Akademizovanie nad Molierom

Pokrytectvo je súčasťou medziľudských vzťahov už dlhé storočia. Odoláva nekonečnému súboju ochrancov morálky a dobrého spolunažívania. V histórii dostávalo rozličné mená, ktoré boli zneužité s cieľom dosiahnuť víťazstvo na náboženskom, politickom alebo osobnom poli výhod a bohatstva.
Počet zobrazení: 1014

Pokrytectvo je súčasťou medziľudských vzťahov už dlhé storočia. Odoláva nekonečnému súboju ochrancov morálky a dobrého spolunažívania. V histórii dostávalo rozličné mená, ktoré boli zneužité s cieľom dosiahnuť víťazstvo na náboženskom, politickom alebo osobnom poli výhod a bohatstva. Súboj s pokrytectvom zahŕňa aj poznávaciu a rozpoznávaciu schopnosť určiť, kto skutočne pokrytcom je a kto nie. Moliere vo svojej hre Don Juan ponúka vlastný pohľad práve na túto dôležitú stránku boja s pokrytectvom. Slovenské národné divadlo réžiu hry zverilo Francúzovi Patriceovi Kerbratovi, ktorý mal zabezpečiť hlbšie pochopenie a pretlmočenie zložitého a závažného posolstva svetoznámeho komédiografa. Kto je vlastne pokrytcom? Je ním ten, kto si svoju pretvárku dobrovoľne prizná a využíva ju na dosiahnutie vlastného prospechu, alebo ten, kto s pretvárkou narába rovnako, ale si ju odmieta priznať a všetko konanie proti pravidlám ospravedlňuje dobrým úmyslom? Takto položená otázka je zavádzajúca a priveľmi priamočiara. Neberie do úvahy všetky možné okolnosti a pohnútky ľudského konania. Či už je to tak alebo onak, pokrytectvo napriek celej zložitosti ľudskej duše existuje a mnohí ho vnímame ako prekážku na „pokojnej ceste životom“. O podobnom súboji hovorí text hry novej inscenácie SND. Voľnomyšlienkar a ateista Don Juan neberie ohľady na morálku medzi ľuďmi, ani vo vzťahu k Božiemu zákonu. Odmieta zodpovednosť za následky svojho konania, za ľudí, ktorých pri dosahovaní osobného prospechu využil či priamo zneužil. Naproti tomu sluha Sganarel kritizuje počínanie svojho pána, usiluje sa mu ukázať, kadiaľ vedie správna a morálna cesta životom. Zaujímavé však je, že tento zbožný sluha verne prisluhuje pri všetkých nemorálnostiach a dokonca sa neštíti zabávať sa na početných pánových svadbách, nasleduje príklad svojho chlebodarcu pri vytváraní nesplatiteľných dlžôb, lebo si je istý, že pán sa nabaží dostatku rozkoše na mieste momentálnej zastávky a potom spolu s ním odíde do bezpečia prisťahovaleckej anonymity bohatého šľachtica. Už tento rozpor v postave sluhu by stačil na vytvorenie mnohých satirických a smiešnych situácií. Autorovi to však nestačí, a tak Sganarelovi pridáva množstvo ďalších maličkých nedostatkov, napríklad úpornú snahu intelektuálne sa vyrovnať študovaným šľachticom. Takto komicky nabitá postava sa prirodzene a legitímne stáva stredobodom pozornosti publika a nositeľom interpretačného odkazu tvorcov. Veľa prázdnych slov Tomáš Maštalír sa komplikovanej postavy Sganarela zmocnil vskutku energicky. Vdýchol jej nepokoj vyplývajúci z ustavičného úsilia byť s každým zadobre, aj s voľnomyšlienkarským pánom, aj s veriacou a na morálke bazírujúcou spoločnosťou. Strach, ktorý ho na jednej strane núti veriť všeobecne prijímanej ideológii a na druhej strane akceptovať neštandardné spôsoby svojho pána, sa stal v tejto postave súčasťou Maštalírovho herectva. Najmarkantnejšou charakteristikou celej inscenácie je mechanické odriekanie textu, zapríčinené tým, že režisér chcel zostať verný autorovi a nechcel v predlohe robiť nijaké dramaturgické škrty. Francúzsky režisér hercov naviedol na „verklíkovanie“ naučených partov bez akéhokoľvek ohľadu na význam prednášaných slov. Tým sa z inscenácie stratilo striedanie rýchlych a pomalých pasáží, ktoré by zdynamizovalo komediálne výstupy a dovolilo vyniknúť filozoficko-satirickým monológom. Strata citu pre význam sa neprejavila len v hereckom vnímaní textu, čo sa často stáva zahraničným režisérom, ktorí sú pre domácich dramaturgov priveľkou autoritou, ale aj v celkovom významovom vedení inscenácie. Takto vlastne režisér vytvoril inscenáciu, v ktorej mnohé vrstvy pôvodného textu zostávajú neodkryté, a sústredil sa iba na jednu priamočiaru a jednoduchú líniu. Keďže je Sganarel ústredná dramatická postava, muselo sa zákonite takéto vnímanie predlohy odraziť na oklieštení a sploštení jeho charakteru. V najnovšej inscenácii SND sa z neho stal psychicky nesamostatný jedinec, ktorý sa nespytuje, prečo by mal slúžiť bezbožnému a zlému pánovi, čo dokonca usiluje o jeho život, ale svoje poslanie vidí v obrátení hriešnika. Hoci text to priamo naznačuje, Sganarel sa v Kerbratovej interpretácii nesnaží dostať rozumovo a poznaním na výšku svojho pána, text s týmto významom hovorí len preto, lebo už nechce pokračovať v dišpute so svojím nadriadeným. Jedinou rozkošou je mu tabak, tento motív však zostáva režisérom nevyužitý a jedinú cigaretu si Sganarel s pôžitkom vyfajčí len na úvod inscenácie, ako to predpisuje text. Ak sa Sganarel usiluje obrátiť hriešnika, jeho partner Don Juan musí zákonite predstavovať zatúlanú ovečku, ktorá čaká na záchranu. A skutočne, pokrokové vnímanie morálneho stavu ľudí v spoločnosti, túžba dosiahnuť osobnú slobodu, láska k ľudstvu a kráse sa z charakteru Dona Juana úplne vytratili a Markovi Igondovi nezostalo iné, ako len plocho a bezvýznamne odriekať text a hrať padlého anjela, ktorý už od momentu svojho hriechu vie, že preňho niet návratu ani vykúpenia. Na scéne vždyprítomné kufre, zvýrazňujúce ustavičné cestovanie za novými rozkošami a urážkami Boha, sa stávajú predzvesťou putovania do neznáma, putovania k neutešenému koncu. Komédia oklieštených postáv? Sploštenie a redukcia základného dramatického vzťahu v inscenácii viedla k zjednodušeniu všetkých vzťahov a všetkých postáv hry. Z Doni Elvíry, ohrdnutej Juanovej manželky, sa stratila všetka vznešenosť, bolesť a hrdosť. Jej návrat do kláštora a únik pred svetom je v Kerbratovej interpretácii a podaní Zuzany Fialovej len jedným zo záchvatov hysterickej ženy a, pravdu povediac, nik sa nemôže Donovi Juanovi čudovať, že takúto harpiu opúšťa. Gusman (Vladimír Obšil), Elvírin sluha, je neschopný primitív, ktorý si všetko musí zaznamenať do zošitka. Don Carlos (Richard Stanke) sa zo všetkých síl usiluje Donovi Juanovi odvďačiť za záchranu života bez toho, aby akokoľvek musel riešiť problém, že jeho záchranca je aj sestriným zvodcom a przniteľom rodinnej cti. Jeho brat Don Alonso (Marián Miezga) je jeho presným opakom, bez akejkoľvek úvahy nad záchranou bratovho života sa usiluje pomstiť rodinu a nešťastnú sestru. Smútok a plač Dona Luisa (Dušan Jamrich) nad nehodným synom by skôr pristal Elektre ako molierovskému hrdinovi. Bez zjednodušenia nezostali ani postavy z ľudu. Šarlota (Gabriely Dzúrikovej) je tak primitívne naivná, že ani ponuka snúbencovi Petríkovy (Robert Roth), aby si po jej sobáši s Donom Juanom privyrábal zásobovaním ich domácnosti potravinami, nevyznie alarmujúco a každý vie, že je to len nerealizovateľná predstava mladej dedinskej husičky. Tragikomická konfrontácia Juanových dvoch mileniek Maturiny (Karin Hayduová/Michaela Majerníková) a Šarloty nestráca náboj iba tým, že predstavitelia „dedinského ľudu“ nezvládli intonáciu a prízvuk dramaturgicky nejednoznačnej predlohy trnavsko-záhoráckeho dialektu, ale aj zmätočnou mizanscénou, keď Don Juan stojaci uprostred javiska z toho istého miesta vyvracia žiarlivostné argumenty raz naľavo stojacej Šarlote a potom hneď napravo stojacej Maturine. Takto staticky je riešená väčšina výstupov, len prechody z jedného do druhého sprevádza premiestňovanie hercov po javisku. Tragický omyl s tragickým koncom Zjednodušenie postáv zjednodušilo aj celý význam inscenácie. Ústredným motívom sa stal konflikt nenapraviteľného hriešnika a neverca s Bohom, ktorý všetkých naokolo robí nešťastnými. Preto Sganarel celú druhú polovicu predstavenia preplače, preto plače Don Carlos, aj Don Luis. Logické a oprávnené je v tejto koncepcii nevyužiť všetky možné rekvizity, zovšeobecniť tak dianie na javisku a obrátiť pozornosť od konkrétnej skutočnosti k všeobecnejším ideologickým záležitostiam. Rozumné je potom aj mramorové chrámové či palácové priečelie s bielymi čiarami zbiehajúcimi sa v ďalekej perspektíve belasého horizontu francúzskeho scénografa Edouarda Lauga. Opodstatnenosť týchto vizuálnych riešení spočíva v tom, že sú typickými znakmi klasicistickej scénografie pre tragédie, ktoré podobne ako Kerbratov Don Juan riešia osudový konflikt človeka s bohmi. Ak by sa nám však stále nechcelo veriť v tragického Dona Juana, režisér nás nenechá na pochybách vlastným výberom hudby. Ťažká, osudová, temná, bubnami rytmizovaná hudba podfarbujúca scénické prestavby navodzuje atmosféru neodvratnosti záverečného zničenia a, v kontexte tejto inscenácie, potrestania zla. Toto očistenie, táto katarzia, sa uskutoční v hrobke, v chráme, do ktorej pozve Dona Juana kamenná socha. Sochu so zjavným zámerom stvárňuje ten istý herec ako žobráka v lese (Milan Bahul). Oblečený v bielom rúchu, sandáloch a dlhých plavých vlasoch nás uistí, že ten, ktorý bojoval so zlom, bol len jeden a vykúpil nás všetkých z hriechu. Chyba bola len v tom, že po urážke majestátu chudoby a božských cností, žobrák (príznačne charakterizovaný charizmatickou fyziognómiou Milana Bahula) neodišiel z javiska stredom bledomodrého horizontu, ale len bočným vchodom ako normálna postava. Kerbrat chcel túto „molierovskú tragédiu“ priblížiť súčasnosti postupnou zmenou oblečenia. Kostýmy, ponášajúce sa na romantickú výpravu z druhého uvedenia tejto hry v roku 1847, sa postupne menia na súčasné, až Don Juan skončí v čiernych nohaviciach a bielej košeli ako ktorýkoľvek muž v publiku. Takéto zosúčasnenie však ťažko dosiahne svoj cieľ, keď odkaz, ktorý má sprostredkovať potrestanie vzbury voči Bohu a spoločnosti, nie je závažnou otázkou spoločnosti, v ktorej práve každodenné herecké majstrovstvo oficiálne dobro konajúcich pokrytcov strpčuje život bežným občanom. Záruka úspechu je v inom Francúzsky režisér Patrice Kerbrat všetkými svojimi postupmi vytvoril z komplikovanej komédie jednoduchú a prvoplánovú tragédiu, ktorá vo vzťahu k pôvodnému textu nenesie nijaký odkaz a modernému divákovi hovorí suchopárne a akademicky staré, sterilné pravdy, proti ktorých zneužívaniu veľký humanista a ľudomil Moliere práve bojoval. Herci sa za týchto podmienok môžu snažiť akokoľvek, ich úsilie nedosahuje úroveň, na ktorú sme zvyknutí. Nová inscenácia SND je dôkazom toho, že zahraničný režisér vôbec nie je zárukou úspechu a v každom prípade si zodpovední musia vopred preveriť umelecké schopnosti tvorcu na vlastnej diváckej koži a nespoľahnúť sa len na zoznam úspechov v životopise alebo na dobré odporúčanie riaditeľa Francúzskeho inštitútu. Kerbratovi sa nepodarilo odpovedať na základnú otázku, kto je vlastne pokrytcom, a to najmä preto, lebo zjednodušil základný konflikt. Priamočiare putovanie za zaslúženým trestom, ktoré z pôvodného myšlienkového náboja textu zostalo, mu neposkytlo pôdu na ideovú konfrontáciu. Dúfajme len, že nový kultúrny predstaviteľ francúzskej diplomacie prinesie na Slovensko kvalitnejšie ukážky kultúrnej vyspelosti svojho národa.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984