Reklama

Vždy si skontroluj lístok a neseď pri okne

Výlet do Himalájí sa začal ako každý iný. Kúpili sme si lístky. A bol by aj pokračoval normálne, keby som si poriadne prečítal meno stanice, na ktorej bolo treba nastúpiť. Takto sme mali pätnásť minút na to, aby sme sa preplneným večerným Dillí dostali z jednej strany na druhú.
Počet zobrazení: 1026

Výlet do Himalájí sa začal ako každý iný. Kúpili sme si lístky. A bol by aj pokračoval normálne, keby som si poriadne prečítal meno stanice, na ktorej bolo treba nastúpiť. Takto sme mali pätnásť minút na to, aby sme sa preplneným večerným Dillí dostali z jednej strany na druhú. Naskočili sme do prvého taxika, čo tam stál, a vychrlili požiadavku. Šofér sa tváril dosť skepticky, zapýtal nehoráznu sumu a vyštartoval. Nakoniec to trvalo presne pätnásť minút. Na stanici v Starom Dillí sme povyskakovali ako martinská rota rýchleho nasadenia (chcel som napísať Rýchla rota Chipa a Daila, ale moja narodná hrdosť...), zobrali svoje vaky rýchlosťou, ktorá premenila okolostojacich nosičov na kameň, zaplatili taxikárovi (samozrejme menej, ako žiadal, nenažranec jeden) a rozrážajúc ľudí, dobehli na nástupisko. Nijaký vlak. Len v diaľke, cez dve kolaje, sa jeden pohýňal. Ja som to v tej chvíli vzdal. No Gitanjali, kamarátka, ktorá sa ako zástupca Indie vybrala do hôr s nami Slovákmi, skríkla: „Skáčte!“ Neviem, prečo sme poslúchli. Neviem, ako sme s vakmi a spacákmi dokázali naskočit do idúceho vlaku. Neviem, kde by som hľadal svoje dolné končatiny, keby som sa pri tom behu o život potkol, neviem, ako to všetko dokázali baby, čo mali obuté len šlapky, a už vôbec neviem, ako Gitanjali vedela, že to je ten náš vlak. Viem len, že keď sme už boli dnu a smiali sa z toho skoku ako pominutí, pripadalo mi to všetko trochu neskutočne. Tak takto sa začala naša cesta. Keď sme už boli v tých Himalájach, tak Ivča pochytila myšlienka, že sa musí previezť na koni, a tak som išiel s ním. To sme nemali robť. Keď nás tak viedli cez dedinu a všetci na nás ukazovali (boli sme mimo sezóny, takže „turista“ bol vzdialenou spomienkou, či fatamorgánou v diaľke), pripadali sme si ako dvaja cvoci. Ako blázniví Marlboro men, čo z neznámej príčiny zablúdili do týchto hôr, kde koňa priniesli len pre takých hlúpych turistov, ako sme boli my dvaja. Tak mi prišlo na um, že ľudia sa ženú do hôr a na vzdialené miesta za vidinou „neskazeného života v divočine“ a potom očakávajú, že tam budú izby so sprchou a teplou vodou, kone, tobogany, každý večer exotický folklór, bankomat, Pizza Hut, internetové spojenie, káblová televízia a neviem čo ešte. Sme asi riadne komplikované kreatúry (to ako bytosti, nič proti nám). Či my vlastne vieme, čo chceme? V Himalájách majú cesty spoločnú charakteristiku - sú hrboľaté, úzke a krútia sa ako had. A autobusy majú tiež niekoľko vecí spoločných - ich lavice sú natlačené na seba, celá kára hrkoce, akoby bola zlepená zo starých konzerv, a bočné steny sú zvonka.... no, ovracané. A preto dobrá rada. Ak sedíte s niekým, koho nepoznáte, hlavne s malým dieťaťom, vzdajte sa pôžitku sedieť pri okne. Nie všetci majú silný žalúdok. A tak sa môžete pokojne nájsť s niekým na kolenách, čo si krížom cez vás uľavuje von oknom tlak v útrobách. A vy môžete mať neželanú príležitosť podrobne preskúmať, čo takí Indovia jedávajú. A to už ani nehovorím o možnosti, že by to ten dotyčný k oknu nestihol...

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
CAPTCHA
This question is for testing whether or not you are a human visitor and to prevent automated spam submissions.
     
Reklama

Blogy a statusy

Reklama