Na hranici života a smrti
Ak slovenské médiá povedia či napíšu niečo o Ukrajine, tak zväčša iba o tom najhoršom - ktorého sa tam, žiaľ, dá nájsť nemálo -, ba aj to, ako sa vraví, poriadne presolia. Podobne je to so slovensko-ukrajinskou hranicou... Lenže tá tvorí súčasne hranicu medzi Západom a Východom. Kto hoci len raz pozorne sledoval dianie na tejto hranici, nemôže nepriznať, že javy ako korupcia či špekulácia tu určite existujú. No jednostranne by zrejme fungovať nemohli. Vieme o tom, ale kričíme o neporiadkoch, nelegálnom prechode (dokonca s tragickými koncami) na tejto hranici ako o čisto ukrajinskej záležitosti. Lenže kto vlastne tou hranicou prechádza? Vyše 90 percent predstavujú vojnoví a politickí utečenci, prevažne z ázijských štátov. A je logické, že neutečú najprv do Maďarska či Poľska a odtiaľ k nám. Nebudú predsa platiť zbytočný prechod cez ďalšiu hranicu a prežívať ešte jednu tragédiu, pritom prevádzačov spravidla dodáva naša strana. Ukrajina má z toho iba obrovské problémy. Väčšinu týchto chudákov susedné štáty vrátia na jej územie spravidla hneď od hraníc, fyzicky i duševne na pokraji síl, skoro vždy už bez dokladov a bez dolára. Ukrajina ich nemá komu ani kde vrátiť, pretože nemôže dokázať odkiaľ, kedy a ako na jej územie prišli. A my namiesto toho, aby sme aspoň upozorňovali na základné príčiny tohto celosvetového javu, do omrzenia opakujeme, aké obrovské problémy máme na ukrajinsko-slovenskej hranici, aj keď nemôžeme nevedieť, že z tohto pohľadu ide o ázijsko-európsku hranicu, ktorá pre väčšinu spomínaných úbožiakov najčastejšie znamená hranicu života a smrti. Radšej by sme mali prejaviť trochu pochopenia a porozumieť tomuto neľudskému javu a stavu ľudstva, obrovskému problému celého bohatého, presýteného, namysleného západného „demokratického“ sveta, ktorý si ho v honbe za hmotným bohatstvom sám vyrobil, a nerozoštvávať nevinných ľudí na obidvoch stranách „iba“ slovensko-ukrajinskej hranice. Keď už píšeme o slovensko-ukrajinských problémoch, prečo občas ktosi nespomenie niečo pekné či pozitívne? Nezaujíma sa o športovcov, vedcov, umelcov svetového mena, o nádherné piesne či úspechy, o prírodu, ľudí, hrdinov či mučeníkov, ako aj o hodnoty, ktoré v tomto ľude, jeho dejinách, kultúre, tradíciách, zvykoch i živote sú a ktoré my poznáme veľmi málo. Ak by sme v slovenských médiách nehovorili a nepísali o počasí, respektíve o Ukrajincoch ako o najatých vrahoch, zlodejoch či násilníkoch, tak by sme, ako sú roky dlhé, nepočuli nič dobrého či pekného ani o Ukrajine, ani o Ukrajincoch. Či to Ukrajinu uráža alebo nie, presne neviem. V každom prípade si o nás myslí svoje. Horšie je, že tá nevedomosť neprekáža nám. Nepoznáme svojho najväčšieho suseda, ktorý, ak ešte nie dnes, tak zajtra určite bude môcť pozitívne ovplyvniť aj náš život a svojím postojom, rozlohou i váhou, nemalou mierou tiež charakter Európy. My sa na poznanie svojho dobroprajného slovanského suseda, s ktorým sme nemali žiadne spory, nepripravujeme ani na úrovni základnej školy. Skôr naopak, nechápeme ho, nevšímame si ho a často ho celkom ignorujeme. Ba aj obviňujeme z vecí, za ktoré nemôže. Konáme rozumne alebo úmyselne?
