NIEKOĽKO OPTIMISTICKÝCH SPRÁV

Neviem, prečo ma stále prenasleduje pocit, že príhovor by mal byť zdravo patetický. Keďže mne v súvislosti s rasizmom a toleranciou nič patetické nenapadá, dosť dlho som tento príhovor odmietal napísať. Okrem toho príhovor by mal byť plný entuziazmu, mal by vedieť „nabudiť“ do boja za krajšie zajtrajšky. Mal by sa vyhnúť klišé a neopakovať otrepané. A to je strašne ťažké. Kritizovať náckov, obdivovať entuziastických antirasistov, vyzývať do boja - to tu už všetko bolo. To, že to bolo, je fajn. Aj vďaka týmto veciam (ľuďom) a dvojtýždenníku ako je Tolerancia, sa mnohí chytajú zdravého rozumu a neobdivujú tých, čo zdravý rozum stratili. Nakoniec som sa rozhodol podeliť sa s vami o niekoľko vcelku optimistických správ. Od internetovo diskutujúceho som sa dozvedel, že tí, čo pomáhali Denise Havrľovej v jej boji s policajnou spupnosťou, sú len figúrky a pešiaci v rukách „číchsi záujmov“. Americkí kongresmani ani nikto iný by sa tým nezaoberal, keby Denisa bola priemerný Slovák. Môjmu synovi sa podarilo včas zdúchnuť zo zimného štadióna, kde sa na neho a jeho kamaráta chystala skupina vyholených rovesníkov (zrejme kvôli vlasom). Zaregistroval som niekoľko ľudí, ktorých Durayov výrok o Felvidéku nevykrútil do nepríčetnosti a naďalej chodia do roboty. Dostal som posledný album skupiny Buty s názvom Normále. Ale o tom už niekedy nabudúce.