Malá úvaha na veľkú tému
Prezident susednej krajiny označil pred časom náladu spoločnosti za "blbú". Zdá sa, že táto nálada má internacionálny charakter - aspoň pre postkomunistické krajiny to platí úplne.
Bývalí revolucionári sú nespokojní, málo spokojní sú však aj tí, ktorí sa nechtiac stali obeťami revolúcie. Čo sa stalo? Ideály novembra sa podľa revolucionárov nenaplnili. Ak je to tak, žiada sa opýtať: Kto za to môže?
Moc, ktorú revolucionári v novembri 1989 tak ľahko získali, veľmi skoro aj stratili. Dôvody sú zaiste rozličné, no jedným z nich bude i fakt, že "revolucionári" (a tu už treba dať slovo do úvodzoviek) uverili vlastnej mytológii, podľa ktorej dobrí občania, "slušní ľudia", povstali proti zlému režimu, aby sa spoločne v láske, dôvere a ľudskosti vrátili do Európy. Nezaznelo ani slovo o porážke krajiny v studenej vojne, ani slovo o tom, kto po porážke platí a kto berie, ani slovo o tom, čo si pod prevratom predstavovali ľudia na námestiach, ani slovo o rozličnej skúsenosti a rozličných hodnotách všetkých zúčastnených. Najväčší prívrženci individualizmu vychádzali z akejsi jednotnej a jednoliatej masy, ktorá túžila po tom istom a rozmýšľala tak, ako oni sami. Mytológia sa má napriek tomu čulo k svetu, dokonca do takej miery, že najmladšia generácia už možno bude poznať minulosť iba takto.
Pokus o pravdu
Hoci volebné výsledky posledného desaťročia jasne naznačujú, že väčšina spoločnosti sa na svet pozerala inak ako liberáli, ich svetonázor nemal a dodnes nemá jasne sformulovanú súperiacu interpretáciu. Neurobila sa súvaha, a aj preto na Slovensku dodnes víťazia tzv. neštandardné zoskupenia. Nacionalizmus, ktorý tu vyše desať posledných rokov dominoval (a toto slovo nepoužívam ako nadávku), totiž o minulosti radšej nehovoril. Bolo preň jednoduchšie skryto z nej ťažiť.
Vyše desať rokov, najmä vo verejných prejavoch, pretrváva na Slovensku liberálna mytológia a nikto si nerobí starosti s presným a historicky pravdivejším pomenovaním režimu do prevratu. O anciene regime sa nanajvýš sem-tam nesmelo povie, že mal aj dobré stránky. (Mnohí by pritom pred desiatimi rokmi sotva verili, že niekedy niečo také vôbec vypustia z úst...) Lenže hovoriť o dobrých stránkach reálneho socializmu je zároveň priveľa i primálo. Priveľa preto, lebo u poslucháča môže vzniknúť dojem, že ide o skrytú obhajobu bývalého režimu. Na druhej strane primálo, lebo sa zároveň priznáva právo vidieť minulosť čierno-bielo. Pri hodnotení však nemôže ísť len o to, že čierny režim mal v sebe sem-tam aj biele žilky. Všetko je, ako to už býva, a ako hovoril starý Kohn, keď sa porúčal, inak...
Dichotómia režimu
Treba začať od konštatovania, že reálny socializmus bol "dobrý" i "zlý" zároveň, ak už máme hovoriť v takýchto všeobecných pojmoch. Bol historickou formou, ktorá sa pokúsila naplniť stáročný ideál o rovnosti ľudí, o spoločnom vlastníctve, o materiálnom zabezpečení všetkých - ideál, ktorý sa v európskej kultúre datuje už od prvých kresťanov. V medzinárodnom meradle stál reálny socializmus na strane hnutí utláčaných v koloniálnych krajinách, ktorým často chýbali nielen sloboda tlače, zhromažďovacie práva a politická pluralita, ale jednoducho možnosť napĺňať základné ľudské potreby. Zároveň to bol režim, ktorého neoddeliteľnou charakteristikou bola jeho závislosť na mocenských prostriedkoch, vláda nad ľudom, nie vláda z ľudu, každodenná frustrujúca skutočnosť, byrokratická diktatúra, spoločnosť - najmä v posledných rokoch existencie - úplne zmeravená.
Oboje je pravda a oboje je pravda zároveň. Zlo a dobro sa nedá pohodlne oddeliť, aj keď sa o to novembroví revolucionári pred desiatimi rokmi pokúšali, a aj keď sa mnohí-premnohí bývalí členovia KSČ dnes správajú tak, akoby sa aj oni v novembri prerodili zo "zlých" na "dobrých". Nikto sa neprerodil, každý zostal tým, čím bol. Zmeniť mohol iba vonkajšie znaky. Aj z toho dôvodu nebol a nemohol byť november 1989 jednoznačným odmietnutím bývalého systému. A to je asi aj príčina, prečo novembroví revolucionári nezaznamenali vo voľbách za posledné desaťročie jednoznačné úspechy.
Žiadne experimenty - najväčší experiment
V novembri 1989 bola spoločnosť pripravená na zmenu. Želala si ju drvivá väčšina ľudí. Väčšina z nich by však klamala, ak by tvrdila, že im išlo o jednoduchú zámenu čierneho za biele, socializmu za kapitalizmus. I ľudia na námestiach boli rôznorodou zmesou, tak to už býva v každej revolúcii. Slovenskí liberáli zlyhali práve preto, že to nepochopili, resp. nechceli vziať na vedomie. Odmietli uvažovať o tom, ako stavať na skutočných základoch slovenskej spoločnosti, akceptovať ju, hoci nie je vymodelovaná v laboratóriu a nenesie parametre ideálu. Namiesto toho sa pokúsili vmanévrovať spoločnosť do kopírovania zriadenia, ku ktorému sa západné krajiny kľukatými cestami dopracovávali niekoľko storočí. Pikantné je, že sa to dialo pod heslom "Už žiadne experimenty!" Vo východnej Európe sa spustil obrovský spoločenský experiment, pokus radikálnym rezom pretvoriť celú spoločnosť. Revolučný socialista George Orwell sa musel v hrobe obracať z toho, že propagandistická novoreč, v ktorej sa veci vydávajú za svoj presný opak, prežila aj pád sovietskej totality, ktorú kritizoval.
Hra s malým počtom cien
Mladí a vzdelaní ľudia - teda tí, ktorým nový experiment naozaj otvoril dvere k nevídaným príležitostiam - sa budú ešte asi dlho domnievať, že sme na ceste k najlepšiemu z možných svetov. Lenže pre väčšinu ostatných, ktorí na vlastnej koži pociťujú, že v hre s malým počtom cien môže vyhrať zase len malý počet ľudí, sa veľké ideály ako sloboda a demokracia vyprázdňujú. Presne tak, ako minulý režim vyprázdňoval veľký ideál socializmu. Kto a kedy im ich pôvodný význam prinavráti?
Autor (1976) je redaktor BBC v Londýne
