Čiernohorská prehra víťazov
V čiernohorských voľbách zvíťazili stúpenci nezávislosti, ale šance Juhoslávie prežiť sa zväčšili. Prezident Milo Djukanovič je stále rozhodnutý vypísať referendum, no pripúšťa, že môže dôjsť k posunutiu plánovaného termínu plebiscitu. EÚ a USA otvorene presadzujú zachovanie JZR, verejne však nehovoria, akú štátoprávnu formu fungovania srbsko-čiernohorského zväzku preferujú.
O paradoxy a nejasnosti nie je po parlamentných voľbách v Čiernej Hore vôbec núdza. Príčin je viac: veľká názorová polarizovanosť občanov malej republiky, súčasný spôsob fungovania (respektíve nefungovania) juhoslovanskej federácie, absencia jasne definovanej čiernohorskej národnej identity... Víťazná koalícia s názvom Víťazstvo patrí Čiernej Hore sa v predvolebnej kampani snažila s výraznou podporou médií vykresliť aprílové voľby a následné referendum ako historické vyvrcholenie čiernohorskej prirodzenej túžby po samostatnosti. Požiadavkám dennej politiky sa prispôsobovali tradície čiernohorského stredovekého štátu, ale aj história kráľovstva, ktoré sa po Prvej svetovej vojne vzdalo vlastnej dynastie a dobrovoľne vstúpilo do vznikajúceho štátneho útvaru južných Slovanov.
Stále silné puto
Politické základy Djukanovičovho projektu nezávislej Čiernej Hory (respektíve únie so Srbskom, ktorá by sa v svojej podstate podobala postsovietskemu Spoločenstvu nezávislých štátov) vychádzajú zo súčasného stavu juhoslovanskej federácie. Menšia z dvoch republík sa po roztržke s Miloševičovým režimom v roku 1997 osamostatňovala - postupne začala zavádzať vlastnú monetárnu, colnú, či daňovú politiku a prestala odvádzať peniaze do federálneho rozpočtu. Vysoký stupeň štátnej nezávislosti akceptovali aj USA a EÚ, keď sa ich politika voči Čiernej Hore diametrálne odlišovala od vzťahov k Srbsku. Djukanovič vlastne chcel iba prispôsobiť ústavno-právne normy reálnej situácii.
Čiernohorci jeho vízie prijali rozporuplne. Djukanovičova koalícia síce získala najviac hlasov vo voľbách a s nacionalistickými liberálmi majú pohodlnú väčšinu v parlamente (spolu získali 42 zo 77 kresiel), no ich víťazstvo je nedostatočné na jednostranné vyhlásenie nezávislosti. Až 40 percent hlasov, ktoré získala koalícia Spolu za Juhosláviu je dôkazom, že spoločný jazyk, náboženstvo a veľká časť histórie je stále silným putom medzi Srbmi a Čiernohorcami. A potom hádam zavážili aj ekonomické a praktické argumenty. Čierna Hora napríklad až polovicu potrebných tovarov kupuje v Srbsku a na srbskom trhu predáva až štvrtinu vlastnej výroby. Ďalej, veľký počet Čiernohorcov má v Srbsku príbuzných a predstava, že by ich v budúcnosti mala rozdeľovať štátna hranica, im nijako nemôže byť príjemná.
Referendum o nezávislosti
Prezident Djukanovič síce tvrdí, že referendum o nezávislosti sa bude konať tak či tak, ale zároveň už pripustil jeho odklad. Matematika je totiž jednoduchá. Projuhoslovanské strany by sa s najväčšou pravdepodobnosťou rozhodli pre bojkot plebiscitu pod zámienkou neférovej predreferendovej kampane v médiách, ako aj z dôvodu, že vo februári schválený zákon neumožňuje čiernohorským štátnym občanom žijúcim v Srbsku (sú ich státisíce!) zúčastniť sa na referende. Čierna Hora má okolo 450 tisíc registrovaných voličov, takže zástancovia nezávislosti potrebujú prilákať k urnám aspoň 225 tisíc občanov, aby bol plebiscit platný. Separatisticky orientované strany pritom vo voľbách spolu nedostali ani 200 tisíc hlasov. Okrem toho, podľa výskumov asi 40 percent voličov koalície Víťazstvo patrí Čiernej Hore skôr uprednostňujú úniu dvoch nezávislých štátov, ako úplnú samostatnosť. Extrémni liberáli, pravdepodobný Djukanovičov koaličný partner, však presadzujú priamočiaru referendovú otázku: "Ste za suverénnu a nezávislú Čiernu Horu?", čo môže odradiť umiernenejších voličov.
Djukanovič bude preto musieť nadviazať dialóg s Belehradom o usporiadaní spoločného štátu. Pritom netreba hádam zdôrazňovať, že pôjde o mimoriadne zložité rozhovory. Nejde len o to, že srbská strana vychádza z federálneho konceptu Juhoslávie zakotveného v stále aktuálnej Ústave z roku 1992 (mimochodom Djukanovič ju vtedy podporil z celého srdca), zatiaľ čo čiernohorská strana bude presadzovať spomínaný voľný zväzok samostatných štátov. Djukanovič napríklad už pripustil rozhovory so srbským premiérom Djindjičom, no odmietol kontakt s prezidentom JZR Koštunicom. Ak by totiž súhlasil s rozhovormi s hlavou juhoslovanského štátu, akceptoval by nielen legitimitu jeho zvolenia (čo doteraz odmietal), ale nepriamo aj platnosť Ústavy z roku 1992. No a zložitý proces nadväzovania dialógu môžu komplikovať aj liberáli, ktorí diskusiu s Belehradom a priori odmietajú.
Priebeh a výsledok eventuálnych rokovaní bude vo veľkej miere závisieť od názorov Bruselu a Washingtonu. Vplyvné mocnosti sa v rekordne krátkom čase odvrátili od Djukanoviča a otvorene podporujú juhoslovanskú integritu, odmietajú referendum a nepriamo podmieňujú zahraničnú pomoc Podgorici nadviazaním dialógu s Belehradom. "Nezávislosť Čiernej Hory by okamžite spôsobila podobnú reakciu v Kosove, čo by malo za následok destabilizáciu celého regiónu," počuť často z úst západných politikov. A, paradoxne, práve tieto slová by mohli byť nádejou pre separatistov, že z celého "kšeftu" nemusia vyjsť až tak zle. Západní politici totiž takýmito vyhláseniami dávajú paralelu medzi statusom Kosova a Čiernej Hory. Inými slovami, Čierna Hora môže očakávať taký stupeň autonómie, aký dostane Kosovo. Preto veľký význam pre budúcnosť, nielen Podgorice, ale aj celej Juhoslávie, môže mať dočasný ústavno-právny rámec pre Kosovo, ktorý v týchto dňoch dokončujú medzinárodní a albánski experti. No a, podľa všetkého, tento dokument až tak ďaleko od nezávislosti mať nebude.
Autor (1972) je redaktor Hospodárskych novín
