Reklama
Reklama

V tieni globalizácie

Joseph E. Stiglitz je profesorom ekonómie na univerzite v Stanforde. Pôsobí na univerzitách v Princetone, Yale a Oxforde. V roku 1995 bol predsedom Rady hospodárskych poradcov USA a aktívnym členom zboru ekonomických poradcov prezidenta Billa Clintona.
Počet zobrazení: 676

Joseph E. Stiglitz je profesorom ekonómie na univerzite v Stanforde. Pôsobí na univerzitách v Princetone, Yale a Oxforde. V roku 1995 bol predsedom Rady hospodárskych poradcov USA a aktívnym členom zboru ekonomických poradcov prezidenta Billa Clintona. Napísal množstvo odborných kníh, okrem iných i jedného z najlepších úvodov do ekonómie. Posledná kniha čerstvého nositeľa Nobelovej ceny za ekonómiu Tiene globalizácie vzbudila značný rozruch. Podľa britského časopisu The Economist preto, lebo je to zle napísaná práca. Bezpochyby je to pravda. Napriek tomu zostáva dobrou knižkou. Kritizuje globalizáciu. Ale ináč, ako množstvo ostatných. Bývalý hlavný ekonóm Svetovej banky (SB) Joseph Stiglitz vie veľmi dobre: jedna vec sú proklamované hodnoty, druhá výsledky konania ich nositeľov. Skúškou dospelosti každej ekonomickej doktríny je otázka, ako funguje svet na základe kritérií a predstáv, ktoré sama uznáva. Veď ani z pojmu ,,národa“ ešte nevyplýva, či jeho zástancovia sú skutočným prínosom pre spoločenstvo ľudí, v ktorom žijú. Ešte paradoxnejšie pôsobí tento vzťah v prípade zástancov slobodného trhu na začiatku 90. rokov. Stiglitz konštatuje, že „ideológia slobodného trhu“ sa premenila na neslobodne pôsobiaci fundamentalizmus, ktorý bol a je najväčšou prekážkou rozvoja a stability svetového hospodárstva. O čo teda ide, keď sa liberalizácia trhu stáva trhovým fundamentalizmom? Liberalizácia trhu Určite ste to už niekde počuli: liberalizácia znamená proces odbúravania štátnych zásahov do finančných a kapitalových trhov. Na prvý pohľad sa zdá, že ide o štandardný výklad ekonomickej skutočnosti. Dominujú v ňom trh a štát v ich tradične napätom vzťahu. Ak ste za slobodný trh, vidíte oproti sebe stáť nespútané sily trhu, ktoré sa usiluje brzdiť násilná politika kolektívneho štátu. Ak ste o tom naozaj presvedčený, rozumiete pod fundamentalizmom istý typ kolektivistickej ideológie, ktorá sa presadzuje na úkor indivídua a slobody podnikania. Skrátka, keď kapitalizmus, tak sloboda trhu a kapitálu. Všetko je ináč, dušuje sa Stiglitz. Pritom ho možno len ťažko upodozrievať z antikapitalizmu, tvrdí zase Ulrich Uchatius v nemeckom týždeníku Die Zeit. Podľa Stiglitza funguje trh efektívnejšie ako ktorýkoľvek iný mechanizmus hospodárstva. Profesor ekonómie na Kolumbijskej univerzite je presvedčený o význame globalizácie. Verí, že ,,odstránenie prekážok pre slobodný obchod a celosvetová integrácia národných hospodárstiev skrýva v sebe potenciál zvyšovania blahobytu všetkých ľudí“. Na druhej strane si dobre uvedomuje sklamania veľkého množstva krajín. Západ im sľuboval blahobyt a spôsobil namiesto toho ,,dovtedy nevídanú biedu“. Pôvodný sľub sa nedodržal. Naopak, škandálom 20. storočia je fakt, že sa napriek opakovaným prísľubom z 90. rokov nepodarilo zabrzdiť rozširovanie celosvetovej biedy. V čase, keď sa celosvetový hospodársky produkt zvýšil o 2,1 percenta, stúpol počet ľudí žijúcich v biede o sto miliónov. Zaiste, dá sa povedať, že keď sa rúbu stromy, padajú aj triesky. Kto chce ísť dopredu, musí zniesť obete za lepšiu budúcnosť, no Stiglitz nie je profesor etiky, ale praktický ekonóm. Lepšie povedané, Stiglitz je politický ekonóm. Hlavným problémom globalizácie nie je trh, ale hospodárska politika, opierajúca sa o fikciu dokonale fungujúceho trhu a jeho základu – hospodárskej súťaže. Keďže v tomto modeli nie je potrebný štát – nespútané „liberálne“ trhy fungujú samopohybom. Tento druh hospodárskej politiky sa označuje pojmom neoliberalizmus. Téza "Buď štát, alebo trh“ nefunguje Spomínam si na rozhovor s jedným čerstvo vychovaným liberálnym ekonómom, pri ktorom som nadobudol dojem, že o existencii vyššej a spravodlivej sily netreba pochybovať. Miestom jej pôsobenia nie sú síce nebesia alebo ľudská duša, no sakrálny trh. Každý ľubovoľný zásah ,,zvonku“ do procesu kúpy a predaja tu neznamená len deformáciu, ale i násilie: narušenie pôvodne bezchybného vzťahu. Veď iba vďaka nemu lepší vyhrávajú a slabší chudobnejú podľa zásluhy a to z jediného dôvodu: trh nie je výplodom nestabilných ľudských obáv a želaní. Nad svetom náhodného ľudského konania vládne železnou rukou zákon ponuky a dopytu. Stiglitz by zrejme zareagoval poznámkou: Aj tí druhí, ktorí zasa pre zmenu zbožštili na spôsob Hegla ľudskú slobodu do pojmu štátu, sa mýlia rovnakým spôsobom. Z trhu robia univerzálnu príčinu zla, ktorá s nadpozemskou nevyhnutnosťou ženie svet do poslednej záhuby. Štát a trh v epoche globalizácie nie sú ,,dobrom“ samým osebe. Táto dilema nielen že nefunguje, ale je aj dôvodom nefunkčnosti. Politika nie je uskutočňovaním vyššieho princípu dejín a ekonomika zďaleka nefunguje podľa čistých zákonov riadených neviditeľnou rukou trhu. Obidva nadčasové princípu vedú k strate nadväznosti hospodárskej politiky na konkrétnu situáciu – svet ľudského konania. Záleží na kontextoch. Celkom ináč funguje ,,trh“ v tradične bohatých ,,exportérskych národoch“. Celkom ináč vyzerá požiadavka otvárania trhu v chudobných rozvojových krajinách. Za hlavnú príčinu ignorancie životne dôležitých kontextov pokladá Stiglitz ,,štandardné riešenia“ neoliberálnej doktríny – presvedčenia, ktoré kanonizuje samovoľnú efektívnosť trhu. Tí, čo na ňu veria, zdôrazňujú odbúravanie štátnych zásahov do ekonomiky ako predpokladu zlepšovania postavenia všetkých zúčastnených. Ide o dogmu, ktorá prešla podobným otrasom ako naposledy Teodícea po lisabonskom zemetrasení v 17. storočí. Neoliberálna doktrína Neoliberalizmus sa stal známy ako východisková doktrína tzv. washingtonského konsenzu na začiatku 80. rokov. Jeho základnými pojmami sú liberalizácia kapitálového trhu a privatizácia štátneho sektora. Nedajme sa pomýliť. Napriek požiadavke otvárania trhov životným priestorom neoliberálnych stratégií nie je podnikanie na medzinárodných trhoch. Čuduj sa svete, ide o zložitú sieť vzťahov medzi vládami jednotlivých štátov a ,,medzinárodným krízovým manažmentom“. Ten sídli spravidla v inštitúciách, alebo po slovensky na úradoch. Základný problém globálneho trhu podľa toho nespočíva v zákazoch a predpisoch, obmedzujúcich slobodu podnikania. Nachádza sa v medzinárodných organizáciách, ktoré produkujú podobné pravidlá, na základe ktorých má fungovať celosvetový trh. Ani tzv. svetový voľný trh teda neexistuje bez inštitucionálnych pravidiel. Rozhodujúcou dimenziou globalizácie v roku 2002 je preto opis správania sa finančných inštitúcií, ktoré síce hlásajú evanjelium slobodného trhu, ale samy fungujú podľa netrhových – byrokratických pravidiel. Stiglitzovými slovami: ,,Vývoj globalizácie sa živí napätím medzi úzko definovanými ekonomickými aspektmi globalizácie a medzinárodnými inštitúciami, ktoré ustanovili pravidlá a opatrenia ako liberalizácia kapitálových trhov.“ Vo väčšine prípadov ide o zrušenie predpisov a zákazov, ktoré umožňujú zvýšenie prílivu a odlivu nadmieru kolísajúceho kapitálu – hlavných zdrojov celkového neúspechu MMF pri riešení pôvodnej úlohy, teda stabilizácie svetového obchodu. Aby sme pochopili, čo sa vymklo z rúk, treba sa preniesť zo sveta anonymných čísel a štatistík, do analýz inštitúcií, ktoré – ako tvrdí Stiglitz – ,,riadia globalizáciu“. Z tohto uhla pohľadu je známa požiadavka o návrate globalizácie do politiky zbytočným nosením dreva do lesa. Neoliberálna globalizácia je projektom politickej ekonómie. Globalizácia vznikla súčasne so založením inštitúcií, ktoré spolu so staršími pôsobili v priestore presahujúcom hranice národných štátov. Aj keď obsahovo vyzerá byť neoliberálna stratégia závislá od odbúravania inštitucionálnych zásahov do trhu, rozhodujúcou stránkou problému je spôsob presadzovania tejto požiadavky do skutočnosti. Naozajstným problémom globálizácie nie je nedostatok slobody podnikania, ale „boľševické stratégie“ tých, ktorí sa o ňu zasadzujú. Keynesov vplyv Podľa Stiglitza ide najmä o kompetentné osoby v MMF. Do akej miery sa dá v tomto prípade hovoriť o zaujatosti bývalého hlavného ekonóma SB, ponechajme bokom. Faktom zostáva, že Stiglitzov odchod z tejto pozície sa spája s jeho kontroverziami, ktoré mal s fondom. V každom prípade predtým, ako sa pustíte do čítania Stiglitzových úvah, treba vedieť, že v čase svojho zrodu nebol MMF tou organizáciou, ktorou je dnes. Vznikol v roku 1944 na medzinárodnej konferencii Organizácie Spojených národov v Bretton Woods. Cieľom jeho založenia bolo zabezpečenie stability svetového hospodárstva. Pod vplyvom veľkej depresie počas celosvetovej krízy spred 75 rokov sa formovali názory amerického národohospodára Johna Mayndra Keynesa, ktorý neskôr zohral kľúčovú úlohu na konferencii v Breton Woods. Ako autor práce Koniec princípov laissez-faire spochybnil automatické pôsobenie ekonomických mechanizmov a zdôraznil princíp efektívnej spotreby a jej predpokladu: zamestnanosti. Tá nie je „prirodzeným“ stavom trhu, ale vecou jeho nevyhnutných korekcií. Masovú nezamestnanosť v čase hospodárskych kríz spôsobuje nedostatočný celospoločenský dopyt práce. Na jej základe sa môže odčerpať podstatné množstvo prostriedkov, ktoré sú ináč potrebné na oživenie chodu ekonomiky. Zvýšenie zamestnanosti je potom vecou hospodársko-praktických opatrení vlády. V prípade, že nezaberie trhová finančná politika, vláda disponuje ešte fiskálnymi opatreniami. Nimi sa môžu zvyšovať výdaje štátu alebo znižovať dane. ,,Aj keď,“ ako poznamenáva Stiglitz, ,,hospodárske modely, vychádzajúce z Keynesa, boli neskôr kritizované s výsledkom, že dnes lepšie chápeme, prečo sily trhu nedokážu rýchlejšie pôsobiť a znovu obnoviť stav plnej zamestnanosti, jeho teória zostáva v základe platná aj dnes.“ Politicky motivované zmeny Pôvodnou úlohou MMF bolo v duchu názorov svojho spoluzakladateľa Keynesa zabrániť vzniku ďalšej celosvetovej depresie. Zatiaľ čo na začiatku vychádzala jeho činnosť z poznania, že trhová samoregulácia nefunguje bez vážnych rušivých faktorov, dnes dominuje opačné stanovisko. Pod politickým vplyvom Ronalda Reagana a Margareth Thatcherovej sa presadila v spomínaných inštitúciách „ideológia slobodného trhu“, presvedčenie, že iba liberalizáciou finančných a bankových tokov možno dosiahnuť ekonomický rast. Podľa