Kultúrna revolúcia po demokraticky
Veľmi zjednodušene by sa dalo povedať, že hlavným cieľom Maovej tzv. kultúrnej revolúcie bolo zbaviť národ inteligencie. Namiesto nepohodlných intelektuálov potreboval diktátor čím viac nevzdelaných, ale o to zapálenejších bojovníkov za jeho primitívnu predstavu komunistickej spoločnosti.
Červené brigády v Kambodži problém intelektuálov vyriešili ešte priamočiarejšie - jednoducho ich vyvraždili. Zdá sa, že platí priama úmernosť - čím menej je národ vzdelaný, tým väčšiu šancu majú autokratické sily, ktoré o tejto skutočnosti dobre vedia, a menšiu demokracia. Výrazná podpora vzdelávania by preto mala byť pre demokratické štáty vecou pudu sebazáchovy. Najmä v postkomunistických krajinách však môžeme, zrejme pod vplyvom jednostrannej orientácie reformných ekonómov, pozorovať zvláštny jav. Keďže školstvo sa chápe ako neproduktívne odvetvie, ktoré zaťažuje štátny rozpočet a tým vytvára tlak proti znižovaniu daní, vlády mu jednoducho z roka na rok čoraz viac priškrcujú rozpočet. Tento trend spôsobuje postupnú degradáciu úrovne výuky. V školstve napokon ostávajú len dôchodcovia a nadšenci, ktorí si na život zarábajú popri škole v ďalších zamestnaniach. To, samozrejme, kvalite výuky veľmi neprospieva.
Demokratická likvidácia vrstvy intelektuálov nie je plánovanou akciou diktátora, ale výsledkom krátkozrakosti politikov. Školstvo je v informačnom veku v skutočnosti najproduktívnejším odvetvím štátu - "vyrába" vzdelaných občanov a práve tí sú dnes tým najhodnotnejším produktom. Len vzdelaní občania dokážu vyvíjať a následne vyrábať špičkový tovar s vysokou pridanou hodnotou. Nehovoriac už o tom, že sú spravidla demokraticky orientovaní, čo sa o nižších vzdelanostných kategóriách občanov už s takou istotou povedať nedá. Ak nechceme v budúcnosti ostať banánovou krajinou Európy, ktorej nedostatočne vzdelaní občania vykonávajú podradné práce pre vzdelanejších ľudí iných štátov, mali by sme si všimnúť školskú politiku štátov EÚ. Tie investujú do školstva priemerne päť percent HDP, čo je takmer dvakrát viac ako na Slovensku. Pritom priemerný hrubý domáci produkt je v krajinách EÚ podstatne vyšší ako nás.
Ak sa im v budúcnosti chceme vyrovnať, musíme štátne dotácie do školstva postupne zvyšovať na európsku úroveň. K tomuto riešeniu neexistuje alternatíva - hoci v prípade vysokého školstva sa dá koketovať s myšlienkou doplniť chýbajúce zdroje zavedením školného, prevažná väčšina výdavkov štátu v tomto rezorte ide do stredných a základných škôl. Tie, dúfajme, spoplatňovať nebudeme. Ak sa však štátne financovanie školstva bude aj naďalej rovnať likvidácii učiteľského stavu, Slovensko sa zakrátko hrdo zaradí k Číne a Kambodži - krajinám, v ktorých "kultúrna revolúcia" už úspešne prebehla.
Autor (1947) je učiteľ na základnej škole
