Kto vzkriesi slovenskú ľavicu?
V deň zmŕtvychvstania Ježiša Krista svet - aspoň ten, čo si zachoval objektívne uvažovanie - šokovali správy o tom, že izraelskí vojaci zabili 30 (slovom tridsať) členov bezpečnostných síl Jásira Arafata. Nešlo teda o dajakých anonymných samovražedných atentátnikov, ale o tých, ktorí mali aj na základe opakovaných výziev Šaronovej vlády zaručiť pokoj na území palestínskej samosprávy. Všetko ostatné vrátane informácií, či pápež bol alebo nebol schopný umývať nohy vybraným kresťanských starcom, sa v tomto ohľade zdá nepodstatné. A predsa tesne pred Veľkou nocou zaznela správa, ktorá potom vo sviatočnom zhone zanikla, hoci by mala vzbudiť pozornosť malého - slovenského sveta: Minister obrany Jozef Stank nehodlá nasledovať svojho kolegu, šéfa rezortu školstva Milana Ftáčnika, pokiaľ ide o odchod z SDĽ, ktorá ho do vládneho kresla posadila. Štátnické gesto ,,Pre mňa je prvoradá skutočná stabilita vlády SR, prvoradé je smerovanie Slovenska do aliancie a nemôžem povedať nič iné len to, čo som sa usiloval jasne formulovať: neurobím žiadny krok, ktorý by viedol k destabilite tejto vlády. Keby nejaké moje uvažovanie, povedzme smerom k Sociálnodemokratickej alternatíve, alebo dajaké konkrétne kroky mali viesť k destabilite, tak ich určite v tomto čase robiť nebudem,“ vyhlásil 26. marca Stank. Nepochybne ide o štátnické gesto, najmä keď si uvedomíme, že o prijatí či neprijatí Slovenska do Severoatlantickéj aliancie sa má rokovať na pražskom summite NATO koncom tohto roku. Je pravdepodobné, že sa tak stane až za pôsobenia novej vládnej koalície, no toto historické rozhodnutie bude spojené s menom súčasného ministra obrany. Napriek tomu, že on sám prízvukuje, že na tom majú podiel i jeho predchodcovia. O Stankovi je súčasne známe, že na okresných konferenciách i na samotnom 7. zjazde SDĽ otvorene tvrdil, že jemu je názorovo bližší Peter Weiss ako Pavel Koncoš. V Trnave 17. novembra 2001 dokonca kandidoval - hoci neúspešne - na post predsedu strany. Jeho dilema, či má zostať v SDĽ, bola preto veľmi komplikovaná. Nejde ani tak o program strany, ktorý v oblasti bezpečnostnej politiky jednoznačne hovorí o vstupe SR do transatlantických štruktúr, ale o štýl politiky súčasného vedenia SDĽ. Nedomyslená radikalizácia a viaceré ťažko zdôvodniteľné kroky smerujú jej terajšieho lídra do zlopovestnej situácie ,,samého kola v plote“. SDĽ je pred nominačným zjazdom, na ktorom sa bude musieť otvoriť aj personálna otázka už len preto, lebo Boris Sopira v súvislosti s novým zákonom o štátnej službe uprednostnil pred straníckou funkciou odbornú na ministerstve práce, sociálnych vecí a rodiny. Zrejme rovnako sa zachová i druhý podpredseda Ladislav Orosz, ktorý asi v máji nastúpi na Ústavný súd SR. Aj v tejto súvislosti sa zdá, že Ftáčnik dajako priskoro zahodil flintu do žita. Hop alebo trop Ak porovnávame Stanka s Ftáčnikom, v prvom prípade ide o zaslúžilé uznanie vyvrcholenia politického a diplomatického úsilia o začlenenie našej republiky do NATO. Súčasne morálnym právom Ftáčnika by malo byť, aby mimoriadne závažný, nedávno schválený zákon o vysokých školách uviedol do praxe. Akademická i študentská obec to napokon od neho aj očakávajú už len preto, lebo tento proces nebude prebiehať bez problémov. Cítiť to aj z vyhlásení akreditačnej komisie, predstaviteľov univerzít i vysokoškolákov adresovaných vedeniu SDĽ, aby niekoľko mesiacov pred voľbami netrvalo na odvolaní ministra školstva. Na druhej strane, ide o legitimné a celkom logické právo SDĽ na toto kreslo. Neobstojí argument, že určitý precedens tu už bol, keď vicepremiér Ivan Mikloš prestúpil z DS do SDKÚ. Veď demokrati jeho hlavu nežiadali a jednak sa to udialo v rámci dohôd ,,malej koalície“ SDK. Vráťme sa však k trnavskému zjazdu SDĽ. To, že sa vnútrostranícka opozícia voči ministrovi pôdohospodárstva nedohodla a za predsedu kandidovali hneď jej traja predstavitelia (Peter Weiss, Milan Ftáčnik a Jozef Stank) a potom vzápätí ignorovali voľbu podpredsedov i členov republikového výboru, naznačuje, že sa rebeli dali na politiku ,,hop alebo trop“. Stank ako úspešný diplomat by iste chcel, keby koniec jeho kariéry korunoval vstup Slovenska do NATO. Mladšiemu Ftáčnikovi, ktorého možno ešte čaká politická budúcnosť lídra SDA, však nejde o vrabca v rukách, ale skôr o holuba na streche. Pod ním chápe víziu novej strany s modernou, sociálnodemokratickou orientáciou, ktorá by sa mala stať zárukou, že ľavica nebude vytesnená na okraj politického života na Slovensku. Ftáčnika, ktorý bol v poslednom čase v SDĽ akceptovanejší ako Weiss, budú zrejme nasledovať i ďalšie osobnosti a časť straníckych štruktúr. Možno sa raz dozvieme viac, prečo sa podujal hrať vabank. Blízka, no pravdepodobne až vzdialenejšia budúcnosť ukáže, komu sa podarí slovenskú ľavicu vzkriesiť a koho definitívne zatratí.
