Jánošík znovu oživený
Pri príležitosti 80. výročia nakrútenia prvého slovensko-amerického dlhometrážneho nemého filmu Jánošík pripravil Slovenský filmový ústav vo viacerých mestách Slovenska aj v zahraničí sériu spomienkových projekcií tejto snímky režiséra Jaroslava Siakeľa. Ako prví videli Jánošíka obyvatelia Brezovej pod Bradlom. Prečo práve oni? Z Brezovej pochádzal Ján Závodný (narodil sa tu 26. júla 1890, zomrel 18. februára 1980 v Chicagu), priekopník slovenskej kinematografie, vďaka ktorému sa film zachránil. V jeho chicagskej garáži totiž ležal v zabudnutí takmer pol storočia. Pôvodne sa vyučil za stolára, neskôr čašníka. V roku 1908 odišiel so strýkom do USA, kde pracoval ako stolár v dielni na výrobu klavírov a pianín. Vo voľnom čase pracoval ako uvádzač v kine Casimier v Jefferson Park v Chicagu, ktorého majiteľom sa stal o desať rokov neskôr. Tatra Film Corporation S filmovým umením sa stretol prvýkrát v Nitre. Znalosti z filmovej techniky si osvojil v Chicagu ako samouk. V roku 1920 založil s bratmi Siakeľovcami a Samuelom Tvarožkom americko-slovenskú spoločnosť Tatra Film Corporation, s ktorou prišiel v roku 1921 na Slovensko a zúčastnil sa na tvorbe prvého hraného slovenského filmu o Jánošíkovi. Nakrútili ho v Blatnici, Gaderskej doline, Mošovciach a Šútove, interiéry v pražských ateliéroch. Po rozpade filmovej účastinnej spoločnosti sa stal film Jánošík jeho majetkom. Scenár napísal významný krajanský pracovník Jozef Žák-Marušiak, ktorý patril počas druhej svetovej vojny k najbližším krajanským spolupracovníkom Jána Papánka na pôde USA. Závodný nakrútil svoj druhý film na Slovensku v roku 1970. Išlo o dvojhodinovú farebnú zvukovú snímku Slovensko dnes, určenú pre amerických krajanov. Vydal k nej i sprievodný text. V tomto dokumente zachytil scenérie starej vlasti od Bratislavy cez mestá na Považí, Vysoké Tatry, Spiš až po Košice, ako aj národopisné a dožinkové slávnosti v Devíne, Javorine a Nitre. Krajania v Amerike boli nadšení premenami ich rodnej krajiny. V Brezovej a v Blatnici Miestny učiteľ Peter Pavel Uhlík pri príležitosti slávnostného stretnutia v Brezovej spomínal na rok 1964, keď doma z Ameriky privítali Alžbetu Závodnú. ,,Keď sme z nej vyťahovali zážitky z veľkej cesty,“ tvrdil, ,,tak nám len tak mimochodom povedala, že v garáži svojho brata Jána videla v krabiciach uložený film, ktorý nakrútil on a ďalší Slováci v roku 1921. V roku 1970 zavítal do starej vlasti Ján Závodný, ktorý priniesol podstatnú časť americkej verzie tohto filmu ako dar Slovenskému filmovému ústavu (SFÚ) v Bratislave. Hoci bol veľmi poškodený, bol to vzácny dar. Potom sa už práce na tretej – ozvučenej, kombinovanej verzii Jánošíka 21 ujal režisér Ivan Rumanovský, predĺžil premietací čas o šesť minút.“ Ak navštívite Brezovú pod Bradlom, nezabudnite si pozrieť pamätnú tabuľu na Národnom dome Milana Rastislava Štefánika výtvarne stvárnenú v podobe filmových pásov s textom: Ján Závodný zo Žriedlovej doliny, Samuel Tvarožek, Vladimír Gustáv Šaško, brezovskí rodáci – tvorcovia slovenského filmu Jánošík 1921. Pozorní Brezovania premenovali Žriedlovú dolinu, kde sa nachádza Závodného rodný dom, na Žriedlovú dolinu Jána Závodného. Aj v Blatnici, v Turčianskej kotline pri vyústení Gaderskej a Blatnickej doliny, by sa patrilo pripomenúť si rodákov - bratov Daniela a Jaroslava Siakeľovcov. Veď najmä v tomto priestore nakrúcali náš prvý film. Starší Daniel (narodil sa 25. januára 1886, zomrel 6. februára 1946 v Chicagu) sa na ňom podieľal ako kameraman, mladší Jaroslav (4. januára 1896 – 19. februára 1997 Western Springs, predmestie Chicaga) Jánošíka režíroval. Filmový štáb a spolupracovníci ho videli prvý raz začiatkom novembra 1921 v kine Omnia na Vrútkach. 25. novembra sa konala premiéra v Prahe v kinách Passage, Central a Minúta, 1. decembra v Chicagu v Atlantic Theatre. Film premietali v Amerike až do roku 1923. Tretieho januára 1922 sa konala slávnostná slovenská premiéra v Žiline v kine Bio Universum. Výsledok slabej propagácie Starostka Blatnice chcela v novembri 2001 naozaj to najlepšie - do premietania vynoviť kino. Žiaľ, tento úmysel jej nevyšiel, o to úprimnejšia a srdečnejšia však bola beseda s miestnymi obyvateľmi, na ktorú prišiel zástupca SFÚ Štefan Vraštiak a režisér upravenej slovenskej verzie Ivan Rumanovský (narodil sa 8. mája 1929 vo Veľkej Doline, zomrel 5. decembra 2001 v Bratislave). Absolútne fiasko sa konalo v ten istý deň na Vrútkach, prišli traja obyvatelia. Podobná situácia sa opakovala v Prahe v kine národného filmového archívu Ponrepo na Bartolomejskej ulici. Vinou nedostatočnej propagácie sa v sále zišlo 23 divákov. Dvadsiatym štvrtým bol klavirista, ktorý tak ako na začiatkoch filmovej éry mal hudobný sprievod na klavíri. Nuž, stačilo sa obrátiť na Spolok Slovákov žijúcich v Čechách, ktorý vo svojom mesačníku Korene mohol informovať o tomto významnom podujatí slovenskej filmovej tvorby, respektíve česko-slovenskej, lebo druhou kamerou film snímal Oldřich Beneš, nakrúcalo sa a laboratórne sa film spracovával v Prahe.
