Cirkus okolo akcií na doručiteľa
Všetko sa to začalo v roku 1996, krátko pred smutne slávnou privatizáciou spoločnosti Nafta Gbely. Iste si pamätáte, že v tom čase bol 45,9-percentný podiel tohto podniku predaný za 500 miliónov Sk neznámej spoločnosti Druhá obchodná, a.s. Fond národného majetku SR prišiel pri tomto predaji prinajmenšom o 2,7 mld. Sk.
Ako vo svojom článku vtedy uviedol redaktor denníka Práca Ivan Špáni, išlo o peniaze, "ktoré mohli slúžiť tomuto ľudu, z ktorých mohli byť byty či aspoň uspokojené nároky držiteľov dlhopisov FNM".
Postup lacného predaja spoločného majetku z rúk FNM sa neskôr opakoval aj v ďalších podnikoch - napríklad pri predaji piešťanských kúpeľov. V ich prípade bolo 51 percent predaných za 302 miliónov Sk v prospech spoločnosti Vadium Group, a.s., pričom ich bilančná cena, ktorá je nižšia ako cena trhová, bola 1,6 mld. Sk.
Avšak predtým, ako sa toto všetko mohlo uskutočniť, bolo treba uvedené procesy "zlegálniť", teda schváliť zákon umožňujúci tento druh privatizácie. Bolo by však absurdné schváliť normu umožňujúcu privatizovať niektorým za babku, preto si bývalí vládni a parlamentní predstavitelia odsúhlasili, že pokiaľ niekto nechce, odborná ani laická verejnosť sa nemusí dozvedieť o tom, že niečo vlastní. Novela zákona o cenných papieroch umožňovala prostredníctvom inštitútu akcií na doručiteľa nezverejňovať mená vlastníkov alebo podielnikov mnohých lukratívnych podnikov. Bolo to v záujme najmä tých, ktorí sa podľa zákona nesmú zúčastňovať na privatizácii - teda štátnych funkcionárov.
Mená podielnikov iba v listinnej podobe
Podľa legislatívy platnej do roku 1995 rozhodoval o podobe cenných papierov ich emitent. Po nástupe vlády Vladimíra Mečiara bol tento systém nahradený systémom zaknihovanej podoby všetkých akcií, ktorý zaručoval, že štátne Stredisko cenných papierov (SCP) malo prehľad o majiteľoch podielov v privatizovaných spoločnostiach. Podľa analýzy M.E.S.A. 10 sa však "zaknihovaná podoba cenných papierov postupom času stretla s odporom novovytvorených privatizačných skupín, pretože nebolo možné utajiť osoby - skutočných vlastníkov pochybne sprivatizovaného majetku". Preto nastala v závere roka 1996 zmena v zákone a povinné zaknihovanie akcií sa nevzťahovalo na tie, ktoré nie sú predmetom verejného obchodovania, teda obchodovania na burze cenných papierov. Vzťahuje sa to, mimochodom, aj na akcie Druhej obchodnej. Tým vznikol neskôr veľmi kritizovaný - a v zahraniční bežne používaný - inštitút akcií na doručiteľa. Znamenalo to, že vlastníci cenných papierov ich už nemuseli registrovať v SCP, ale na to, aby sa niekto stal vlastníkom akcie stačilo, ak takáto osoba doručila cenný papier na zasadnutie valného zhromaždenia akciovej spoločnosti. Týmto vzniknutá tzv. listinná podoba akcií umožnila spoločnosti podnikať bez toho, aby sa o tom dozvedela verejnosť.
Termín: Silvester 1999
Začiatkom marca roka 1999 bolo okolo Nafty Gbely opäť rušno. Iste si pamätáte informáciu o tom, že podnikateľ a najväčší dlžník FNM Jozef Majský odkúpil ešte v polovici februára 1999 od podnikateľa Vladimíra Poóra 46 percentný balík akcií. Podľa vlastných slov sa pre kúpu tohto balíka takpovediac obetoval, lebo chce "ukončiť agóniu firmy a ako priaznivec vládnej koalície jej dal možnosť, aby si do firmy dala svojich ľudí". Vznikali rôzne dohady, akým spôsobom sa to mohlo stať: presun tohto balíka spájajúceho sa s Naftou Gbely trh totiž nezaregistroval. Jozef Majský však mohol kúpiť celú Druhú obchodnú a.s., ktorej akcie, ako sme už spomínali, sú listinné a obchodovanie s nimi sa neregistruje.
V apríli 1999 sa poslanec a vtedajší predseda SDSS Jaroslav Volf pre istý slovenský denník vyjadril: "Nenachádzam rozumný argument, prečo vláda dodnes nepredložila zákony - napríklad zrušenie anonymity akcií na doručiteľa. Išlo o základný predvolebný sľub súčasnej vládnej garnitúry. Nesúhlasím ani s tým, že akcie na doručiteľa sa zrušia ako listinné, no v SCP zostanú zoznamy ich väčších vlastníkov prístupné len vybraným orgánom." Volf zrejme vedel, čo hovorí, napokon, bol medzi tými, ktorí predvolebné sľuby veľkodušne rozdávali. Vláda SR teda koncom mája 1999 prerokovala a schválila novelu zákona o cenných papieroch a Obchodného zákonníka. Konkrétne ide o Zákon č. 128/99 Zb., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 600/1992 Zb. o cenných papieroch v znení neskorších predpisov. Účinnosť nadobudol 1. júla 1999. Paragraf 1, odseky 4 a 5 hovoria: "Verejne obchodovateľné cenné papiere môžu mať len podobu zaknihovaných cenných papierov. Akcie na doručiteľa, podielové listy uzavretých podielových fondov, podielové listy otvorených podielových fondov na doručiteľa, dlhopisy a pokladničné poukážky musia mať podobu zaknihovaných cenných papierov aj vtedy, ak nie sú verejne obchodovateľné". Novela ďalej v paragrafe 99c, v odseku dva pokračuje: "Emitenti sú povinní do 31. decembra 1999 zabezpečiť, aby podoba cenných papierov, ktoré vydali, bola v súlade s týmto zákonom" a v odseku tri "ak emitent nesplní povinnosť podľa odseku 2, súd aj bez návrhu zruší túto spoločnosť a nariadi jej likvidáciu". Popri zaknihovaných sa podľa novely Obchodného zákonníka ponechala možnosť vydávať aj listinné akcie na meno, ktorých zoznam má byť k dispozícii v Stredisku cenných papierov, pričom ich prevod bude účinný až vtedy, keď je zaregistrovaný v SCP. Podľa tohto malo ísť o pomerne krátky proces.
Skutočne rozsiahly zoznam
Tým si vládna koalícia takmer rok po voľbách splnila svoj prioritný sľub o sprehľadnení sprivatizovaného majetku. Novela mala vniesť transparentnosť do vlastníckych štruktúr, zamedziť daňovým únikom, obmedziť možnosti prania špinavých peňazí a zabrániť nekontrolovateľnému presunu privatizovaného majetku ako aj konfliktu záujmov.
Ďalšie konanie v zmysle sankcií sa teda presunulo na ministerstvo spravodlivosti, pod ktoré patria registračné súdy. Zdá sa však, že akciové spoločnosti s akciami na doručiteľa sa akosi nemali k činu. Začiatkom septembra 2000, teda viac ako rok po tom, čo zákon nadobudol platnosť, dal minister spravodlivosti Ján Čarnogurský akciovým spoločnostiam ultimátum, aby do konca septembra (!) zaregistrovali svojich akcionárov v SCP. Podnikateľov zjavne nezastrašil ani fakt, že sankciou za nedodržanie termínu je výmaz z obchodného registra, čo sa rovná faktickému zániku spoločnosti.
Ak si bližšie prezrieme zoznam spoločností nezaregistrovaných do začiatku júna t.r., zistíme, že je naozaj rozsiahly. Množstvo brokerských firiem, obchodníkov s cennými papiermi, niekoľko veľkých hotelov, spoločnosti vlastniace filmové štúdiá či lanovky a vleky v Tatrách alebo dokonca renomované banky sa ocitajú medzi tými, ktorých majitelia akosi nechcú byť menovaní. Rovnako nechcú dať o sebe vedieť tí, ktorí vlastnia Druhú obchodnú, a.s., dopravné podniky dvoch našich najväčších miest a pod.
Hraničný termín prvý, druhý...
Kritika padala aj na hlavu vicepremiéra pre ekonomiku Ivana Mikloša. Ten začiatkom novembra 2000 v rozhovore pre týždenník Profit na otázku, prečo časť verejnosti neustále žije v tom, že akcie na doručiteľa sa nezrušili napriek zrušeniu ich existencie zákonom, odpovedal: "Akcie na doručiteľa neexistujú. Iným problémom však je, že podľa zákona museli akciové spoločnosti s akciami na doručiteľa tieto akcie zaknihovať. Avšak stovky, viac ako dve tisícky akciových spoločností tak neurobili. Dnes preto stojíme pred problémom, čo s nimi." "Máte na to páky?" znela otázka redaktora. "Páky na to máme. Mohli by sme napríklad pre nesplnenie zákonnej povinnosti vymazať tieto spoločnosti z Obchodného registra. Treba sa ale zamyslieť nad možnými dôsledkami, ktoré by to mohlo so sebou niesť. Skôr si myslím, že treba určiť hraničný termín, do ktorého vyzveme tieto akciové spoločnosti, aby si splnili zákonnú povinnosť. Ak to neurobia, až potom bude treba pristúpiť k vymazaniu."
Jednoduchou a pomerne logickou laickou otázkou by bolo, či sa nad dôsledkami novely zákona, ktorú navrhla vláda - tá istá, ktorej členom je aj Ivan Mikloš - a schválil parlament, zamyslel niekto v čase, keď sa zákon prerokovával alebo schvaľoval. Vykonať niečo a potom rozmýšľať o dôsledkoch, je zo strany exekutívnych a zákonodarných orgánov prinajmenšom nezodpovedné.
Dá sa súhlasiť s tvrdením niektorých komerčných právnikov, že termín na zaknihovanie bol krátky? Asi ťažko, pretože do 6. júna 2001, teda rok a pol po tom, ako novela nadobudla účinnosť, podalo na SCP žiadosť o registráciu spolu 2423 emitentov z celkového počtu vyše 6 000 akciových spoločností! Ako pre SLOVO uviedol hovorca SCP SR Roman Lenčeš, z uvedeného počtu má zmluvu podpísanú 1582 emitentov, zvyšných 841 to ešte len čaká. Problém teda zrejme nebude v krátkosti času, ale vo vôli tých, ktorých sa to týka. Keďže sa vláda a parlament v čase prijímania novely odmietali zamyslieť nad dôsledkami sankcií jej nedodržania, Ivan Mikloš v spomínanom rozhovore v novembri 2000 navrhol určiť hraničný termín splnenia zákonnej povinnosti. Pokiaľ vieme, boli dva: december 1999 a september 2000. Chápeme obavu vicepremiéra o osud podnikov, z ktorých mnohé sú vlajkovými loďami našej ekonomiky. Treba však mať na zreteli, že si nesplnili svoju zákonnú povinnosť, totožnú povedzme s nezaplatením odvodov či nedodržaním termínu daňového priznania. Netreba vysvetľovať, aké tvrdé sankcie uplatňuje štát voči podnikateľovi.
Žiadny ďalší hraničný termín sa doposiaľ neurčil, vlastnícke štruktúry sú naďalej netransparentné a vláda svorne tvrdí, že napĺňa všetko, čo si predsavzala. Nedá sa to vysvetliť inak, len tak, že tento stav zrejme niekomu vyhovuje. A nebude to len Druhá obchodná, a.s., kvôli ktorej, ako sa všeobecne tvrdí, sa cirkus s akciami na doručiteľa začal.
