Reklama
Reklama

Mediokracia na prahu 3. tisícročia

30. októbra 1938 odvysielala rozhlasová stanica CBS dramatizáciu románu anglického spisovateľa Herberta Georga Wellesa Vojna svetov, ktorú zrežíroval Orson Welles. Rozhlasová hra spôsobila na území USA paniku, ktorej asi šestina z predpokladaných šesť miliónov poslucháčov podľahlo.
Počet zobrazení: 611

30. októbra 1938 odvysielala rozhlasová stanica CBS dramatizáciu románu anglického spisovateľa Herberta Georga Wellesa Vojna svetov, ktorú zrežíroval Orson Welles. Rozhlasová hra spôsobila na území USA paniku, ktorej asi šestina z predpokladaných šesť miliónov poslucháčov podľahlo.

V masovej hystérii uverili, že invázia Marťanov, spätá s militantnými výbojnými cieľmi, sa ako blesk z neba stala realitou. V krajine s dlhodobými tradíciami pluralitnej demokracie sa vytvorila živelná reťazová reakcia iracionálneho správania.

Obrazotvornosť a strach z neznámeho

Podľa dodatočných výskumov kolektívnej hystérii najviac podľahli ľudia s nižším vzdelaním, poverčiví, inklinujúci k fundamentalizmu, veriaci na autority. Podľa sociológa Jána Sopóciho "masové psychogénne choroby sa vyskytujú najmä u ľudí vykonávajúcich nudné, rutinné, opakujúce sa práce v zamestnaní… sú obyčajne kolektívnou reakciou na stresy spôsobené neuspokojením z práce, zlými pracovnými a životnými podmienkami, alebo pocitom odcudzenia".

Ich efekt je vyšší tam, kde panuje jednostranné a jednosmerné informovanie, politické elity mlčia alebo zámerne skresľujú situáciu, kde ľudia zažili inú, protichodnú skúsenosť alebo si ju negatívne vysvetľujú, a tam, kde dominuje bezmocnosť a prispôsobovanie.

Podľa etológa Konrada Lorenza, prapríčina agresívnych postojov nespočíva ani tak v známom kolobehu potravinového reťazca medzi predátormi a obeťami, ale v strachu z neznámeho. Živý tvor, ktorý intuitívne či racionálne nepozná zákonitosti a charakter prostredia, v ktorom žije, trpí neslobodou a úzkosťou. Človek má, na rozdiel od zvieraťa, nekonečnú obrazotvornosť a priestor na fantáziu, čo mu umožňuje neznáme si aj démonizovať.

Ideál - kvalifikovaný technokrat

Mediálny trh sa nestal priestorom na slobodné súperenie a výber koncepcií a nebodaj aj ideológií, ale jedným z iniciátorov masového konzumu. Pre výrobcu masovej výroby je ideálnym väčšinovým občanom kvalifikovaný odborník s vysokými pracovnými návykmi, disciplinovaný až pokorný, verný svojmu zamestnávateľovi, jednostranne orientovaný, homogenizovaný, bez tvorivej fantázie, mimo svojej špecializácie životaneschopný, odkázaný na kúpu služieb a tovarov. Mal by mať výrazne unifikované a aj umelé spotrebiteľské návyky - kvôli nim by mal byť silno motivovaný veľa zarábať, a tým aj pracovať.

Najmä v menších národných komunitách nie je ekonomické vyrábať malosériové produkty, nie je veľmi žiadaný jedinec s originálnymi endemickými nárokmi. Ekonomicky ťažko prežije tlač pre elitu (v tom dobrom zmysle slova). Televízne vysielanie pre etnické, sociálne, názorové a iné menšiny, vzdelávacie a kultúrne programy, dosahujú objektívne malú sledovanosť, pritiahnu skromnú časť reklamy a sú teda ekonomicky nezaujímavé. Ich šírenie predstavuje pre mediálneho vlastníka luxus.

Človek milión

Ideálom sa stáva, povedané slovami Jozefa Maka z románu Cígera Hronského, človek milión. To všetko objektívne negatívne vplýva na reálnu, nie deklarovanú slobodu tlače. Tak ako sa v hospodárskej súťaži presadí to, čo je nielen cenovo prístupné a čo vie presvedčiť o svojej kvalite (čo neznamená, že je aj kvalitné), ľahšie prežívajú i médiá, ktoré prinášajú ľahko stráviteľné programy, nenútia zamestnaného občana, aby večer po práci rozmýšľal, analyzoval. Ponúkajú mu polotovary, mediálne hamburgery. Pozornosť si vynucujú senzáciami. Vo všeobecnosti v západnej Európe klesá už desaťročia počet výtlačkov a titulov serióznej dennej tlače. Naopak, rastie rozsah oddychových farebných magazínov.

Stupne politického vedomia

Marcela Gbúrová rozlišuje štyri stupne politického vedomia. Prvý označuje za prirodzené, naivné, tiež sentimentálne, druhý za poučené, tretí za profesionálne a štvrtý za teoretické vedomie. Prvý je napojený na spotrebné hodnoty, ktoré podmieňujú jeho pasivitu v tom, čo ho intelektuálne a hodnotovo presahuje. Ľahko sa v ňom zakorení systém jednoduchých riešení zložitej skutočnosti, bez problémov si osvojí rozličné formy zákazov a príkazov, mýtov i tabuizovaného konania a správania.

Je to vedomie, na ktoré sa najväčšmi sústreďujú politickí propagandisti. Komerčné televízie a tzv. ľudové médiá (vo Veľkej Británii nazývané podľa rozmeru tabloidná tlač) pôsobia na spomínaný prvý stupeň politického vedomia. Ich ekonomické prosperovanie spôsobuje, že vplývajú na serióznu tlač, ktorá je nútená sa ich metódam mierne prispôsobovať. Ako napísal Ortega y Gasset: "Ľudia netúžia po pravde. Odvracajú sa od skutočností, ktoré sa im nepáčia a zbožňujú radšej klam, ktorý ich oslovuje".

Ilúzia voľby

Pri posudzovaní masmédií prežíva niekoľko ilúzií. V malej jazykovej oblasti, akú predstavuje aj naša krajina, a navyše pri súčasnej hospodárskej situácii neexistujú nevyhnutné ekonomické podmienky na skutočnú pluralitu masmédií. Široká ponuka kanálov vyvoláva ilúziu voľby. Náš divák, aj poslucháč a čitateľ si však nemajú možnosť zvoliť si kanál alebo titul, ale iba vybrať si z predloženého. (Niekedy sa aj v odbornej politogickej literatúre používa termín voľby, hoci by sme mali hovoriť o výbere, resp. volebnom výbere.)

Obrazovky nezabezpečujú reprezentatívnosť osobností do analytických diskusných relácií. Neodrážajú stav z posledných volieb ani podľa aktuálnych preferencií či najpálčivejších problémov väčšiny divákov, čím dochádza aj k vnucovaniu tém (podobne, ako pri vnucovaní nadbytočnej spotreby prostredníctvom vybrúsených techník reklamy). Masmédiá neprezentujú široké spektrum odborníkov, ale ich "vyrábajú". Kto nie je na obrazovke, podľa zásad virtuálnej reality neexistuje alebo nie je kompetentný. Táto skúsenosť zasahuje nielen politikov, ale aj umelcov, podnikateľov, spoločenských vedcov, športovcov a iných.

Televízia má schopnosť spasívniť občana vyvolávaním ilúzie, že ho sociálne aktivizuje. Moderátor, politik z obrazovky akoby sedel u nás doma, môžeme mu klásť priame otázky telefónom alebo aj rovno v štúdiu. Občan má dojem, že bezprostredne môže zasahovať do chodu veci verejných. Ide však prevažne o jednosmernú komunikáciu, na ktorú poukazujú kritici súčasnej podoby globalizácie.

Predstavovanie politiky ako personality show zahmlieva, že vo svete sa čoraz viac závažných rozhodnutí s celosvetovým dosahom prijíma mimo demokratických štruktúr, občianskej spoločnosti i samotného občana. Podľa amerického spisovateľa Normana Mailera "televízia a umelé hmoty nám škodia viac, ako si myslíme. Približujú nás k totalite lepšie, než sa darí FBI a CIA."

Dedičstvo bohyne Eris

Divák je vtláčaný do polohy masového športového fanúšika, ktorý si nejde pozrieť kvalitnú hru, ale iba podporiť tých svojich. Predstaviteľ A je náš a má pravdu. Tí druhí, B až X, patria k súperom, preto klamú. Mladý Arthur Schopenhauer v práci Eristická dialektika (názov eristika pochádza od bohyne sváru Eris) prízvukoval, že na súde vyhráva šikovnejší, pohotovejší, ten, čo v prekvapujúcom okamihu vyvráti argumenty protivníka. Pritom nikoho nezaujíma pravda, či aspoň zásady rytierskeho zápasu.

Moderné komunikačné techniky vyvolávajú aj v pluralistických spoločnostiach, dosahujúcich vysoký stupeň rozvoja, ilúzie o aktívnom zasahovaní širokých vrstiev do veci verejných. Virtuálne zľudšťujú politické elity. Odvracajú ľudí od kľúčových problémov, ich podstatu neraz redukujú na konzumentov spotrebných predmetov a plytkých názorových koncepcií.

Autor (1955) je politológ na FF UKF v Nitre

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama