"Leč gravitaci neošáliš" ani ako kresťanský politik
Jiří Suchý by povedal, akože to v Jonášovi a tingl tangl aj skutočne povedal: "Leč gravitaci neošáliš!" "Leč" nie je to celkom tak medzi kresťanskými politikmi. Newton síce postuloval tvar zákona všeobecnej príťažlivosti čiže gravitácie, vedel argumentovať, že aj hviezdy sa priťahujú a nespadnú nakoniec do jednej jamy iba preto, lebo ich je vo vesmíre nekonečný počet.
Newton bol fyzik a kým Keplerovu teóriu o konečnom počte hviezd presvedčivo vyvrátil, na otázku o tom, čo spôsobilo, že hviezdy začali žiariť, nenavrhol správnu odpoveď on, ani Edmund Halley a ani nik iný z významných vedcov, ale básnik Edgar Allan Poe. Mimochodom, ani robot nepomenovali vedci, ale Karel Čapek a kvark má pomenovanie z románu Jamesa Joycea. V eseji Eureka, vydanom roku 1848, Poe píše: "Jedinou možnosťou, ako za takéhoto stavu vecí pochopiť tie prázdne priestory, ktoré naše ďalekohľady nachádzajú v nesčíselných smeroch, by bol predpoklad, že vzdialenosť k neviditeľnému pozadiu je nesmierna a dosiaľ žiaden svetelný lúč nás odtiaľ nebol schopný dosiahnuť."
Licencia na fikciu verzus veda
Bolo to prevratné riešenie a ponúkol ho vede o kozme spisovateľ. Heuréka! Aj básnik môže zabodovať vo vede a nemusí mať antigravitačné mozole na rukách, keď sa prehrabúva v množstve detailov, postrehov, indícií a všetko odskakuje od neho ako v bezváhovom stave, čo je prípad Vladimíra Palka. "Leč" je reč o tom, že aj básnik môže! Ba ešte aj vtedy, keď je vec "čisto prírodovedného charakteru" a Brunov názor bol "skôr básnický než vedecký". Podpredseda KDH (Deň zúčtovania, Dominofórum 18/2001) sa sekol v tom istom bludisku, ktorý si sám nachystal, hneď dvakrát: "Niežeby Bruno neumrel za pravdu," uvažuje, ale "hlásená nekonečnosť vesmíru je teda overiteľný Brunov omyl." Správne je to však ako v správnom Kocúrkove: všetko naopak. Overiteľný je skôr Palkom hlásaný blud, ktorý sa opiera o akúsi vraj všeobecne "platnú teóriu veľkého tresku, z ktorej plynie, že vesmír, i keď úctyhodne veľký a stále sa rozpínajúci, je predsa len priestorovo konečný". A potom iba tak spakruky posiela Bruna ešte raz na mučenícku smrť preto, že "overiteľný" omyl "bol súčasťou názoru, za ktorý Bruno zomrel". Keď Palkova viera chce, aj gravitáciu otrtúli, no platí to len pre veriacich!
Pokúsil som sa naznačiť, že aj básnik môže, ale to nie je prípad Giordana Bruna, hoci práve jemu pripisuje Palko licenciu na fikciu. Nie je to prípad ani "básnika" Vladimíra Palka, lebo jeho fikcia nie je ani básnická, ani vedecká, no účelovo ideologická. Teraz sme tam, kam nás kresťanský politik tlačí: veda-neveda, prijať postuláty vrúcnych želaní kresťanských výkladov fungovania vesmíru. Ale práve to nemusí ani v katolíckej dimenzii výkladov veľkého tresku obstáť. Uvedomujem si pritom, že by to chcelo kompetentnejšiu argumentáciu zo strany astrofyzikov a kozmológov. O to zraniteľnejšia je však aj po štyristo rokoch zraňujúca Brunova insinuácia, keď v pokročilom štádiu poznávania vesmíru stačí na to aj laik, aby významného ideológa kresťanstva na Slovensku usvedčil z omylov.
Kto stvoril Stvoriteľa?
Dnes už legendárny astrofyzik, nesporne jeden z najvýznamnejších vedcov nášho veku, Stephen W. Hawking došiel k záveru, že vesmír nemá hranice v priestore, nemá počiatok v čase a nie je v ňom žiadna úloha pre Stvoriteľa. Poznamenávam, že Hawkinga prijal Ján Pavol II. a zhodli sa na tom, že na začiatku bol veľký tresk. Vedec však ponechal pápežovi vieru v to, že to bolo dielo Stvoriteľa. Na sympóziu organizovanom Vatikánskou akadémiou v roku 1981 Hawking pravdepodobne nenastolil svoju meritórnu otázku: Kto stvoril Stvoriteľa?
Jiří Bičák, autor doslovu k českému vydaniu Hawkingovej knihy, pripomína však slávneho kozmológa abbé Georgesa Lemaitra, ktorý v roku 1958 na solvayskom kongrese vyhlásil: "Teória rozpínajúceho sa vesmíru s ,počiatkom´ stojí bokom od metafyzických alebo náboženských otázok a ponecháva materialistovi možnosť popierať akékoľvek transcendentné Bytie. Lemaitre bol tolerantný abbé."
A o to práve ide. Lemaitre, Hawking, ba aj konzervatívny Ján Pavol II. dokumentujú v danom tresku názorov príklad pragmatickej tolerancie. Exemplárne sa tu rešpektuje rozdiel medzi vierou a vedou. Takáto tolerancia však V. Palkovi nesedí, radšej zavesí starosť o slobodu svedomia na plecia pápeža, ktorý keď sa "ospravedlnil za katolícku cirkev za smrť Giordana Bruna, dal tým najavo, že cirkev uznáva slobodu ľudského svedomia". Ibaže s Palkom priznanie cirkvi vôbec neotriaslo, lebo podozrieva ďalej: "Po štyristo rokoch do Brunovho svedomia nedovidíme, ale prinajmenšom nemožno vylúčiť, že konal podľa svojho svedomia."
To nie je fér, lebo nie Palko, ale Bruno mal a má pravdu v prípade, že je dovolené sa odvolávať na poznatky vedy. Palka neznepokojuje to, že podrobnosti o inkvizičnom procese s Brunom sa dozvedel svet až v roku 1942, teda 342 rokov po jeho upálení. Nepohoršuje ho brutalita inkvizície a jej obete Martin Luther, Jan Hus, Galielo Galilei, Giordano Bruno, ani to, že odsúdení boli Lamennais, Sigmund Freud, Pierre Teilhard de Chardin, lebo úľavu jeho svedomiu poskytujú horšie praktiky inkvizície 20. storočia, "v ktorom komunizmus usmrtil také množstvo ľudí, o akom sa inkvizícii ani nesnívalo a to za podstatne kratší čas". Naozaj tu ide o čas a o počty? Keby sme takto redukovali počty obetí len pre úľavy, ktoré si sami poskytneme vlastnému svedomiu či vyznávanej ideológii, vyšlo by to tak, že slovenský štát nemohol byť fašistický, lebo sa odtiaľ odlifrovalo do lágrov a na smrť desaťkrát menej Židov ako z Maďarska. Boli na Slovensku znesiteľnejšie pomery iba preto, ako si raz uľavoval jeden historik, že tu bolo menej postihnutých ako v Čechách? Kto si má takýmito protekčnými zľavami hojiť rany? Páchatelia neprávostí alebo ich obete, bývalí normalizátori či tí, ktorých normalizovali?
Čo bolo dávno, ako by ani nebolo
V Palkovom Dni zúčtovania nejde o to, za čo a komu (by) sa mala ospravedlniť cirkev, ale o diabla pokušenia v ľavicovo-liberálnom preoblečení. Lebo liberalizmus je otváranie dverí komunizmu: "Od európskych liberálov čakáme priznanie, že komunizmus bol realizáciou myšlienok, ktoré zreli v Európe celé storočia... To nikdy neurobia, a preto budú zapierať." Palkova intolerancia má však vážnejšie pozadie. Nestojí o dialóg s inovercami. Z ich strany očakáva len pokoru, ba aj akési priznanie pred kresťansky orientovanou obcou veriacich. Ľahko sa prenesie a uplatní svoj šarm na kritike rousseauovskej a voltairovskej slobody i jej kauzálneho vzťahu ku Karlovi Marxovi, Vladimírovi Leninovi, Josifovi Stalinovi, už predtým však aj k teroru jakobínskeho a bonapartovského razenia. Priama súvislosť v rovine inkvizičných praktík cirkvi je však nekauzálna. Veď vraj nezmasakrovala toľko obetí ako jej protinožci. Kritik ani len nepostrehne, že základnou premisou liberalizmu je sloboda každého jednotlivca, nie poslušné davy, no každý je hoden slobody a nemusí sa to prechýliť ani na stranu "jakobínskeho teroru". Lebo ešte skôr bol teror spáchaný na hugenotoch, boli prešovské jatky, a liberáli s tým nemali nič spoločné. Veď ešte ani neboli.
Liberálny klin chce Palko vybiť klinom kresťanskej ideológie a práve ju - ako nepoškvrnenú - vynucuje akceptovať iba v podobe ním postulovaného výkladu. Načiera do diel P. Johnsona, J. Storiga, G. Sartoriho. Proti jeho váženým advokátom nemožno nič namietať, hoci špeciálne pomocou Johnsona by sa dalo kontrovať Palkovi nejedným esom. V tom istom vydaní Dominofóra, v ktorom si Palko vybavuje účty s diablami liberalizmu, publikujú recenziu knihy esejí poľského katolíckeho kňaza Józefa Tischnera Medzi slobodou a porobou. Na Slovensku je neznáma kniha Miedzi Panem a Plebanem (Medzi Bohom a kňazom), ktorá analyzuje dva odlišné svety - katolícku cirkev a antikomunistické laické prostredie v Poľsku. Liberál Adam Michnik a katolík Józef Tischner v rozhovore vedenom Jackom Zakowským obnažujú o. i. aj svet veriacich a ateistov.
V dikcii Emmanuela Lévinasa sa tu hovorí o prirodzenom rozmere ateizmu v živote človeka a Michnik tvrdí, že on sám "je dobrý príklad, pretože bol vychovaný celkom bez Boha". Obracia sa k Tischnerovi: "Viem aj to, koľko to stálo mňa, ktorý nie som členom katolíckej cirkvi, aby som verejne povedal kritickú mienku o katolíckom biskupovi... Keď niektorí biskupi na čele s primasom napádali moje noviny z kazateľníc, ty si nikdy nepovedal jediné zlé slovo. Naopak , bránil si nás pred svojimi spolubratmi kňazmi." Za pozornosť stojí, že títo dvaja a tretí ako moderátor hovoria spolu na 665 (!) stranách knihy, v ktorej nie je ani za mačný mak takej útočnej rétoriky, akú používa Palko na adresu druhej strany. Liberál a katolík, významní poľskí intelektuáli, hľadajú spolu východiská, ale i pomenovanie toho, v čom sa rozchádzajú. Michnik sa nestáva pod vplyvom Tischnera viac veriacim a menej liberálom, Tischner zase viac liberálom a menej veriacim, hoci sám je autorom významnej state o kresťanskom liberalizme Nieszczesny dar wolnosci.
Ustlané na tŕňoch ruží intolerancie
Palkovi sa zdá, že keď "KDH podalo návrh na zakotvenie ochrany nenarodeného ľudského života do ústavy, liberálne médiá hovorili jedným dychom o KDH a upaľovaní čarodejníc". Obráťme však túto agendu KDH meritórne. Podľa Palka všetko to, čo je liberálne, je od diabla. No z liberálneho pohľadu aj Palko funguje ako advocatus diaboli, keď hlása súzvučne s katolíckou cirkvou (či v jej zastúpení) totožné stanoviská. Aktuálne znejúca liberálna námietka je znova z poľ-skej proveniencie. A. Michnik: "Cirkev hovorí iným - ,Máš tak konať, ak chceš ísť za Kristom.´ To je skutočná cirkev. Ale cirkev, ktorá žiada zapísať tieto požiadavky do ústavy, do trestného práva, prestáva byť cirkvou. Podľa mňa to je zneužitie. To nie som schopný akceptovať. Ak sa požiadavka viery stane článkom v trestnom poriadku, tak ja protestujem."
Keď dokáže Palko akceptovať "geniálnu koncepciu usporiadanej slobody Tomáša Akvinského" a z nej plynúcu axiómu, že "človek je slobodnou bytosťou, pretože vie rozmýšľať a vyberať si", prečo potom chce KDH zbaviť ženy toho najprirodzenejšieho práva rozhodovať o sebe a hodlá zavesiť jej sväté právo na vešiak ústavy a zákona práve v takej chúlostivej veci, pri ktorej sa nepatrí, aby ktokoľvek, a štát už vôbec nie, sa mohol pozerať následkami intolerancie ohrozenej žene pod sukňu. Mimochodom, keď už je reč o slobodnej bytosti medzi človekom a inými živými bytosťami je jediný rozdiel v tom, že človek vie myslieť.
Antiliberalizmus proti liberalizmu
Michnik nie je neveriaci, iba verí na iný spôsob, povedzme ako v Camusovom románe Mor doktor Rieux, ktorý hľadal svätosť bez Boha. Je jasné, že Albert Camus nie je Paul Claudel. Ale nie je práve to celkom prijateľná a prirodzená dimenzia tohto sveta? Budhizmus je svojimi dejinami a učením mierumilovnejší ako katolícka cirkev. "Keď dosiahnete svoje ciele násilnými prostriedkami, vyvoláte vždy vedľajšie účinky," tvrdí 14. dalajláma. Nie je vynucovanie "ochrany nenarodeného ľudského života" pomocou zákona väčším násilím ako nevyhnutný interrupčný akt pomocou zákona? Keď budem vyznavačom antropologického náboženstva, nalepia mi z KDH na čelo ceduľu s výstrahou "Nedotýkať sa, bludár!"? Kritik islámu Salman Rusdie je podľa Palka len obeť, nie hrdina, lebo za ním nie je boj za pravdu iba "hocijaký chaos". Ale boj za pravdu prehral podľa Palka aj G. Bruno, hoci "za skôr básnický než vedecký" blud sa sám knockautoval Palko.
Kým v prúdoch exaktných vied existuje na vyvrátenie omylov možnosť kvalifikovaného argumentu , vo filozofických a etických prístupoch aj k nevyvrátiteľným faktom sa lepšie uplatňuje skepsa, lebo je najlepší liek na buričskú dušu katolíka i revolucionára a spoľahlivo ochráni každého pred každým ideologickým autoritárstvom. V Poľsku, duchovne nám tak blízkom, sa aj v katolíckych kruhoch aktuálne ujala myšlienka nestavať antiliberalizmus proti liberalizmu, hoci práve katolícki publicisti sú na to náchylní. Nesporne je to dobrý liek na intoleranciu.
Vladimíra Palka si vážim a v politike ho sledujem ako jedného z najkoncíznejšie formulujúcich politikov vôbec. "Leč" ani on "gravitaci neošáli". A keď sa vydá na stíhanie ideologických protivníkov, stojí zrazu pred tými istými bránami, odkiaľ mu naskakuje husia koža z obáv, že sa odtiaľ vyrútia znova potomkovia Francoisa Voltaira, Jeana-Jacquesa Rousseaua, no i kunderovskou "neuvěřitelnou lehkostí" a príznačne kauzálne aj pohrobkovia Marxa, Lenina, Stalina. Ale pred čím sa vlastne máme chrániť, keď Palko, verný duchovný druh Jána Čarnogurského, aktualizuje jeho najhrubší slovník intolerancie postavený, s prepáčením, na boľševickej paradigme, keď to heslo hovorí o tom, že "po marxizme treba ešte poraziť liberalizmus". A potom už budeme všetci kresťania, či ako?
Autor (1932) je publicista a teatrológ
