Rozmanitosť kultúr
V európskej politickej rétorike často počuť, že Európa sa môže definovať práve svojím jedinečným dedičstvom rozmanitosti a rozštiepenosti, a že jednotiacim princípom a silou Európy bola práve mnohorakosť. S veľkou pravdepodobnosťou je to však práve rozmanitosť európskych jazykov, ktorá je najväčšou prekážkou pre vznik európskej identity. A tým pre celý európsky demokratický projekt.
Ingmar Karlsson
V Európe síce existujú viacjazyčné demokracie, ale Švajčiarsko, ktoré by mohlo poslúžiť ako najlepší príklad, sa rozhodlo zostať mimo EÚ. Žiaden demokratický štát nejestvuje, v ktorom by sa väčšina jeho občanov dokázala vzájomne dorozumieť. Napriek celej európskej rétorike sa dnes ani len vedúci európski politici nedokážu dorozumieť bez pomoci tlmočníka. A iba veľmi málo z nich dokáže komunikovať s väčšinou svojich voličov v ich vlastných jazykoch. Žiadne európske noviny zatiaľ neexistujú, s výnimkou kanálu Eurosport, kde najpopulárnejším programom bývajú stretnutia medzi národnými štátmi. Taktiež žiadna európska verejná debata nejestvuje, nijaký európsky politický "discours", keďže politický proces sa viaže na určitý jazyk.
Ak by sa len anglický a francúzsky jazyk stali oficiálnymi jazykmi EÚ, politická debata by sa rozdelila na dve družstvá a mnohí by pre nedostatočné rečové znalosti boli z diskusií celkom vylúčení. Zároveň vznikajú neprekonateľné problémy s tlmočením a prekladaním. Už dnes pohlcujú jazykové služby vyše 40 percent celého administratívneho rozpočtu Únie. Pri používaní jedenástich jazykov je v kabínkach tlmočníkov možných 132 kombinácií. S ďalšími desiatimi východo-a stredoeurópskymi jazykmi stúpne ich počet na 420 a s maltčinou na 462. Bude treba zaviesť istú funkčnú diferenciáciu, pri ktorej budú určité jazyky viac rovnoprávne, než iné. Aj za cenu negatívnych následkov. Také rozhodnutie zaiste zníži popularitu EÚ v jej menších členských štátoch.
Dnes hovorí 66 percent občanov Únie iba jediným jazykom, dvoma alebo viacerými 10 percent. Extrémna situácia panuje v Írsku, kde ide o pomer 80:3, a naopak v Luxembursku, kde len jedno percento obyvateľov hovorí jediným jazykom a až 80 percent viacerými.
Európa teda nie je ani spoločenstvo spoločnej komunikácie, ani spoločenstvo spoločných skúseností. Obidva tieto faktory sú však nevyhnutné pre vývin kolektívnej politickej identity. Tá sa vytvára postupne. A to často zo zdieľaných skúseností, mýtov a pamätí, ba aj v protiklade k tým, ktoré jestvujú v iných kolektívnych identitách. Posilované sú nezriedka tým, že sa stavajú do protikladu k identite výrazne odlišnej. Za otcov európskej integrácie by sa nemali považovať iba Robert Schuman, Alcide de Gasperi, Jean Monet, ale i Josif Stalin. Počas studenej vojny šlo zmobilizovať pocit jednoty v západnej Európe - no kto sa stane protivníkom pomáhajúcim Európanom pri vytváraní spoločnej identity teraz? USA patria do rovnakého kultúrneho okruhu, Japonsko je síce homogénna a značne odlišná spoločnosť, leží však priďaleko a nepredstavuje politickú ani vojenskú hrozbu. Jeho hospodárska moc je predovšetkým problémom pre Spojené štáty.
Existuje reálne nebezpečenstvo, že si Európa zvolí za pomocný identifikačný objekt rozvojové krajiny vo svojom najbližšom susedstve a že sa tak stane Stredozemné more vodnou priekopou okolo Pevnosti Európa. Nedá sa vylúčiť riziko, že budovanie paneurópskej identity pôjde ruka v ruke s mechanizmom kultúrneho vylučovania. Hľadanie európskej identity sa môže poľahky premeniť na ohraničovanie sa proti druhým, na politiku vedúcu do slepej uličky rasizmu. A to v čase, keď sa rasové zmiešanie v Európe zvyšuje.
Európska identita musí byť preto jasná, rozlišujúca a zároveň asimilujúca. Ide teraz o integráciu štátov s hlboko zakorenenými národnými, v mnohých prípadoch i regionálnymi identitami a o to presvedčiť občanov, aby pocítili nadnárodnú identitu.
Môže mať polovica kontinentu s 370 miliónmi občanov a jedenástimi oficiálnymi jazykmi naozaj demokratickú ústavu? V ideálnom scenári pre rast politickej únie by sa Európsky parlament mal predovšetkým denacionalizovať. To však predpokladá existenciu európskych politických strán. Musí získať klasické zákonodarné a finančné právomoci.
Odstránenie deficitu demokracie rozšírením právomocí parlamentu v Štrasburgu je však ľahšie navrhnúť, než vykonať. Zaraz sa ocitáme pred dilemou: reprezentatívnosť - alebo efektívnosť? Ak by každý člen parlamentu, ako napríklad vo švédskom, zastupoval približne 25 tisíc občanov, muselo by zhromaždenie v Štrasburgu už pri terajších pätnástich štátoch mať 15 000 poslancov. Ak by sa v mene efektívnosti obmedzil počet zástupcov na 500 - s volebnými okruhmi presahujúcimi milión občanov a každý by mal po jednom hlase - Luxembursko by nemalo ani jediného zástupcu a Švédsko ledva trinástich. Parlament by síce mohol fungovať, no bez nárokov, že reprezentuje európskych voličov. A deficit? Deficit v demokracii by zostal.
Európske zjednotenie sa dá uskutočniť len pomocou národov a ich osobitostí, nie proti nim. Európska integrácia nie je prirodzeným javom, ale možno ju dosiahnuť pri nasadení dostatočnej politickej energie. Budúcnosť EÚ spočíva preto v spoločných záujmoch členských štátov, nie v politickej vôli európskeho národa. A to z jednoduchého dôvodu: žiaden európsky národ nejestvuje.
Ukážka z knihy Európa a národy
Preklad: Margaréta Karlssonová
