Reklama
Reklama

Colníci prišli až ráno

Od večera, keď sme nastúpili do medzinárodného rýchlika z Ulanbátaru do Irkutska, nadobudli sme pocit, že stojíme pri každej vŕbe. Lenže v suchej krajine, kde vietor večne presúva stepný piesok a prach, vŕby rastú zriedkavo. Zastávky sú obkolesené iba jurtami.
Počet zobrazení: 519

Od večera, keď sme nastúpili do medzinárodného rýchlika z Ulanbátaru do Irkutska, nadobudli sme pocit, že stojíme pri každej vŕbe. Lenže v suchej krajine, kde vietor večne presúva stepný piesok a prach, vŕby rastú zriedkavo. Zastávky sú obkolesené iba jurtami. A tieto tu, na rozdiel od ostatných, sa už polstoročie ťahajú vedľa koľají. Lôžka predného vagóna vykúpili turisti, pochádzajúci prevažne zo západnej Európy. Iba naše kupé bolo výnimkou. Zatúlala sa doň aj Mongolka. Vlastne nezatúlala, dobre vedela, prečo si kúpila najdrahší lístok. V Suchbátare, poslednom mongolskom meste, sme znovu zastavili. Tentoraz s pocitom, že na večnosť. Za stanicou nechali náš vagón, odtrhnutý od ďalších vozňov i rušňa napospas osudu. Akoby svet o nás stratil záujem. „Len si pokojne pospite,“ hovorí nám ruská sprievodkyňa. „Colníci prídu až nadránom.“ Aj by sme si zdriemli, keby našu spolucestujúcu čerti nešteklili. Žena v stredných rokoch nedala pokoj. Pod sedadlom prevážala dve obrovské vrecia koženého tovaru. Tridsať dámskych kabeliek jej nedalo spať. Bodali ju ako komáre. Večne sa prevaľovala. Vyskakovala z lôžka, chodila z kupé do kupé a prosila západniarov, aby jej previezli niekoľko kusov. A tí, vidiac v tom ďalší neplánovaný zážitok z dovolenky, ochotne vyhoveli. Zvyšok tovarov ukrývala, kam sa dalo. Večne nebola spokojná sama so sebou, každú chvíľu menila skrýš, vymýšľala dokonalejšiu a dokonalejšiu kamufláž. U nás nepochodila. Akurát Aleksej, ruský banský inžinier, ktorý sa vracal z Erdenetu do Jakutska na dcérinu svadbu, si nechal srdce obmäkčiť. „Dajme mi len dve tašky,“ povedal. „Preveziem iba toľko, čo mi dovolí zákon.“ Mongolka mu však vtlačila dvojnásobok. Keď vyšla na chodbu a zaklopala na švédske kupé, Rus sa rozhovoril: „V Erdenete pracujem. To je pravda, ale neťažíme tam uhlie, ako som tej babe navravel. Hneď pod povrchom sa tam skrýva veľa zlata. Vaši, Čechoslováci, ho kedysi objavili. Keby som sa jej priznal, v akej bani robím, naložila by mi ešte viac.“ „Zoberte si, chlapci,“ pokúsila sa nás Mongolka prehovoriť po chvíli posledný raz. „Viete, nevozím nič pre biznis, doma som nakúpila darčeky pre rodinu.“ „Veru, je pekné, že sa u vás, na rozdiel do väčšiny Európy, udržujú rozvetvené rodiny,“ odvetil som a ona sa blažene usmiala. „Ale prečo sa s príbuznými stretáte iba na trhoviskách v Ulan-Ude a Irkutsku?“ Kyslo sa zatvárila a s kožuchmi vykročila na druhý koniec vozňa, k Írom. Zakrátko sa vrátila spokojná. Iba keď sa začalo brieždiť, opäť vstala. Z jednej z mnohých tašiek vytiahla misku, vysypala do nej záhadný prášok a zapálila ho. V kupé sa šírila príjemná vôňa a spolucestujúca si misku krútila v smere hodinových ručičiek okolo pása. Po niekoľkých minútach sa natrela zvláštnym olejom. Šamanské rituály na mongolskej stepi po celé stáročia odolali tlakom modernejších náboženstiev, ktoré sa tu usadili - tibetský budhizmus, moslimstvo a nestoriánske kresťanstvo. Žili vedľa seba a vzájomne sa preplietali. Prežili aj éru štátneho socializmu, našli si miesto aj po jeho páde pri pokusoch o budovanie otvorenej spoločnosti. Nezmizli ani z takých praktických činností, ako je pašovanie. Colníci pri prvých lúčoch slnka vkročili do nášho opusteného vozňa. Urobili štandardnú prehliadku, nikomu nepovedali krivé slovo, nikomu nič neozobali, ani našej Mongolke, toľko milujúcej svoju rodinu. Pripravili nás iba o štvrtinu dňa.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama