Reklama
Reklama

Kto nakrútil Báthoryčku?

Komu sa teda smialo toto mesto (Bratislava – pozn. red.), keď všetko buchlo? Lebo Čachtice v tomto prípade prišli na rad až po Bratislave. Až potom, keď začínala byť pre niekoho horúcou zemou
Počet zobrazení: 1005

Komu sa teda smialo toto mesto (Bratislava – pozn. red.), keď všetko buchlo? Lebo Čachtice v tomto prípade prišli na rad až po Bratislave. Až potom, keď začínala byť pre niekoho horúcou zemou. Čachtice majú v celom neobyčajnom príbehu funkciu, akú má moment posledného napätia v klasickej komédii. Posledný, krátky zdvih dramatickej dejovej krivky, v ktorom sa ešte všetko zdanlivo môže nejakým zázrakom zvrtnúť, ale naozaj len zdanlivo, lebo nevyhnutný koniec je už dobre známy. Posledný krátky zdvih, a potom rýchly pád. Koniec, ku ktorému všetko zákonite spelo. Čachtice majú v tejto komédii smolu, že sa nad nimi vypínajú zrúcaniny povestného hradu, v ktorom pred stáročiami neukojená sadistka kántrila slovenské poddané devy, až sa toho zhrozila celá uhorská krajina a sám palatín Thurzo musel predsedať šľachtickému súdu, ktorý ju odsúdil na doživotné odriekanie sa všetkých rozkoší vo väzení – vlastnom hrade. Tým činom sa krvavá Báthoryčka dostala do dejín a vryla sa hlboko do pamäti ľudu, ktorý jej pamiatku uchováva dodnes. A dosiaľ čaká na sfilmovanie veľkej látky. V dramaturgii slovenského filmu vedia o hlasoch, ktoré sa z času na čas prejavili aj listom, že už je konečne načase nakrútiť Čachtickú paniu, ktorá by sa vyrovnala, ba ktorá by prevýšila podobné filmy zahraničnej produkcie. Niet sa teda čo čudovať, že si Čachtice s pocitom satisfakcie vydýchli, keď sa tam jedného dňa objavili filmári a z miestneho rozhlasu sa po celej obci rozletela dlho očakávaná zvesť. Konečne! Večer sa už ľudia hrnú na skúšky, lebo, až na malé výnimky, majú sa všetky veľké úlohy obsadiť Čachtičanmi. Na druhý deň diplomovaný režisér a diplomovaný kameraman definitívne obsadia rolu Báthoryčky. Zveria ju miestnej učiteľke. Je to už štvrtá Báthoryčka, a posledná a jediná. Do pekla s troma bratislavskými! Okamžite dostáva zmluvu, polovicu sedemdesiattisícového honoráru, prirodzene, dopredu a v najbližších týždňoch zájazd s celým ensemblom do Juhoslávie. Kolegyne jej trošku aj závidia, ale hlavne srdečne blahoželajú. Riaditeľovi to narobí trošku starostí na pol roka, možno aj na dlhšie, vypadne mu zo zboru kvalifikovaná sila. No je to kultúrny človek, chápajúci potreby umenia, a preto sa rozhodne vyjsť filmu i svojej učiteľke všestranne v ústrety. Sadne si za stroj a ihneď informuje o nečakanej udalosti odbor školstva a kultúry na ONV i školského inšpektora a zasadzuje sa, aby menovanej kolegyni bola okamžite udelená neplatená dovolenka a aby mu za ňu zabezpečili primeranú náhradu. Na tretí deň sa už nakrúca. Najprv krátky film Čachtice dnes. Ako „predohra“ k hlavnému filmu. To je režisérov nápad. Prázdna kamera vrčí bez prestania. Do večera je film hotový. Na štvrtý deň filmári odídu. Musia si odskočiť do Bratislavy po materiál, dohodnúť ďalší postup s riaditeľstvom filmu a hlavne spresniť termín cesty k moru. Musia proste zmiznúť, lebo cítia, že dobromyseľní, ale zato praktickí dedinčania počínajú vo svojom pohostinstve chladnúť. Ťažkosti s nocľahom a domácou stravou vzrastajú a oni nemajú vo vrecku ani fuka. Ale v sobotu sú už zase späť, lebo na ústave ich neprestávajú prenasledovať telefóny netrpezlivých bratislavských hercov. Znova vtrhnú do Čachtíc ako na koni. Ešte raz sa im podarí vyvolať filmovú horúčku. Zajtra, už zajtra sa začína nakrúcať hlavný