Stojím na strane ľavice, stojím na strane Smeru

Na sklonku minulého roka sa na stránkach Slova rozpútala diskusia o budúcnosti ľavice, ktorej vyvrcholením bol novembrový Klub Nového slova na tému Ľavica v 21.storočí. Na klube sa voči sebe vyhranili dva prúdy intelektuálov. Na jednej strane tí, ktorí považujú za prioritu ľavicovej politiky menšinové otázky a postmoderné hodnoty (označme ich názvom „postmodernisti“) a na druhej strane tí, ktorí považujú za prioritu sociálne otázky (v tomto prípade sa na Západe zvykne používať názov „tradičná ľavica“). Zatiaľ čo prvá skupina (zaraďme k nej pracovne Eduarda Chmelára a Ivana Štefunka) sa vyznačuje nekompromisnými kultúrno-liberálnymi postojmi, obhajobou menšinových práv a silným environmentálnym cítením, druhá skupina (k nej pracovne zaraďme Braňa Ondruša a moju maličkosť) hovorí v rámci ľavicového diskurzu predovšetkým o sociálnej rovnosti, solidarite, spravodlivej distribúcii a silnom sociálnom štáte. Oba tieto ideové prúdy sú v západnej ľavici zastúpené už desiatky rokov, a preto je prirodzené, že zvádzajú súboj aj v slovenskom prostredí. Ak sa takýto súboj nezvrháva na emočné výlevy v prospech alebo neprospech vládnej strany Smer-SD, môže byť takáto diskusia prospešná, a preto sa k nej pokúsim vrátiť na základe historickej a sociologickej analýzy. Dotknem sa aj Smeru, ktorý dnes dominuje ľavej strane politického spektra, a táto diskusia sa ho preto takisto týka. Prvá veľká schizma – od revolúcie k reformizmu Načrime do problematiky krátkym historickým exkurzom o európskom socialistickom hnutí a jeho ideových schizmách. Na rozdiel od E. Chmelára si totiž myslím, že na pochopenie súčasných diskusií na pôde politickej ľavice má väčší zmysel sledovať historický vývoj v Európe, než sa zaoberať tým, aká bola a aká nebola Strana demokratickej ľavice (SDĽ), kto, čo a kedy zo slovenských politikov povedal a pod. Slovenský vývoj v mnohom odráža ten európsky. A preto si povedzme niekoľko slov práve o ňom. Sociálna demokracia začínala v 19. storočí ako marxistické robotnícke hnutie, ktoré oplývalo revolučným radikalizmom a antikapitalizmom. Zlom nastal počas prvej svetovej vojny, keď sa väčšina sociálnodemokratických strán v Európe vzdala myšlienky internacionalizmu a podporila svoje vlády vo vojnových cieľoch. Jedinou výraznou výnimkou v tom čase bolo krajne ľavicové krídlo sociálnej demokracie, ktoré sa prihlásilo k leninizmu, pacifizmu a nekompromisnému internacionalizmu. V ľavicovom hnutí vznikla prvá veľká schizma. Rozdelilo sa na socialistov a komunistov. Nebudem si v tejto chvíli všímať vývoj v komunistickom hnutí (hoci som osobne presvedčený, že komunisti ešte v európskej politike nepovedali posledné slovo) a zameriam sa na sociálnu demokraciu. Tá sa vyhranila voči komunistom svojím ideovým pragmatizmom, reformizmom a umiernenosťou v sociálno-ekonomickej politike. Otvoreného antikapitalizmu sa ako prvé vzdali škandinávske strany, ktoré v 30. rokoch nahradili marxizmus keynesiánskou politikou sociálneho štátu. Po druhej svetovej vojne na politiku sociálneho štátu nadviazali aj ďalšie západoeurópske socialistické strany, ktoré – rovnako ako Škandinávci – postavili svoju politiku na úzkej spolupráci s odbormi. Rozchod s marxizmom potvrdila v roku 1959 najvplyvnejšia európska sociálna demokracia, nemecká SPD, na zjazde v Bad Godesbergu. Krátko na to prijala Socialistická internacionála v Osle deklaráciu, v ktorej sa prihlásila k hodnotám politického pragmatizmu a reformizmu. Druhá veľká schizma – od robotníkov k stredným vrstvám Európska sociálna demokracia sa teda po druhej svetovej vojne definitívne vzdala otvoreného antikapitalizmu. Nestratila však na svojej sociálnej radikálnosti, a to aj vďaka silnému ľavicovému tlaku zo strany odborov. Socialisti v tandeme s odbormi ostávali v centre robotníckeho hnutia, obhajovali triedne záujmy tých najslabších a úspešne budovali sociálny štát v jednotlivých európskych krajinách. Preto nečudo, že obdobie 1945 – 1973 sa zvykne nazývať aj „zlatou érou“ sociálnej demokracie a jej vtedajší stabilní lídri ako Tage Erlander (švédska SAP), Einar Gerhardsen (nórska DNA) či Willy Brandt (nemecká SPD) sú dodnes vnímaní ako najúspešnejší socialistickí politici vôbec. Lenže na sklonku 60. rokov sa nezadržateľne schyľovalo k ďalšiemu zlomu. Politika sociálneho štátu totiž bola pre socialistov svojím spôsobom sebadeštrukčná. Socialisti pomohli k lepšiemu životu miliónom robotníkov a chudobných ľudí. Vďaka sociálnemu štátu, podpore vzdelávania a redistribučným mechanizmom mnohých z nich posunuli sociálne nahor – medzi relatívne dôstojne žijúce stredné vrstvy. Tým si však, paradoxne, pod sebou pílili konár. Ako sa totiž stenčovala robotnícka trieda a zlepšovali podmienky najchudobnejších vrstiev, sociálna demokracia strácala voličskú podporu. Záujmy nepustia. Možno sa to od deproletarizovaných stredných tried zdá byť nevďačné, ale podstatou politiky nie sú sentimenty. Socialisti sa už vo voľbách nemohli spoliehať iba na robotníkov a na spoluprácu s odbormi. Museli začať oslovovať aj strednú triedu. To viedlo k ďalšiemu zmierňovaniu ich tradičnej sociálno-ekonomickej politiky, ale aj k posunu ku kultúrno-liberálnym otázkam. Tieto posuny vážne znepokojili mnohé odborové centrály v Európe, ktoré zotrvávali na tradičných socialistických hodnotách. Postupne sa vytváral priestor na druhú veľkú schizmu v robotníckom hnutí, resp. na nárast napätia medzi sociálnodemokratickými stranami a odbormi. Trvalo ešte niekoľko rokov, niekde aj desaťročí, kým sa k sebe socialistické strany a odbory prestali správať ako prirodzení partneri, no isté je, že ich odveké spojenectvo zaznamenalo vážne štrbiny. Tretia veľká schizma – od sociálneho štátu k postmodernizmu Samotný posun k postmoderným témam má korene v roku 1968. V tom čase sa po celej Európe rozmohlo študentské revolučné hnutie, ktoré bolo viac ako sociálno-revolučnými postojmi charakteristické kultúrnym libertarianizmom. Išlo o generáciu mladých, vzdelaných a radikálno-liberálnych ľudí, ktorí nezažili ani Veľkú hospodársku krízu, ani druhú svetovú vojnu. Na rozdiel od svojich rodičov preto nedoceňovali význam sociálneho štátu a sociálnych istôt. Svoju energiu ventilovali skôr v kultúrnych otázkach a v odpore voči akýmkoľvek autoritám. Zrodila sa tzv. nová ľavica. Čo je dôležité, po skončení študentských nepokojov sa mnohí predstavitelia tejto novej ľavice rozpŕchli do straníckych štruktúr tradičnej sociálnej demokracie. A zmenili ju na nepoznanie... Aj vďaka nim sa sociálna demokracia začínala od 70. rokov čoraz viac orientovať na postmoderné, resp. liberálne témy. Treba však zdôrazniť, že si aj naďalej udržiavala svoju robotnícku identitu. Niet sa čomu čudovať: aj napriek tomu, že musela aktívnejšie loviť vo vodách strednej triedy a mestskej inteligencie, drvivá väčšina jej priaznivcov naďalej pochádzala z radov robotníkov a najnižších vrstiev. Liberálne stredné triedy tvorili maximálne 30 percent jej elektorátu, čiže robotníci so zhruba 70-percentným podielom boli stále v obrovskej väčšine. Ako to však už býva – počty nezodpovedali straníckemu vplyvu. Vzdelané stredné vrstvy vďaka svojej kultúrnej a inteligenčnej prevahe postupne ovládli štruktúry sociálnodemokratických strán a posun k postmoderným témam bol o to markantnejší. Do 90. rokov sa európska sociálna demokracia postupne premenila zo strany obhajujúcej robotnícke záujmy na liberálno-univerzalistickú marketingovú stranu. Veľké osobnosti sociálnej demokracie 70. a 80. rokov, ako napríklad Olof Palme (švédska SAP), Francois Mitterand (francúzska PS) či Bruno Kreisky (rakúska SPÖ), tomuto tlaku ešte relatívne úspešne čelili, no po ich odchode sa k moci definitívne dostali radikálni reformisti. Na svete bola ďalšia schizma, tentoraz medzi tradičnou ľavicou a postmodernistami, ktorá sa v niektorých krajinách prejavila vznikom zelených strán a postmoderných občianskych hnutí. Paralelne s týmto procesom prebiehal aj proces ekonomickej liberalizácie, ktorý predstavoval druhý nápor na tradičnú identitu socialistov. Od 70. rokov sa začala naplno prejavovať ekonomická globalizácia, ktorá postupne znemožňovala kontrolu vlády nad národnou ekonomikou. Kapitál sa odrazu mohol presúvať po celej zemeguli, aby nachádzal čo najlacnejšiu pracovnú silu, čo najnižšie dane, čo najmenej štátnych zásahov. Sociálna demokracia bola nútená pristúpiť na nové podmienky a zľaviť zo svojich sociálne radikálnejších cieľov. Už nebolo také ľahké vyjednať s kapitálom sociálny zmier, prerozdeľovanie ziskov a zlepšovanie pozície zamestnancov. Sociálny štát sa dostával do čoraz defenzívnejšieho postavenia. A na svet sa drala zatiaľ posledná, štvrtá veľká schizma európskej ľavice. Štvrtá veľká schizma – od tradičnej ľavice k tretej ceste Zhruba v 70. rokoch sa začína meniť aj celkový obraz politiky a dôsledky sú viditeľné dodnes. Podstatou politického zápolenia prestáva byť kolektívna mobilizácia, spolupráca s odbormi, masové stretnutia a mítingy. Naopak, do popredia sa dostáva mediálna politika, využívanie televíznych kamier a profesionálne marketingové kampane. Tieto zmeny ovplyvnili tak ľavicové ako aj pravicové strany. Odrazu neboli potrebné obrovské masové strany, aktívne stranícke štruktúry ani horlivá partajná byrokracia. Celkom postačoval charizmatický líder a úzke vedenie strany. Stratila sa aj stranícka solidarita, ktorej spoločným menovateľom bol boj za spoločnú vec, za ideály, za hodnoty. Na jej miesto nastúpil stranícky utilitarizmus, motivácia v podobe osobných výhod a karieristických cieľov. Strany, ľavicové aj pravicové, sa zmenili na nepoznanie. Sociálna demokracia na tento vývoj reagovala v druhej polovici 90. rokov, keď sa do popredia dostal projekt tzv. tretej cesty. V centre tohto projektu bol okázalý rozchod s tradičnou ľavicou, plná akceptácia marketingového charakteru modernej politiky a definitívne prihlásenie k liberálnym hodnotám v kultúre či ekonomike. Hovorili tomu „radikálny stred“, čo samo osebe jasne demonštruje odklon od ľavicovej politiky. Do schizmy sa dostala tradičná ľavica a neoliberáli. Na prvý pohľad sa zdalo, že tento projekt slávi úspech, či už sa pozrieme na britských labouristov na čele s Tony Blairom a či na nemeckú SPD na čele s Gerhardtom Schröderom. Lenže, ako sa rýchlo ukázalo, projekt tretej cesty stál a padal na charizmatických lídroch. Vo chvíli, keď Blair aj Schröder začali strácať podporu, zdesená sociálna demokracia si uvedomila, že svoj elektorát odrazu nemá čím osloviť. Ten sa totiž – na rozdiel od nej – zásadne nezmenil. Stredné triedy v ňom mali stále iba marginálne zastúpenie a drvivú väčšinu hlasov získavali socialisti naďalej od robotníkov, slabšie zarábajúcich zamestnancov, chudobných a vylúčených. Mestská inteligencia, ktorá medzitým celkom ovládla štruktúry socialistických strán, stratila akýkoľvek kontakt s realitou a sociálnej demokracii sa to škaredo vypomstilo. Jej tradiční voliči sa rozpŕchli buď k radikálnej ľavici (neokomunisti), alebo k extrémnej pravici (neofašisti). Voličsky sa nedalo spoľahnúť ani na stredné triedy. Ich najliberálnejšie zložky sa rozpŕchli k postmoderným stranám (zelení, feministky, pacifisti), k centristom (liberáli) alebo sa odvrátili od veľkej politiky ako takej a pridali sa k tretiemu sektoru (rôzne občianske združenia). Podpora zvyšnej časti stredných tried bola – ako vždy – veľmi neistá. Sociálna demokracia stratila pôdu pod nohami. Na stôl sa dostala podstatná otázka, ktorú som sformuloval už v článku Fatálna kríza západnej sociálnej demokracie? (Slovo 36/2009): Koho dnes vlastne západní socialisti zastupujú? A aké hodnoty stoja v centre ich záujmu? Quo vadis, sociálna demokracia? Takto sme sa krátkym historickým exkurzom dostali až k dnešku, do roku 2010. Sociálna demokracia má naďalej najväčší voličský potenciál medzi tými najslabšími, medzi robotníkmi, nezamestnanými a sociálne zraniteľnými, no po rokoch experimentovania už mnohí tradiční voliči západnej sociálnej demokracie stratili dôveru v jej politiku. Aj druhá, menšia zložka socialistického elektorátu – postmoderní voliči, a teda najmä mestská inteligencia – dáva prednosť iným stranám, najmä tým klasicky postmoderným. Sociálna demokracia na západe odrazu nemá koho osloviť. A tu nastupuje dilema pre európskych socialistov, ktorú cítime v súčasnosti – vrátiť sa k tradičným hodnotám sociálnej demokracie, alebo posilniť postmoderný charakter? Obrátiť sa naspäť k hodnotám silného sociálneho štátu, solidarity a prerozdeľovania, alebo klásť prioritu na ekológiu, menšiny a radikálnu demokraciu? Snažiť sa postaviť volebnú stratégiu opäť na záujmoch chudobných vrstiev, alebo sa spoliehať na mestskú inteligenciu? Skrátka, na stôl sa nanovo dostali schizmy európskych socialistov. A sociálni demokrati čelia v ľavom priestore kritike zo všetkých strán: zľava od komunistov a odborov, sprava od postmodernistov a neoliberálov. Západní socialisti si musia vybrať. Vrátiť sa naspäť k ľavicovým pozíciám, alebo ostať vajatať v pravicových vodách? Počty pritom hovoria jasnou rečou: postmoderná, sociálno-liberálna strana mestskej inteligencie má v západných demokraciách potenciál maximálne 30 percent, na Slovensku zrejme ani len 20 percent, skôr môžeme triezvo hovoriť o 5 – 10 percentách. Z čisto volebného hľadiska je iracionálne postaviť svoju identitu na postmoderných témach. To však pre principiálneho ľavičiara nemusí byť rozhodujúci argument. Preto sa zamerajme na iné hľadisko – na hľadisko hodnôt. Tu sa dostávame k jadru sporu medzi tradičnými ľavičiarmi a postmodernistami, ktorý si takisto vyžaduje krátke historické odbočenie. Nijaký strach, naozaj už len krátke. Sociálna demokracia od svojich počiatkov stojí a padá na podpore najmenej zvýhodnených zložiek spoločnosti. Západná politológia tieto zložky spoločnosti naďalej nazýva robotníckou triedou, no vzhľadom na takpovediac grotesknú prax v sociálnych vedách v postkomunistických krajinách ich nazvime trebárs – nižšie vrstvy (samozrejme, používam toto pomenovanie bez akejkoľvek dehonestácie, mám na mysli výlučne ich nižšie príjmy a nízke sociálne štandardy). Otázka znie, aké kultúrne a etické názory zastávajú tieto príjmovo nižšie vrstvy? Hoci sa to mestskej inteligencii, postmoderným aktivistom, docentom žurnalistiky a liberálnym blogerom nemusí páčiť, títo jednoduchí ľudia mali, majú a zrejme aj budú mať skôr konzervatívne, autoritatívne a netolerantné postoje. Význační sociológovia už v minulosti hovorili o tzv. autoritárstve robotníckej triedy. K tomu patrí aj väčší sklon k vlasteneckým, až nacionalistickým postojom, k patriarchálnym hodnotám, k homofóbii a tradicionalizmu. Takí sú mnohí ľudia z nižších vrstiev, či sa nám to páči alebo nie. Otázka je, či to pre sociálnu demokraciu musí byť neriešiteľný problém. Treba voličmi pohŕdať, alebo ich radšej kultivovať? Sociologické výskumy dokazujú, že robotnícka trieda mala v kultúrnych otázkach vždy skôr konzervatívne postoje. Paradoxom je, že sociálna demokracia ako politická ideológia naopak, vždy smerovala skôr ku kultúrno-liberálnym postojom. Svoju úlohu pri tom zohrávalo zastúpenie mestskej inteligencie a vzdelaných vrstiev vo vedení sociálnodemokratických strán, ako i ľavicová politická filozofia, ktorá bola vždy skôr liberálna a mala na sociálnodemokratické strany v časoch dominancie veľkých ideologických sporov obrovský vplyv. Ako je však možné, že robotnícka trieda so svojimi konzervatívnymi postojmi počas celého 20. storočia rezolútne a v drvivej väčšine podporovala sociálnodemokratické strany s omnoho liberálnejším náhľadom na svet? Dôvod bol jednoduchý – kultúrne otázky boli podružné. Základom boli sociálno-ekonomické témy. Sociálna demokracia úspešne bojovala za ekonomické záujmy robotníkov a tí boli preto ochotní poľaviť vo svojich kultúrnych stereotypoch, dokonca mnohých z nich dokázali socialisti primäť k liberálnejším postojom. Je tiež dôležité vidieť, že sociálna demokracia v prevažnej väčšine 20. storočia nebola iba čistou volebnou stranou. Bola omnoho ambicióznejším projektom. Bola nositeľkou socialistických hodnôt a ideálov, reprezentovala robotnícke hnutie a snažila sa masy pozdvihnúť aj kultúrne. Inými slovami, sociálna demokracia nielen zastupovala robotníkov – ona ich aj kultivovala. Darilo sa jej prelamovať tradičné kultúrne stereotypy, obracať nižšie vrstvy k tolerancii a otvorenosti, zasievať liberálnejšie postoje. Nerobila to surovo a okázalo, ale postupne a nenápadne. Fungovalo to, až kým sa na piedestál jej politiky nedostali s veľkým a teatrálnym buchotom – radikálne postmoderné témy. Tie sa, navyše, do srdca sociálnej demokracie dostali v nešťastnom čase, v 70. a 80. rokoch, teda v období, keď sociálna demokracia opúšťala svoj sociálny radikalizmus a obracala zrak k neoliberálnym myšlienkam. Aké boli dôsledky? (Pokračovanie v budúcom čísle) Autor je filozof a politológ