Od demokracie k totalitarizácii

Mníchov 1938 predstavuje podstatnú zahraničnopolitickú, ale prekvapujúco aj vnútropolitickú cezúru v dejinách Československa. Druhá, už Česko-Slovenská republika sa stala prostredníctvom rýchlych vnútropolitických zmien iným politickým režimom. Od parlamentnej demokracie sa dostávame postupne v Čechách k riadenej demokracii s dvoma politickými stranami, v II.Č-SR k zmocňovaciemu zákonu v decembri 1938 atď. Významne sa zmenila aj politická situácia na Slovensku. Hlinkova slovenská ľudová strana (HSĽS) využila oslabenie I. ČSR a vyhlásila 6. októbra1938 autonómiu Slovenska. Pod tlakom na tento politický krok pristúpili aj ostatné politické strany na Slovensku – s výnimkou sociálnych demokratov, komunistov a židovských strán. Totalitarizáciu politického režimu na Slovensku možno potom sledovať napr. prostredníctvom zastavenia činnosti a neskôr zákazom politických strán (s výnimkou HSĽS). Nasledoval zákaz športových i spoločenských organizácií – okrem Hlinkovej gardy – ozbrojených jednotiek HSĽS, glajchšaltovanie odborov. Toto hektické obdobie sa spájalo aj s hľadaním „vnútorných nepriateľov“, ,,neprajníkov“ a odstraňovania ,,Neslovákov“. Predpoklad jednotnej kandidátky Pri charakterizovaní volieb v decembri 1938 chcem aspoň spomenúť „možnosti“ iných strán vyvíjať aktivitu. Vtedajší predseda autonómnej vlády Jozef Tiso o tomto probléme v októbri 1938 povedal: „Politické strany svoju úlohu už dohrali, daromné sú pokusy zachrániť ich rozličným preskupovaním. Zvíťazila idea národa a národ v budúcnosti nebude potrebovať stranícke legitimácie a farby – on má svoje víťazné farby a s nimi bude ďalej kráčať vpred!“ Bolo to však len pokračovanie jeho predstáv, či hesla Jeden národ, jedna strana, jeden vodca pre jednotný postup všetkých síl v službe jedného národa, s ktorým vystúpil už na VII. zjazde HSĽS v Piešťanoch v roku 1936. HSĽS v tomto ohľade išla dvoma cestami – najprv zastavila, neskôr zakázala činnosť politických strán a organizácií. Týkalo sa to komunistickej a sociálnodemokratickej strany (československej i nemeckej) a obidvoch židovských – Židovskej strany a Zjednotenej socialisticko-sionistickej strany robotníckej. Osobitne hádam treba v tomto ohľade spomenúť osud Slovenskej národnej strany, ktorá bola spojencom HSĽS v úsilí o získanie autonómie v rokoch 1932 až 1935. Keďže vedenie národniarov si myslelo, že aj počas autonómie, ako strana, ktorá za ňu bojovala, má právo existovať, nebola sa ochotná „dobrovoľne“ zjednotiť, bola činnosť SNS zastavená. Dobrovoľné pričlenenie k HSĽS Druhou cestou pre politické strany na Slovensku bolo „dobrovoľné“ pridanie sa k HSĽS-Strane národnej jednoty. Tou sa vydali agrárnici, lidáci, národní socialisti, živnostníci, Národní sjednocení a fašisti. Treba však povedať, ako vždy v takejto situácii „pre dobrovoľné zjednotenie“ hlinkovci získali len časť vedúcich predstaviteľov týchto strán. Po vyhlásení volieb do snemu v predvolebnom prejave doktor Tiso znovu zdôraznil: „Prestali vládnuť strany, začína vládnuť národ! Strany slúžili niekoľkým vyvoleným, ktorých komandovali centralistické peňažné kruhy a rozličné protislovenské a protikresťanské pokútne tajné spoločnosti. Národ bol ich otrokom, ktorý predávali. Ľud bol im hlasovacím materiálom, ktorý zavádzali ničomnými sľubmi a nízkym judášskym grošom. Slovenská vláda rozpustila všetky strany, aby vytrhla ľud z tohto ponižovania a vykorisťovania.“ Predáci HSĽS zásahy do politických strán pokladali za nevyhnutné preto, aby v Prahe mohli deklarovať, že zastupujú „jednotné“ Slovensko a to ešte pred prijatím zákona o autonómii Slovenska. Súčasne aj preto, lebo sa obávali, že existencia iných strán – vrátane ich bývalého spojenca SNS – by umožnila existenciu legálnej opozície proti režimu. Treba pripomenúť, že zastavenie činnosti i „dobrovoľné“ zjednotenie stihlo vedenie HSĽS uskutočniť ešte do vypísania volieb. Určitú výnimku tvorili strany nemeckej a maďarskej národnostnej menšiny. Tento „ústupok“ autonómna vláda urobila najmä s ohľadom na ich zahraničných ochrancov. Česi a Židia boli na Slovensku ako páriovia, kandidátov, či nebodaj poslancov do snemu nemali. ,,Idylický“ priebeh hlasovania O antiliberálnom charaktere volieb si môžeme urobiť obraz aj z dobovej tlače. Ešte aj regionálne noviny Trenčan jasne uviedli, ako budú vyzerať voľby: „Nedeľné voľby nám vlastne ani nepripomínajú voľby. Starý politický život, život porazeného režimu, naučil nás na krikľavejšie predvolebné časy. Naše Slovensko sa hemžilo neobyčajným ruchom, nikto si nedoprial odpočinku, chodilo sa po dedinách a mestečkách, rečnilo sa, nadávalo sa, klamalo sa, podplácalo sa a sám Pán Boh vie, čo sa ešte robilo. Chovanie a postup znepriatelených politických strán pred voľbami podobal sa často satanskému zúreniu, kde sa na oko hovorilo o dôraznej národnej jednote a svornosti, ale v skutočnosti išlo o drobenie národa... Za starého predvolebného boja nikto nevyšiel čistý a nikto nebol autoritou v očiach rozzúreného občianstva... Terajšie naše voľby mali tichú spokojnú prípravu, každý občan išiel za každodenným chlebom a len tu a tam bol upozornený v novinách a v rozhlase, že 18. decembra 1938 budú voľby. Každému to stačilo. Dnes nemusíme rozmýšľať, ktorú z pätnástich cedúľ vybrať, nemusíme sa ohliadať, či svojím hlasovacím lístkom dakoho nerozhneváme, čo v srdci, to na hlasovacom lístku. Nové Slovensko sa nám páči. Slovenská vláda je nám viac ako sympatická, teda vložíme do urny lístok: ÁNO. Naše voľby sú viac ako obyčajné voľby, sú plebiscitom.“ Ako logické vyústenie prípravy takto manipulovaných volieb potom vidím napr. správu z okresu Revúca, že urna bola umiestnená pri okne, aby bolo vidno, kto ako hlasuje (v svetle bolo vidno prázdne obálky). V článku Iskričky z bratislavských volieb do I. slovenského snemu vydanom hneď po voľbách v denníku Slovák môžeme čítať: „Hneď pri vstupe do volebnej miestnosti badať odpútanie, uvoľnenie spod starej volebnej morálky a problematiky. Prichodí človeku na um: v akej miere sa zjednodušila volebná miestnosť, kde sa predtým krížilo toľko svetov, tak sa vyčistil od všelijakých myšlienkových zbytočností i život nového Slovenska. Predtým dostával volič celý balík kandidačných listín – ten nechvalne známy symbol nášho skomplikovaného a pokriveného politického sveta, alebo inak hovoriac: hŕbu hriešnych dokumentov o zbytočných a zväčša neslovenských politických frakciách – takže si rovné slovenské srdce sotva s tým dalo rady. Dnes odpovedá náš volič pred tvárou zjednotenej Slovače na otázku slobodného Slovenska jednoducho áno... Tu nikto nič nezahodil – musel by zahodiť celý národ – tu jedinú kandidátku jednotnej slovenskej vôle hádže každý Slovák celkom verejne pred komisiou do volebnej urny... Volič sa na chvíľu zastaví, vloží kandidátku do obálky a vkladá ju do urny, pri ktorej stojí mladý gardista... Slovenské áno víťazí už pred španielskou stenou, za ktorú sotva kto šiel, i keď členovia komisie tajnosť volieb zdvorile niekoľko ráz pripomínali.“ Kontrola na každom kroku Toto je dostatočná dobová správa o konci parlamentnej demokracie na Slovensku pri voľbách. Voľby za účasti Hlinkovej gardy vrátane „ochrany“ urny gardistami priamo vo volebnej miestnosti. Predchádzajúca antičeská i antisemitská propaganda, vrátane hrozieb všetkým „zradcom“, oddelené volebné miestnosti, jednoducho kontrola na každom kroku, tzv. plebiscitný charakter volieb, jednotná kandidátka – to všetko znemožňovalo realizáciu skutočných pluralitných volieb do slovenského snemu i reálneho zistenia podpory HSĽS. Jej tlačový orgán Slovák vo vzťahu k Čechom vtedy uviedol: „Stanovisko Čechov pri týchto voľbách musíme tiež kvitovať s uznaním... Niektoré surovosti pri voľbách (ako vhodenie načarbaného papieru do volebnej obálky, na ktorom boli všetky pre Slovákov uponižujúce slová, existujúce v českých slovníkoch) nebudú pre nás príčinou odsudzovať všetkých Čechov. Vybavíme si, pravda, vec s tými jednotlivcami, ktorí sa k nášmu národu nedôstojne chovali pri historických voľbách do prvého slovenského snemu.“ Pritom aj volebné lístky, ktoré boli škrtané, či inak označené boli už vopred v pokynoch pre volebné komisie označené za platné. Už vopred bolo jasné, kto voľby vyhrá – išlo však o každý hlások. Matematika volieb podľa HSĽS bola jednoduchá – za každých 20 000 hlasov bol jeden poslanecký mandát. Z tohto hľadiska preto aj tí občania, ktorí sa na tomto akte nezúčastnili, v podstate hlasovali proti, resp. ich nehlasovanie spôsobilo menší počet mandátov v sneme. Ako sme mohli vidieť, tajnosť volieb nebral nik z ich organizátorov nejako vážne. O dodržaní pomerného zastúpenia nemusíme ani hovoriť. Pri jedinej „jednotnej“ kandidátke sa pomerný princíp predsa nemôže prejaviť. Výsledky boli iba čiastkové Vtedajšia vládna moc nikdy neuverejnila celkové údaje o voľbách. Všímala si len pomer zúčastnených a odovzdaných hlasov s „áno“. Počet nezúčastnených občanov sa vyskytoval vo vtedajšej tlači len sporadicky – napríklad pri meste Bratislava. Údaje podľa „národnostných“ volebných miestností sa nikdy neuverejnili. Ak by sme rozobrali výsledky podľa jednotlivých národností, tak údaje z desiatich okresov hovoria, že sa v priemere na voľbách nezúčastnilo 5,8 percenta Slovákov, 16,24 Čechov a 8,6 Židov. V pätnástich mestách boli podobné údaje – Slováci 5,46 percenta, Česi 13,53 a Židia 7,43. Rozdiely sú v diapazóne neúčasti. V mestách sa Slováci nezúčastnili od 0 percenta (Hronský Beňadik) až po 10,74 (Kežmarok), Česi od 8,8 (Trstená) po 25 (Hronský Beňadik) a Židia od 4,37 (Spišská Nová Ves) po 15,85 (Piešťany). V jednotlivých okresoch sa údaje pohybovali pre Slovákov od 3,87 (Levoča) po 7,33 (Bánovce nad Bebravou), pre Čechov od 9,75 (Bánovce nad Bebravou) po 30,5 (Levoča) a pre Židov od 1,36 (Nová Baňa) po 17,33 percenta (Piešťany). Viedenské vydanie Völkischer Beobachter informovalo o výsledkoch volieb v článku 97,5 pre slovenskú vládu. Antinacistický Pariser Tageszeitung, ktorý vychádzal v Paríži, 20. decembra 1938 v článku Ako sa na Slovensku volilo rovno napísal: „Voľby do prvého slovenského snemu sa uskutočnili v nedeľu na Slovensku celkom podľa nacistického vzoru. Existovala len jediná volebná listina Hlinkovej strany, ktorá samozrejme vyhrala s 98 percentami pri volebnej účasti 95 percent. Slováci, Maďari, Nemci a Židia hlasovali osobitne.“ Nechýbali ani sankcie Ďakovné omše i rozcítené prejavy Jozefa Tisu či iných ľudáckych politikov len dokresľujú „jednotný“ obraz vtedajšieho Slovenska, ktoré sa práve týmito krokmi postupne vydalo na dlhú cestu realizovania jedinej politickej predstavy, vo vojnovom, ale aj neskôr v povojnovom období. Po voľbách došlo na viacerých miestach aj k sankciám občanov. V okrese Bardejov v obci Nižná Poľanka odovzdalo prázdne obálky šesť českých úradníkov (zamestnancov colných a finančných štátnych orgánov) s manželkami. Podľa nadriadených orgánov ich zmýšľanie „nie je zlučiteľné so záujmami slovenského národa a ich ďalšie zamestnávanie nie je žiaduce“. Troch z nich ihneď prepustili. Veľmi zaujímavo zareagoval okresný náčelník v Považskej Bystrici, ktorý nariadil osobnú kontrolu všetkých občanov, ktorí sa nezúčastnili na hlasovaní. Len v samotnom okresnom meste kontrola trvala až do 23. januára 1939 a týkala sa 1265 občanov. Pri zozname občanov z obvodu Notárskeho úradu Považská Bystrica-okolie čítame poznámku: „Navrhujem, aby menovaní boli prísne potrestaní.“