film! Strhujúca scéna, ako pološialené čachtické dievčence, ktorým sa podarilo uniknúť z osídel strašnej hradnej panej a krvilačných pazúrov netvora Ficka, vybiehajú z podzemnej chodby a bez duše prchajú do lesa. Za ústie podzemnej tajomnej chodby poslúži stará pivnica, ale musí to byť zahrané originál. Keď strhané dievčence, tak strhané! Žiadne šminky, žiadne umelé kruhy pod očami, všetko musí byť pravé! Do rána sa nebude spať, bude sa v jednom kuse tancovať! Aj sa tancuje. Pri troch debničkách limonády, ktorú šéfovia zakúpili v Jednote na borg. Vyrovná ho vedúci produkcie, ktorý príde s peniazmi v pondelok, najneskoršie v utorok. Režisér a kameraman sa celú noc sami pričiňujú, aby to ráno vyzeralo originál. Do úmoru vykrúcajú dievčence i vyvádzajú ich vydýchnuť si na čerstvý vzduch do temnej čachtickej noci. Režisér sa pri takejto psychofyzickej príprave hereckých kádrov tak zapotí, že vzniknú vážne obavy o jeho zdravie, ktoré je teraz cennejšie ako zdravie obyčajného smrteľníka. I odskočí zo zábavy domov jedna žena, ktorá nemá to svedomie dívať sa, ako sa mu košeľa lepí na chrbát (kabát už pred polnocou zhodil), vyberie zo skrine novú mužovu košeľu, nech sa páči, pán režisér, preobliecť. Ohrozené zdravie umelca ja zachránené, ráno sa môže filmovať. Raz, dva razy, desať ráz, dvadsať ráz sa potkýnajú zmorené dievčence z pivnice a späť a znova. Nech vidia, koľko driny a sebazaprenia sa vyžaduje od filmového herca! A drezúra by bola hádam trvala celý deň, keby niektoré dievčence neboli začali od vyčerpania odpadúvať a prizerajúci občania reptať: Čo je moc, to je moc! Ale tým sa aj celé filmovanie končí. O pár dní diplomovaní umelci skladajú účty z filmárskej činnosti vyšetrujúcim orgánom bezpečnosti. Na upozornenie z Čachtíc. Nie z Bratislavy. Bodrí, pohostinní oklamaní Čachtičania vyvolávajú skôr útrpný úsmev poľutovania a súcitu ako hlasný a štipľavý výsmech. Ostro sa začala smiať Bratislava, vymýšľajúca si historky o funkcionároch čachtického národného výboru, zapriahnutých do senného voza, o koňoch, privezených za účelom filmovania až zo Šumavy, o súdkoch piva a desiatkach litrov liehovín, ktorý dal vedúci čachtickej Jednoty k dispozícii filmárom, pravdaže na účet MNV. A nezbadalo toto mesto, že sa smeje hlavne sebe. Teda nie čachtický, ale bratislavský prípad? Pokiaľ ide o prevažné zemepisné a časové pôsobenie podvodníkov, rozhodne skôr bratislavský ako čachtický. Ale o to nejde. Je tu čosi horšie: ukazuje sa, že sa mohol odohrať hocikde na Slovensku. Lebo aj keď má vo svojej ojedinelosti, a predsa typičnosti čosi z Revízora, niečo z veľkého kombinátora Ostapa Bendera a zaiste aj voľačo, čím by nepohrdol autor Zvonokosov, ostáva tento prípad predsa len Kocúrkovom slovenského malomeštiaka roku 1961. Veď na filmovú dráhu sa tu odrazu pustilo dosť a najmä rozličných ľudí: spomínaný vysokoškolák, niekoľkí úradníci, zo tri učiteľky, mladé dievčence zo závodu, elektromechanik, zvárač, sklofúkač, zubný laborant, elektroinštalatér, ošetrovateľka, detská sestra, holič, ba aj jedna pani, povolaním domáca, ale s matúrou. Keby bola hlúposť trestná, bola by sa pred senát posúvala dlhá procesia obžalovaných. Našťastie nie je. Podvod bol potrestaný, diplomovaný režisér a diplomovaný kameraman išli za mreže, dobré meno Československého štátneho filmu, podvodníkmi zneužité, bolo súdnou cestou očistené. Len kto sa po tom všetkom opováži nakrútiť Báthoryčku?

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Mobilné telefóny a príslušenstvo
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama