Reklama
Reklama

Voľné pozície zaberá Smer

Sociálnodemokratické strany vznikli ako politické organizácie tých, čo nemajú nič - okrem svojho potomstva. Z latinského slova proles, čo znamená potomstvo, Karol Marx odvodil názov tých, pre ktorých tieto strany vznikli – proletariát. V revolúcii, ktorú si dali do programu, naozaj mohli stratiť len svoje okovy
Počet zobrazení: 1578

Sociálnodemokratické strany vznikli ako politické organizácie tých, čo nemajú nič - okrem svojho potomstva. Z latinského slova proles, čo znamená potomstvo, Karol Marx odvodil názov tých, pre ktorých tieto strany vznikli – proletariát. V revolúcii, ktorú si dali do programu, naozaj mohli stratiť len svoje okovy. Tvrdým bojom za svoje práva už v druhej polovici 19. storočia najmä kvalifikovaní robotníci a ďalší zamestnanci aj s malými živnostníkmi, s ktorými vždy držali spolu najmä vo vyspelých krajinách, získali toľko, že sa fakticky stali strednou vrstvou. V revolúcii by o svoje práva, vrátane tých vlastníckych, mohli prísť, a preto od revolučného programu prechádzali k evolučnému, za ďalšie zlepšovanie svojho hospodárskeho a sociálneho postavenia. Pri programe radikálnej zmeny politickej situácie i za cenu revolučného násilia zostávali len tí, čo v nej naďalej nemali čo stratiť, alebo revoluční rojkovia. Samozrejme, pre program svetovej revolúcie sa usilovali, často aj násilne, získať i ďalších, no zákonite nemali úspech. Úspechy sa striedajú s ústupom Príkladom bola Októbrová revolúcia v Rusku, ktorá sa zastavila na hraniciach vyspelých krajín, a ani grandiózne úspechy ZSSR v boji proti fašizmu v rozšírení sféry diktatúry proletariátu nemali trvácnosť. Naopak, rozpadol sa samotný ZSSR a sféra komunistickej diktatúry sa obmedzila na malé enklávy (Kuba, Severná Kórea). Zato sociálna demokracia sa počas 20. storočia stala rozhodujúcou silou najmä v Európe a rozvíja sa i na ďalších svetadieloch. Prirodzene, obdobia úspechov sa striedajú s obdobiami ústupu moci. Zákonite sa jej sily spájajú pod zástavou integrácie, ktorá nahradila prekonanú výzvu Proletári všetkých krajín, spojte sa! Po programe demokratického socializmu koncom 20. storočia bol pod vedením Tonyho Blaira a Gerharda Schrödera podrobne spracovaný a vyhlásený program Tretej cesty ako program sociálnej demokracie, ku ktorému sa prihlásila celá Socialistická internacionála (SI). V podstate je to program liberalizmu, ktorý nebude fungovať na úkor sociálnych istôt, program predovšetkým stredných vrstiev, ktoré sa stavajú proti získavaniu rozhodujúceho majetku hŕstkou zbohatlíkov – zlodejov, ako aj proti revolučnému nastoleniu diktatúry proletariátu. Program Tretej cesty však narazil na vážne problémy. Na jednej strane ako osobitný politický program sťažoval spoluprácu so stranami napravo od stredu, na druhej strane od seba odrádzal aj tradičnú ľavicu, vrátane ľavého krídla sociálnej demokracie, ktoré napríklad v Rakúsku získalo prevahu v SPÖ. Preto sociálnodemokratické strany a SI prestali zásady Tretej cesty vyzdvihovať do popredia, hoci od nich neustúpili. Slovenské špecifikum Problémom našej sociálnej demokracie a zrejme aj jednou z hlavných príčin nezáujmu o ňu je, že i keď formálne súhlasí s programom SI, víziu Tretej cesty na svoje podmienky nikdy dôsledne nerozpracovala. Jej program je bezfarebný, frázovitý, alebo naopak veľkohubý, nevzbudzujúci dôveru (napr. v grandióznych číslach sľubovaného zníženia nezamestnanosti). Viac-menej sa v tom nelíši od pravicových strán, menovite SDKÚ. V praxi ich politike v konkrétnom zápase, napr. o privatizáciu kľúčových podnikov, skôr len pritakáva. Slovenská ľavica nebojuje za odhaľovanie veľkých majetkov získaných podvodom a za nápravu týchto zločinov, resp. obmedzuje sa na poukazovanie na drobné výstrelky rozkrádačskej politiky. V skutočnosti už zástavu programu Tretej cesty otvorene prevzala - či už sa to niekomu páči alebo nie - strana Smer. Tomu zodpovedal nekompromisný boj Roberta Fica proti privatizácii SPP, aj jeho návrh zákona o odnímaní majetku nadobudnutého nepreukázaným spôsobom. Programu Tretej cesty Smeru zodpovedajú aj ďalšie návrhy a praktická politika jeho predstaviteľov. Výskumy verejnej mienky ukazujú, že zatiaľ sa za ľavicové ciele stavia približne tretina občanov. Sociálna demokracia tu má šancu hrať nielen úlohu jazýčka na váhe, ale i získať väčšinu voličov. Všetko však nasvedčuje, že opustené pozície „inej ľavice“ - keď ich nedokázala využiť sociálna demokracia – úspešne preberá najmä Smer i vďaka charizme Roberta Fica ako najobľúbenejšieho politika a dobrému marketingu. Menej otvorene získava ľavicové hlasy aj najsilnejšia politická strana na Slovensku HZDS-ĽS, ktorú na Západe napriek jej prihláseniu sa k zásadám konzervatívnych ľudových strán, radia k ľavici. Je nakoniec verejným tajomstvom, že ešte nedávno jedným z variantov vývoja Mečiarovho hnutia bola transformácia na Socialistickú stranu Slovenska, ku ktorej sa môže vo svojej ďalšej kryštalizácii vrátiť. Za tento návrh hovorí zloženie jeho voličov a rast sociálneho napätia, ktorý si takúto orientáciu najsilnejšej opozičnej strany bude vyžadovať. Redakcia SLOVO sa nemusí stotožňovať s príspevkami uverejnenými v rubrike Názory

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
CAPTCHA
This question is for testing whether or not you are a human visitor and to prevent automated spam submissions.
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama