Za pôdu a slobodu!

Po vyše sedemdesiatich rokoch sa konečne zrútila "dokonalá diktatúra
Počet zobrazení: 1184

Po vyše sedemdesiatich rokoch sa konečne zrútila "dokonalá diktatúra" Inštitucionálnej revolučnej strany (PRI), maskovaná fasádou demokracie, keď v minuloročných voľbách zvíťazil kandidát konzervatívnej opozície Vicente Fox.

Pre ľavicu je však ešte oveľa zaujímavejšia udalosť z minulého týždňa, v ktorú by pred pár rokmi uveril len málokto. So svojimi požiadavkami totiž priamo v mexickom Kongrese vystúpili predstavitelia povstaleckého hnutia zapatistov.

Pozorovateľovi zvonka by sa 1. januára 1994 krátko po polnoci dalo odpustiť, ak by sa pri pohľade na najčerstvejšie televízne správy iba trpko pousmial. Na záberoch z Mexika bolo vidieť maskovaných mužov s puškami z novej ozbrojenej skupiny - Zapatistickej armády národného oslobodenia (EZLN). "Tak predsa ešte v Latinskej Amerike nepochopili, že každá revolúcia zle skončí - aj keby náhodou vyhrala...", mohol si pomyslieť. Lenže všetko je inak. Prvé ozbrojené vystúpenie hnutia, pomenovaného po hrdinovi mexickej revolúcie Emilianovi Zapatovi, bolo zároveň posledným. Zapatisti sa, paradoxne, stali partizánskou silou, ktorá je najsilnejšia, keď nebojuje. Vláda bola totiž pod vplyvom masových protestov mexickej spoločnosti donútená upustiť od vojenskej ofenzívy proti nej a začať s ňou dialóg. EZLN sa tak stala jednou z významných síl, ktoré viedli k demokratizácii celej mexickej spoločnosti.

Učili sa počúvať

Kto však vlastne sú zapatisti? Mexický štát spočiatku tvrdil, že ide o klasickú partizánsku skupinu v štýle Ernesta Che Guevaru, na ktorej čele stoja radikálni intelektuáli manipulujúci naivnými Indiánmi. No hoci "Che" skutočne patrí vďaka svojej odhodlanosti a zapálenosti k jedným zo vzorov pre zapatistov, celá pravda je trochu iná. Hŕstka marxistických nadšencov, ktorí prišli pred takmer dvadsiatimi rokmi do juhomexického štátu Chiapas "robiť revolúciu", bola naozaj presvedčená, že jej úlohou je zorganizovať masy a priviesť ich k ideologicky správnej línii. Presne v rámci tradície, započatej Leninom a v 20. storočí bežnej u ľavice. Lenže potom sa stalo niečo nezvyčajné. Keď skúsenosť túto teóriu vyvrátila, namiesto dogmatického odmietnutia skutočnosti sa jej prispôsobili. Pochopili, že ak chcú chiapaským Indiánom niečo povedať, najprv sa musia sami naučiť počúvať. Z tohto dialógu, ktorý sa začal 10 rokov predtým, než sa EZLN napokon svojou vojenskou akciou predstavila svetu, vzišiel skutočne nový spôsob uvažovania.

Okolo subcomandante Marcosa, ktorého médiá označujú za vodcu zapatistov, už stihol vyrásť menší kult osobnosti - aj vďaka jeho literárne vytríbeným vyhláseniam, plným irónie a humoru. V skutočnosti však Vodcom s veľkým V, caudillom starého štýlu, nie je nikto. Štruktúra zapatistického spoločenstva je predchnutá duchom omnoho hlbšej a staršej demokracie, ako je tá západná. Ku každej otázke, ktorá sa týka spoločenstva ako celku, sa musia vyjadriť všetci jeho členovia. Po prvých mierových rozhovoroch s vládou sa napríklad zapatistickí predstavitelia vrátili do hôr a dedín, kde o vládnych návrhoch niekoľko dní diskutovali všetci obyvatelia - a odmietli ich.

Zapatisti sa nijako netaja tým, že konsenzuálny, účastnícky model demokracie odporúčajú aj iným. Kľúčové je tu však slovo odporúčajú. Zapatistická revolúcia je revolúciou bez "predvojov" a nikomu nechce vnucovať svoje recepty. Ide jej o otvorenie priestoru, v ktorom môžu existovať rôzne náhľady, rôzne prúdy a zoskupenia. Nemá byť posledným slovom, ale len prvým krokom k vybudovaniu živej, skutočne demokratickej spoločnosti. To je jeden z dôvodov, prečo EZLN nikdy nevyjadrila svoju podporu konkrétnej politickej strane. Požaduje len to, aby sa tento spôsob vlády zakotvil do právneho systému v domorodých spoločenstvách, kde dávno funguje paralelne s oficiálnym. Aj o tom zapatisti hovorili v mexickom Kongrese.

Inšpirácia pre iných

Od prímeria a dialógu vyhláseného vládou čoskoro po začiatku povstania sa mexický štát niekoľkokrát pokúsil riešiť situáciu vojensky. Hoci k drvivej ofenzíve nikdy nedošlo, v Chiapas sa dlhodobo vedie "vojna nízkej intenzity" - kampaň zastrašovania, ničenia majetku i otvoreného násilia. Pred štyrmi rokmi zmasakrovali polovojenské bandy 45 Indiánov v jednej zo zapatistických dedín. Subcomandante Marcos preto často vysiela výzvy občianskej spoločnosti, aby zasahovať silou vláde nedovolila.

Nový prezident Fox počas volebnej kampane vyhlasoval, že problém v Chiapas dokáže vyriešiť v priebehu štvrťhodiny. Samozrejme, išlo o číru propagandu. Bývalý riaditeľ mexickej Coca-Coly má možno ešte bližšie k USA, ako jeho predchodcovia zo skorumpovanej PRI. Zapatisti pritom predstavujú niečo, čoho sa americký kolos vždy bál ako čert kríža - ľavicové hnutie, ktoré sa nedá jednoducho zatratiť ako totalitné. Doterajšie kroky nového prezidenta napovedajú, ako chce problém v Chiapas vyriešiť: starou dobrou salámovou taktikou. Niektoré čiastkové požiadavky zapatistov zrejme štát "veľkoryso" splní, aby potom vyhlásil "odtiaľ - potiaľ" a tvrdo zasiahol proti ich ďalším snahám. Aj prejav zapatistov v kongrese bojkotovala viac ako polovica poslancov - takáto pocta podľa nich totiž patrí len zahraničným hodnostárom, nie "maskovaným povstalcom".

Zapatistická revolúcia inšpirovala tisíce ľudí na celom svete, od demonštrantov proti WTO v r. 1999 v Seattli po "sociálne centrá" v Taliansku. Je ďalším príspevkom do diskusie o tom, ako môže revolúcia zvíťaziť a neprerásť pritom do diktatúry. Východoeurópske revolúcie z roku 1989 sú jedným modelom, aj keď demokratizácia, ktorú priniesli, zatiaľ k skutočnej účasti obyčajných ľudí na veciach verejných neviedla. "Vyjednaná" demokratická revolúcia v Juhoafrickej republike je inou odpoveďou, ťažko povedať, či oveľa úspešnejšou. Ak napokon bude mať nová mexická revolúcia úspech, mohlo by to v dnešnom globalizovanom svete priniesť nakoniec prospech nám všetkým.

Autor (1976) je redaktor Slovenskej redakcie BBC

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984