Stiglitzovho názoru sa tým nezmenila len taktika, ale aj optika pohľadu na svetový hospodársky vývoj. Radikálne sa zmenili predstavy o zdroji hospodárskej stability, a tým aj o prevládajúcich trhlinách globálnej civilizácie – o situácii rozvojových krajín. Ešte v roku 1966 nastupujúci prezident SB Robert Mac Namara, žiak svetovo uznávaného experta na ekonomiku rozvojových krajín profesora Hollisa Cheneryho, pokladal potlačenie svetovej chudoby za prioritný cieľ. Jeho tím sa koncentroval na riešenie zásadnej otázky zlyhávania trhov v rozvojových krajinách a možností štátnych zásahov, ktorými by bolo možné zvyšovať efektívnosť trhov a znižovať hladinu chudoby. Politicky motivovaná zmena vedenia SB v roku 1981 sa odrazila aj v zameraní banky. Jej vtedajší hlavný ekonóm Ann Krueger uvidel hlavný problém hospodárskeho vývoja v štáte, no ,,o boj proti chudobe sa už sotva zaujímal“. Požiadavka otvorenosti trhu sa stala univerzálnou odpoveďou na každý problém svetovej ekonomiky, nezávisle od kultúry, priestoru a času, s výnimkou USA a zopár ázijských a európskych krajín: „Duch vedecky nezaujatého výskumu vystriedal nový ideologický opar.“ MMF ako ideologická organizácia? Na prvý pohľad neoprávnená výčitka ideologizácie MMF protirečí faktu, že jeho odporúčania sú výsledkami prísnych hospodárskych analýz. Hlavné posolstvo fondu je pochopiteľné aj pre laika: nijaká krajina nemôže žiť dlhodobo nad svoje pomery Ak si požičia, musí rátať s tým, že raz nastane deň zúčtovania. Kde sa míňa viac ako sa zarába, tam prehráva celá krajina. Preto treba venovať osobitnú pozornosť inflácii. Inflačné kvóty sú vysoké predovšetkým v krajinách, kde „verejná ruka“ utráca viac, než je vláda schopná prijať vo forme daní a zahraničnej pomoci. Krátenie výdavkov na školstvo, zdravotníctvo je súčasťou finančne reštriktívnej politiky. Ak krajina nespĺňa uvedené makroekonomické kritériá – za všetky spomeňme inflačný rast a výšku rozpočtového deficitu – nie je dôveryhodným partnerom pre poskytnutie finančnej pomoci. Zdá sa, že sú to pochopiteľné nároky a ešte k tomu ihneď overiteľné v reči čísel. No a čísla, tie majú s ideológiami odnepamäti pramálo spoločné. Koniec koncov, údaje v percentách neklamú. Sú tu preto, aby sme sa neklamali. Všetko je opäť ináč? Áno, tvrdí Stiglitz, pretože objektivita čísel nerieši ešte zásadný problém – zmysel ich použitia. A dodáva v kantovskej terminológii: Pokiaľ sa aritmeticky overiteľné údaje premenia na ,,ríšu účelov o sebe“, nevedia byť ,,prostriedkom“ riešenia reálnej hospodárskej situácie. Aj jednoznačné číselné údaje o inflácii a deficite môžu zavádzať, pokiaľ zakrývajú iné faktory ekonomického rastu: ,,MMF zamieňa často prostriedok za cieľ. Stráca tým kontakt s problémami, na ktorých záleží.“ Z vtáčej perspektívy čísel sa ľahko prehliadajú do očí bijúce zdroje nestability ako v Argentíne, ktorú krátko pred jej kolapsom odporúčal MMF ako dôveryhodnú krajinu pre finančné investície. V tom čase mala naozaj nízku kvótu inflácie, no zároveň dvojcifernú výšku nezamestnanosti. Často sa, čo je ešte horšie, za neomylnosťou jednoznačných údajov o inflácii skrýva pozícia neomylnej inštitúcie. Vtedy je dokonca možná situácia, že sa hospodárska pomoc vysadí napriek celkovo dobrým hospodárskym údajom a ukazovateľom. Príkladom je Etiópia.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Mobilné telefóny a príslušenstvo
Reklama
skvelydarcek.sk

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama