Reklama
Reklama

Prvé v údolí zármutku

Medzi prvé obete nacistického „riešenia židovskej otázky“ patrili mladé ženy zo Slovenska. Stali sa predvojom mladých mužov, potom rodín a nakoniec takmer všetkých Židov spod Tatier. Bol to výsledok dôvernej spolupráce medzi ľudáckym režimom a nacistickým Nemeckom
Počet zobrazení: 992

Medzi prvé obete nacistického „riešenia židovskej otázky“ patrili mladé ženy zo Slovenska. Stali sa predvojom mladých mužov, potom rodín a nakoniec takmer všetkých Židov spod Tatier. Bol to výsledok dôvernej spolupráce medzi ľudáckym režimom a nacistickým Nemeckom. Vďaka odhodlaniu napriek všetkému prežiť a pomoci organizácie, ktorú vytvárali rodáčky z tých istých obcí, sa niektorým podarilo zachrániť. Vzápätí sa objavili obvinenia, že viacerí väzni, ktorí prežili, kolaborovali s nacistami, aby získali výhody. V mnohých prípadoch však práve tí, čo mali nejaké funkcie v táborových štruktúrach, dokázali pomáhať spoluväzňom. Rozhodnutie padlo vo Wannsee Podľa protokolu konferencie vo Wannsee Reinhardt Heydrich, ktorý patril medzi hlavných organizátorov holokaustu, pochvaľoval postoj slovenských a chorvátskych úradov pri prípravách deportácií Židov. V tom čase slovenskí a nemeckí predstavitelia rokovali o násilnom vysťahovaní židovského obyvateľstva na okupované územie Poľska. Nemeckí nacisti so spokojnosťou prijímali úsilie slovenských predstaviteľov vypovedať Židov zo svojej krajiny. Ich vysťahovanie zo Slovenska presne zodpovedalo plánom z Wannsee, ktoré sa mohli vykonať vo veľmi krátkom čase – okolo dvoch mesiacov. Nadmerná horlivosť pri deportácii slovenských Židov však spôsobovala zmätky a nútila úrady improvizovať. Pôvodný plán narušili niektoré organizačné a technické problémy. Nemalo to však podstatný vplyv na celkovú realizáciu týchto zámerov. Deportácie sa začali skôr, ako sa očakávalo. Slovenskí Židia boli medzi prvými, ktorých odtransportovali do vyhladzovacích táborov. Medzi 25. marcom a 20. októbrom 1942 opustilo SR 57 vlakov s deportovanými, 38 smerovalo do dištriktu Lublin a 19 s 18 600 Židmi do Osvienčimu. Podľa názoru viacerých historikov celý tento proces pokračoval tak rýchlo preto, lebo Nemci požadovali slovenské pracovné sily pre svoju vojnovú výrobu a Bratislava nebola schopná alebo nechcela vyjsť v ústrety požiadavkám Berlína. Preto niektorí prišli s myšlienkou poslať namiesto slovenských robotníkov 20 000 mladých Židov. Podľa všetkého však ide iba o pravdepodobný dohad. Jeden z neskorších dokumentov dokazuje, že keď sa realizovala deportácia 20 000 mladých Židov, Nemci mali v úmysle požadovať vysídlenie aj zvyšných 70 000. Tábory v Patrónke a Poprade K dohode o deportácii Židov medzi predstaviteľmi Slovenska a Nemecka evidentne došlo v prvej polovici februára 1942. Malo ísť o 7000 dievčat a mladých žien a 13 000 mladých mužov. Organizačné prípravy tejto akcie sa zavŕšili v marci 1942. Oddelenie 14 Ministerstva vnútra SR v inštrukcii výkonným orgánom krajiny a okresným policajným veliteľom tvrdilo, že Židia sú „určení na prácu“. Obežník z 12. marca ponúkal organizačné a technické pokyny, podľa ktorých mali transporty prekročiť hranicu „riadnym spôsobom“. Ministerstvo najprv určilo, že deportácia sa bude týkať žien od 18 do 35 rokov. Keď sa však zistilo, že ich počet nebude dostačujúci, znížilo vekovú hranicu na 16 rokov. Prvé sústredenie žien k transportu naplánovali na 21. marca 1942. Mladé ženy zo západného a stredného Slovenska sústredili v tábore Patrónka na predmestí Bratislavy, z východného a stredného Slovenska v Poprade. Správy o deportáciách sa medzi Židmi rozšírili ešte pred ukončením ich príprav. Je však otázne, či túto informáciu poznal iba úzky okruh ich predstaviteľov, alebo či sa rozšírila v širšom meradle. Pretože tento problém nie je ešte komplexne preskúmaný, nemožno vysloviť jednoznačný názor. Utiecť alebo sa podrobiť? Keď sa príprava deportácií stala všeobecne známa, židovské rodiny stáli pred dilemou, či poslúchnuť príkaz alebo umožniť mladým ženám utiecť a schovať sa. Treba si však uvedomiť, že dovtedy Židia nezažili takúto traumu. Organizátori deportácií sa vyhrážali, že rodiny tých dievčat, ktoré sa nedostavia, tiež odtransportujú a že mladé ženy pôjdu pracovať do cudziny iba na obmedzený čas a potom sa budú môcť vrátiť domov. V prípade, že dievčatá unikli prvému kolu deportácií, neznamenalo to ešte ich záchranu. Mladé ženy, ktoré neboli vtedy deportované, začlenili do transportov židovských rodín. Lenže v tejto prvej fáze „konečného riešenia“ si väčšina židovskej komunity neuvedomovala, že po mladých ľuďoch budú nasledovať celé rodiny. Konalo sa ešte druhé kolo deportácií, no tretie už sa nerealizovalo. Slováci neboli schopní dať dokopy a vypraviť potrebný počet mladých žien. Nemci ich však informovali, že sú pripravení prijímať nielen mladých ľudí, ale celé rodiny. Prípravy transportov narušili aj intervencie zo strany Vatikánu. Preto nebolo v štyroch transportoch dohodnutých 7000, ale ,,iba“ 3760 mladých žien. Tie odvádzali do deportačných táborov priamo z domovov. Najprv sa museli vyrovnať s psychologickou traumou oddelenia od rodiny a vzápätí s podmienkami v slovenských deportačných táboroch a neskôr v Osvienčime. Už príslušníci Hlinovej gardy sa k ženám správali hrubo a potupujúco. Mladé ženy v prvých transportoch boli reprezentantkami slovenských židovských rodín ako celku. Väčšina žien patrila k chudobnejší spoločenským vrstvám a pochádzala z veľkých ortodoxných alebo ultraortodoxných rodín. V niektorých prípadoch sa v jednom transporte nachádzali aj dve či tri sestry z jednej rodiny. Vyše polovice deportovaných patrilo do vekovej skupiny 16- až 21-ročných. Všetky prípravy na deportácie sa dokončili 25. marca 1942. Vtedy opustil popradskú stanicu prvý transport do Osvienčimu s tisíckou mladých žien. Predtým ako nastúpili do vlaku, mal k nim príhovor Eichmannov zástupca v Bratislave Wislicny. Tvrdil, že idú na prácu do Nemecka a keď si splnia svoju úlohu, budú sa môcť vrátiť domov. Vďaka tomuto prejavu mladé ženy prekonali pocity úzkosti a depresie vyvolané odlúčením od rodín a zaobchádzaním v internačných táboroch. Niektoré pamätníčky popisujú, že atmosféra transportu pripomínala odchod do letného tábora alebo na brigádu. V náručí smrti Keď prichádzali transporty zo Slovenska, nacisti museli improvizovať. V marci 1942 koncentračný tábor Osvienčim II (Birkenau), ktorý Heinrich Himmler určil za jedno z hlavných miest vyhladenia európskych Židov, bol ešte stále rozostavaný a ženský tábor v Ravensbrücku bol preplnený. Preto sa rozhodlo, že ženy zo Slovenska umiestnia v tábore Osvienčim I. Keď sa tvorilo ženské oddelenie v Osvienčime, administratívne ho pridelili veliteľovi Ravensbrücku Maxovi Koeglovi, ktorý ho považoval za externý tábor, akúsi enklávu „svojho“ koncentráku. Z Ravensbrücku premiestnili skupinu väzňov, poverených administratívnymi funkciami, a skupinu dozorcov z SS na čele s Johanou Langefeldovou. Hoci dozorcovia SS boli mimoriadne krutí najmä k židovským väzňom, do Osvienčimu prinášali rutinu „obyčajných“ koncentračných táborov. Lenže tento bol vyhladzovací. Preto nakoniec ženský tábor dostal pod svoju správu veliteľ Osvienčimu Rudolf Hoess, ktorému osobne Himmler potvrdil, že ide o vyhladzovací tábor, určený na ,,konečné riešenie židovskej otázky“. Keď sa spomína história židovských žien zo Slovenska v Osvienčime, sústreďuje sa na prvé štyri transporty mladých žien. Bola to však iba polovica, zvyšok deportovali v „rodinných“ transportoch medzi aprílom a októbrom 1942. Hoci mali obe tieto skupiny veľa spoločného, boli tu aj podstatné odlišnosti. Napríklad, prečo sa zväčša podarilo prežiť mladým ženám z prvých transportov. Presné údaje o počte väzňov v Osvienčime nie sú k dispozícii, pretože nacisti pred tým, ako opustili tábor, zničili väčšinu dokumentov a dôkazov. Napriek tomu vieme, že od marca 1942, odkedy zriadili ženské oddelenie, do konca roku zahynulo alebo bolo zavraždených vyše 18 000 uväznených. Medzi nimi bolo 6700 žien zo Slovenska. Via Dolorosa, krížová cesta Určením osvienčimského tábora bolo vyhladiť všetkých Židov, aj tých, čo prešli úvodnou selekciou a nezavraždili ich hneď po príchode. Celé dianie v tábore sa organizovalo v záujme tohto cieľa. Napriek tomu tisícky väzňov prežili, niektoré židovské ženy zo Slovenska dva a pol roka a malá skupina takmer tri. Od prvej chvíle boli väzni v tábore pokorovaní, nútení, aby sa vzdali ľudskej dôstojnosti. Podľa spomienok tých, čo prežili, v prijímacích budovách ženám odobrali všetky osobné predmety, donútili ich vyzliecť sa, ostrihali ich dohola a nútili namydlené vstúpiť do nádrže so špinavou vodou. To všetko sa dialo za kriku a bitia dozorkyňami a nemeckými väzenkyňami. Po registrácii dostali mužské tričko, použitú, často zakrvavenú uniformu vojakov Červenej armády a pár drevákov. Šiesteho augusta 1942 ženy presunuli do Birkenau. Väzenkyne, ktoré neboli schopné pochodovať do nového tábora, alebo ktoré doktor od SS nepovažoval za práceschopné, nacisti zavraždili. Systematické vraždenie väčšiny Židov hneď od príchodu do tábora sa začalo už 4. júla 1942, keď prišiel prvý rodinný transport. Vraždeniu predchádzala tzv. selekcia na rampe, čo charakterizovalo osvienčimský tábor. V Birkenau bolo oveľa horšie ako v Osvienčime I. Tí, čo očakávali „lepšie“ podmienky, hneď zistili, že sa nachádzajú v tábore, ktorí nacisti určili na vyhladenie príslušníkov „menejcenných rás“. Rozšírenie Osvienčimu a priľahlých táborov a zmena ich štruktúry donútili nacistov, aby vo väčšej miere zapojili väzňov do administratívnych prác. Hoci toto relatívne privilegované postavenie bolo určené pre nežidovských väzňov, viaceré Židovky zo Slovenska sa dostali na tieto miesta, pretože ovládali nemecký jazyk a mali skúsenosti s prácou v administratíve. Pracovali v kanceláriách rozličných úradov, ako zdravotné sestry, či v skladoch, kde sa nachádzali veci skonfiškované uväzneným. V Birkenau úsilie dostať sa na podobné miesto nadobudlo formy boja o prežitie. Esesáci to vedeli využiť vo svoj prospech. Niektoré „citlivé“ práce prideľovali židovským väzňom. Osud Židov bol predurčený, kým „árijských“ väzňov mohli za určitých okolností prepustiť z tábora alebo mali šancu na úspešný útek. Práca na privilegovaných miestach Takmer polovica zo 600 židovských žien zo Slovenska, ktoré prežili do roku 1943, pracovala na privilegovaných miestach. Pracovali ako sekretárky v rôznych kanceláriách, v práčovniach pre SS, pri triedení vecí zavraždených väzňov alebo na experimentálnej poľnohospodárskej stanici v Rajsku. Väčšina z nich si však nedokázala udržať miesta v táborovej nemocnici. Podľa svedectva Margitte Schwalbovej ich udali poľské väzenkyne, ktoré tvrdili, že Židovky spôsobili v tábore epidémiu týfusu. Tá zasiahla nielen všetkých väzňov vrátane privilegovaných, ale aj esesákov. Niektoré publikácie zveličujú počet slovenských Židoviek, ktoré sa v boji o prežitie správali neľudsky k spoluväzňom. Po vojne v niekoľkých prípadoch ženy, ktoré prežili vyhladzovací tábor, vyšetrovali na Slovensku alebo v Izraeli. Pokiaľ je známe, odsúdili iba jedinú. Ide o veľmi zložitý problém. Fyzicky slabí a morálne nepružní ľudia nemali šancu v nacistickom koncentráku prežiť, no môžeme tvrdiť, že podstatná väčšina žien si zachránila život tak, že to nebolo na úkor iných.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
CAPTCHA
This question is for testing whether or not you are a human visitor and to prevent automated spam submissions.
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama