podmienkach. Tieto obmedzenia im znemožňovali stať sa sociálnym alebo ekonomickým činiteľom. Lenže od vojen znamená proces tvorby rozpočtu v podstate "pritakávanie". Dovtedy mala vláda a politická spoločnosť k dispozícii iba také prostriedky, aké im občania poskytli - a tie sa pohybovali v úzkom rozmedzí niekoľkých percent národného dôchodku. Bolo to zároveň všetko, čo bolo monetarizované. Len takýto objem prostriedkov možno premeniť na dane a pôžičky a tým i príjmy štátu.

V nových podmienkach, keď sa predpokladá, že neexistujú žiadne ekonomické hranice príjmov, ktoré môže štát získať, sa tak štát stáva pánom občianskej spoločnosti a je tiež schopný ju usmerňovať a pretvárať. Prostredníctvom daní a výdavkov môže vláda predovšetkým prerozdeľovať dôchodky spoločnosti.

Čo si ponechajú daňoví poplatníci Prostredníctvom moci peňazí štát môže, lebo taký je aj zámer, pretvárať spoločnosť podľa predstáv politikov. V nových podmienkach je veľmi jednoduché nazerať na národný dôchodok ako na niečo, čo patrí štátu, keď jednotlivci majú právo mať len to, čo im je štát ochotný ponechať. Pred rokom 1914 a ani do roku 1946 nikto nehovoril o "daňových únikoch". Predpokladalo sa, že všetko patrí jednotlivcovi, ak to nie je výslovne postúpené štátu politickými reprezentantmi daňových poplatníkov (či už išlo o absolútnu výkonnú moc alebo o parlament). Pojem "daňový únik" však nevyhnutne vedie k záveru, že všetko patrí štátu, pokiaľ sa neurčilo, že si to smie ponechať daňový poplatník. A čokoľvek ostáva v držbe daňových poplatníkov, zostáva v nej iba preto, že štát je vo svojej múdrosti a šľachetnosti ochotný im to ponechať.

Zrejmým sa to prirodzene stalo len v krajinách komunistického bloku. Ale dokonca aj v USA počas Kennedyho vlády sa uznávalo - obzvlášť medzi byrokratmi z Washingtonu - že všetky dôchodky patria štátu s výnimkou toho, čo štát dovolí daňovým poplatníkom si ponechať.
(P. F. Drucker: Postkapitalistická spoločnosť, časť II - Politický systém, kap. 6: Od národného štátu k megaštátu vyd. Management Press, Praha 1993)

Slovenská republika 1993 - 2001: Prehrali sme azda nejakú vojnu? Už druhá generácia po roku 1989 nastupuje v našom štáte do aktívneho ekonomického veku. "Dedovia", v prevažnej miere vtedy ešte budujúci socialistický štát, majú dnes aký-taký dôchodok. "Otcovia", v súčasnosti vo veku 40 až 60 rokov, ktorí v rozhodujúcej väčšine práve začínali svoje pracovné kariéry a tešili sa z prichádzajúcich zmien, spolu so svojimi úsporami vyčerpali aj životný optimizmus. Nedobrovoľne sa stali "daňovými subjektami" bez väčších perspektív. Dedovia a otcovia pritom vytvorili tú podstatu bohatstva, z ktorej ťaží fiškálny štát už desať rokov. "Synovia", dnes vo veku okolo tridsať rokov vstupujúci už do čias nadšeného budovania "transformujúcej sa ekonomiky", sú rozdelení na bohatých a chudobných. Majú vrásky na čele a kruhy pod očami z prebdetých nocí. Zápasia o udržanie sa na hladine či "zbohatnutie" v podmienkach reformy a transformácie ekonomiky. "Vnuci" vo veku okolo dvadsiatky, ktorým sa otvára svet a chcú doň aj odísť, pretože sa im správne zdá byť gombičkou, nechápu, kam sa podeli všetky tie miliardy z transformácie, privatizácie, separácie od Českej republiky. Keďže už nič nemajú, nič nededia, ale za všetko hneď platia.

Kam sme "prešustrovali" tie miliardy zo štátnych rozpočtov od roku 1993? Na aký "potenciál" sme premenili financie od roku 1993 a kam zmizol? Správali sme sa rovnako ako Rusko či Rakúsko - Uhorsko, ale tu predsa nezúrila vojna. Pýtajú sa vnuci i synovia: čo ste azda, otcovia a dedovia naši, prehrali dajakú vojnu, že v roku 2001 nám má byť opäť nedobre a ten "hospodársky zázrak" sa plánovite nedostavuje? Akých "štyridsať rokov komunizmu" máta politikom v médiách po rozume, ak máme jednu štvrtinu z tohto času už historicky za sebou v trhovej ekonomike, ktorá mala byť výkonnejšia, efektívnejšia a spravodlivejšia?

Dane vtedy a potom Je veľmi poučné prečítať si analytický výklad vzniku fiškálneho štátu. Od času zavedenia peňazí ako platidla sa mocní tohto sveta vždy usilovali určovať životnú úroveň svojich poddaných prisvojovaním si ich majetku. Avšak ak sa dnešná občianska spoločnosť a systém demokracie hlásia k parlamentarizmu demokratických buržoáznych revolúcií a k slobodnému podnikaniu súčasne, Druckerov výklad problémov nášho občana je objasnený. Nechtiac a v najlepšom úmysle sme si nastolili onen spoločensko-ekonomický režim nazvaný fiškálny štát.

Kto dnes rozhoduje o príjmoch a výdajoch do štátneho rozpočtu? Naozaj je to "zástupca ľudu" v parlamente? Skutočne veríme, že stopäťdesiat poslancov myslí na dobro občanov svojho volebného okrsku, ak súhlasí s rozpočtom likvidujúcim v okrsku nemocnice, školské zariadenia, čo má za následok nezamestnanosť a chorobnosť? Koho záujmy vlastne bráni štátny rozpočet 2001? A aké záujmy zastávali rozpočty 1993-2000?

Ministerka financií odôvodňuje, že na to nemáme. To isté ministerstvo financií a zákonodarný zbor však zákonmi spoplatní takmer každú ľudskú aktivitu a potrebu. Môžeme si predstaviť, aké tuhé boje sa zvádzajú medzi prívržencami ľavej či pravej politickej orientácie o každú prijatú či vydanú korunu fiškálneho štátu.

Záujem občana verzus štát Drucker má pravdu, "komunistické" rozpočty považovali za samozrejmé, že všetko patrí štátu, mali to dokonca posvätené ústavou. Štátny plán a rozpočet ČSSR však menej hovoril o "daňových únikoch", ale o to viac o "spoločenskej spotrebe". To boli finančné prostriedky prioritne vyčleňované pre pokrytie potrieb obyvateľstva: na prevádzku a rozvoj zdravotníckeho, dôchodcovského, vzdelávacieho systému, na rozvoj bytovej výstavby, starostlivosti o mladé rodiny, o matky, o duševne a telesne chorých, na rozvoj kultúry a telovýchovy, dopravy, verejnej infraštruktúry. Zabudlo sa, že tá charita sa dnes preto tak cení, že vtedy bola priamo zabudovaná v štátnom rozpočte. Dodnes ťažíme z rokov, keď štát postavil mohutnú infraštruktúru bytov, verejných budov, dopravných systémov, energetiky. Spoločenská spotreba cez podnikové fondy a fondy v rozpočtových organizáciách pokrývala prakticky potreby občanov natoľko, že z neporovnateľne menších miezd v absolútnom číselnom vyjadrení bolo možné usporiť na auto, rodinný dom, byt, zabezpečiť zdravý detský vývoj, dovolenku a podobne. Štát vedel, že ak si prisvojil financie od občana, musel ho zabezpečiť pokrytím rozpočtových kapitol a "nežmýkal" ho daňami navyše. Nedovolil mu podnikať, čo bola, samozrejme, osudná chyba celého systému. "Pravoverným" však musí zdvihnúť žlč až porovnanie režimu fiškálneho štátu Rakúsko-Uhorskej monarchie s dnešnou Slovenskou republikou v duchu Druckerovej analýzy: Prečo je štát vo svojej "múdrosti a šľachetnosti" ochotný ponechať občanovi len tak málo z financií, ktoré dokáže občan získať, ak hlása slobodu trhu, voľnosť rozhodovania a rovnosť občana pred zákonom? Azda občana zaujíma, či bude prosperovať tá či oná banka a komu vláda pridelí prosperujúci štátny podnik za najlepších podmienok, ktorý bol vycibrený za jeho statočne zarobené peniaze, ak musí stáť v rade na lieky, čakať v preplnených čakárňach ordinácií na operačný poradovník či liečebný pobyt, platiť za školné a za každú informáciu od úradníkov? Alebo keď musí podplácať každého vyššieho správneho činiteľa v akomkoľvek právnom rozhodovaní? Trh vraj ukáže, kasali sa mladí pravičiari pred desiatimi rokmi. Sami však nenašli odvahu konečne ho ponechať samoregulácii.

Ak by platili zásady slobody výberu, niektorí lekári by síce museli zmeniť povolanie, ale zdravotníctvo by bolo na tom oveľa lepšie, ako je dnes. Režim postkomunistického fiškálneho štátu, kde sa každé štyri roky striedajú pri "žmýkačke peňazí" nové politické zoskupenia mladej republiky, spôsobil, že za trest pravým i ľavým politikom sa obyčajným ľuďom javí režim spoločenskej spotreby socialistického fiškálneho štátu ako humánnejší a produktívnejší.

Nie je dobré viniť potok z toho, že zurčí a pripomína nám ubolenú hlavu, hovorí sa v prísloví. Liečme teda ten upchatý fiškálny bôľ nejako šikovne, bez pravých, ľavých či tretích ciest. Lebo - povedzme si s Druckerom priamo - národné hospodárstvo našej krajiny je tu preto, lebo tu žijú naši občania. Tu sme predsa doma a doma sa nepočítajú korunky za podanie ruky, neráta sa ani daň za priateľskú radu, podaný pohár vody a nefakturuje sa poskytnutie trošky tepla po príchode z mrazivej fujavice. Financie prenechajme Rockefellerom, Murdochom, Majským či Mojžišom. Tam, kde je človek doma, predsa nikdy nebuduje fiškálny režim svojim deťom - a tie naše sa nás oprávnene pýtajú, akú vojnu sme to vlastne prehrali, keď po desiatich rokoch trhovej ekonomiky a parlamentnej demokracie stojíme krok od fiškálneho dna. Platíme, platíme a platíme a lepšej budúcnosti nedovidíme.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984