Reklama
Reklama

V Caracase sa bojuje aj o Bratislavu

Jedenásty september prišiel tohto roku presne o päť mesiacov skôr ako obyčajne. Tento čierny deň v dejinách sa totiž nanovo odohral už minulý štvrtok, 11. apríla. Ak si teraz lámete hlavu nad tým, prečo ste nepostrehli reprízu newyorských udalostí, netrápte sa.
Počet zobrazení: 1362

Jedenásty september prišiel tohto roku presne o päť mesiacov skôr ako obyčajne. Tento čierny deň v dejinách sa totiž nanovo odohral už minulý štvrtok, 11. apríla. Ak si teraz lámete hlavu nad tým, prečo ste nepostrehli reprízu newyorských udalostí, netrápte sa. História, ktorá sa zopakovala minulý týždeň, je totiž dávnejšieho dáta. Vojenský puč, ktorý sa minulý štvrtok odohral vo Venezuele, je vyvrcholením rovnakého scenára, ktorý viedol 11. septembra 1973 k zvrhnutiu demokraticky zvolenej vlády socialistu Salvadora Allendeho v Čile - a presne z tých istých dôvodov. Mnohí pozorovatelia ho dokonca predpovedali už niekoľko mesiacov. Prekvapením je len to, že puč napriek všetkému úsiliu opozície nevyšiel. Hrdinský bojovník proti oligarchii... Venezuelský prezident Hugo Chávez sa dostal k moci v roku 1998 a jeho víťazstvo malo prvoradý význam pre ľavicu na celom svete. Bolo to asi prvýkrát po skončení studenej vojny, čo sa v nejakej krajine dostal k moci radikálny reformátor, ktorý sa odvážil vybočiť z košiara krotkých sociálnodemokratických ovečiek. Ak by vo svojom úsilí uspel, bol by to nesmierne dôležitý signál pre celý svet - a teda aj pre nás - že mantinely jednopolárneho sveta nie sú také úzke, ako by sa mohlo zdať, a že ľavica má na viac ako na recyklovanie rôznych treťoradých tretích ciest. Aj keď si to teda málokto uvedomoval, pri puči v Caracase sa bojovalo aj o Bratislavu. Venezuela je vďaka najväčším zásobám ropy na západnej pologuli jednou z najbohatších krajín Latinskej Ameriky. Toto bohatstvo však - ako aj inde v regióne - drží v rukách úzka vrstva oligarchie, zatiaľ čo drvivá väčšina obyvateľstva sa nachádza pod hranicou chudoby. Živorí pod ňou až neuveriteľných 85 percent Venezuelčanov. Dve hlavné strany, ktoré sa do Chávezovho prelomového víťazstva striedali pri moci, sa týmto problémom nijako nezaoberali a venovali sa len rozdeľovaniu koláča medzi rôzne časti elity. Práve tento stav si Hugo Chávez predsavzal zmeniť. Za všetky rozsiahle reformy, ktoré doteraz zaviedol, spomeňme len prerozdelenie pôdy v prospech bezzemkov, pravidelné zvyšovanie minimálnej mzdy a všetkých platov v štátnej sfére či všeobecnú demokratizáciu skorumpovaného politického systému. Na medzinárodnej scéne prejavil venezuelský prezident pozoruhodnú nezávislosť, vďaka ktorej sa stal veľmi nepríjemným tŕňom v päte Washingtonu. Zblížil Venezuelu s Kubou Fidela Castra, prelomil v roku 2000 návštevou v Bagdade medzinárodnú izoláciu Iraku a vyslovil sa kriticky k súčasnej podobe globalizácie. V očiach USA mu napokon ešte výrazne priťažilo, keď sa ako jeden z mála svetových štátnikov po útokoch na New York postavil proti vojne v Afganistane a vyhlásil, že proti teroru nemožno bojovať terorom. Že jeho víťazstvo krajinu „destabilizovalo“, na tom nie je nič čudné. Len čo sa totiž prestalo hrať o fazuľky a ukázalo sa, že jeho vláda to s prerozdeľovaním bohatstva myslí vážne, vyvolalo to u oligarchie obrovský odpor a paniku. Jej reakcia bola rovnaká ako pred tridsiatimi rokmi v Čile - pustila sa do rozsiahlej sabotáže ekonomiky s cieľom vyvolať čo najväčší chaos a neporiadok, čo malo viesť k nastoleniu vojenskej vlády ako jedinej možnej spasiteľky krajiny. ... ale žiadne neviniatko Medzi Čile a Venezuelou sú aj zároveň hlboké rozdiely. Ten hlavný sme už spomenuli - vojenský puč sa nepodaril a zrejme nie náhodou. Na rozdiel od vlády Ľudovej jednoty, ktorá nikdy nezískala v Čile absolútnu väčšinu, mal totiž Chávez na zmeny jasný mandát - v posledných voľbách získal až vyše 80 percent hlasov. Rozdiely sú však aj menej pozitívne. Kým Salvador Allende bol kultivovaným politikom s pomerne jasnou predstavou o budúcom vývoji, o venezuelskom prezidentovi sa to povedať nedá. Bývalý parašutistický plukovník Chávez má s vojenskými pučmi už svoje skúsenosti - sám pred desiatimi rokmi jeden viedol. I keď po dvoch rokoch strávených vo väzení zmenil názor na to ako dosiahnuť svoje ciele a svoju „bolívarskú revolúciu“ sa rozhodol uskutočniť demokratickými prostriedkami, zostáva rozporuplnou postavou. Hoci v roku 1999 presadil v referende novú ústavu, patriacu k najdemokratickejším na svete, svojím autokratickým politickým štýlom by slovenskému čitateľovi určite pripomenul istého bývalého slovenského premiéra. Podobne ako Vladimír Mečiar aj Chávez považuje každú kritiku za útok a poštval si tým proti sebe mnohých spojencov. Svoj chvályhodný boj proti „starým štruktúram“, od bývalých vládnucich strán cez katolícku hierarchiu až po skorumpovanú odborovú byrokraciu, vedie dosť nevyberanými - i keď zákonnými - prostriedkami. Navyše - a to je zrejme problém najvážnejší - o tom, ako v rámci daného systému dosiahnuť skutočne zásadnú zmenu, či nebodaj ako onen systém presiahnuť, nemá venezuelský prezident o nič jasnejšiu predstavu ako hocikto iný. Často preto siaha k improvizáciám a nedomysleným opatreniam. To všetko sa čiastočne podpísalo na poklese jeho popularity z 80 na 30 percent. Napriek tomu všetkému však zostáva faktom, že sa Chávez ako prezident zatiaľ nedopustil nijakého vážneho porušenie zákona či nedajbože ústavy. A to v regióne, kde väznenie, mučenie či vraždenie politických protivníkov nie je ničím výnimočným - viď susednú Kolumbiu. Za povšimnutie stojí len fakt, že jeho podpora bola stále dostatočne veľká na to, aby si vynútila jeho návrat k moci. Aj to dokazuje, že hlavnou príčinou venezuelskej krízy nie sú jeho osobné prehmaty, ale ostrý odpor domácej i zahraničnej elity proti jeho programu. Niet sa preto čo čudovať, že Bushova administratíva - ako napísal denník Washington Post - len ťažko skrývala svoje potešenie nad Chávezovým zvrhnutím. Jej predstavitelia cudne nazvali vojenský puč „zmenou vlády“ a vyjadrením „vôle venezuelského ľudu“. Niekto by mohol namietnuť, že tá sa zvyčajne vyjadruje voľbami - ale nakoniec, veď ani pre momentálneho obyvateľa Bieleho domu to nebolo podmienkou... Puč neuspel - a ako ďalej? Radosť vo Washingtone však bola, ako sa ukázalo, predčasná a Biely dom si svojím priaznivým postojom k puču spôsobil - ako referoval spravodajca britskej BBC - poriadnu hanbu. Kam bude venezuelský vývoj smerovať ďalej, je však otázne. Odporcovia sa s doterajším Chávezovým programom jednoducho zmieriť nemôžu. Nie je vylúčené, že napriek svojmu návratu sa teraz ocitne, podobne ako Michail Gorbačov po puči v ZSSR, v úlohe štatistu, ktorý už udalosti nekontroluje. V každom prípade však všetci, ktorí sa ani po tzv. konci dejín nevzdávajú hľadania nádeje, budú ďalší osud Chávezovej „bolívarskej revolúcie“ sledovať veľmi pozorne.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
CAPTCHA
This question is for testing whether or not you are a human visitor and to prevent automated spam submissions.
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama