Dúchanie do Mináča

Mám na práci iné a zaujímavejšie veci, ako odpovedať Eduardovi Chmelárovi, ktorý už popísal kadečo. Zvyčajne s toľkou dávkou žlče a predpojatosti, že vecná polemika s ním stráca zmysel. Vôbec ma neprekvapilo, že v článku na margo televízneho dokumentu o Vladimírovi Mináčovi v poslednom Slove (č. 44) sa pustil aj do mňa, ani to, že nezabudol k tomu dodať zopár invektív a urážok. Keby však neprekrúcal fakty, čitateľov by som neunúval týmito riadkami. V súvislosti s mojím vystúpením proti Vladimírovi Mináčovi v televíznej besede z 15. 12. 1989 napísal, že som sa „pokúsil v priamom prenose znemožniť tohto autora a primitívne zosmiešniť jeho dielo ako súčasť komunistickej propagandy“. Nuž, pánu Chmelárovi asi dobre neslúži pamäť. V spomínanom TKM sme spolu s kolegom opakovane zdôrazňovali, že si pána Mináča vážime ako spisovateľa. Ale keď nám už dali slovo, zároveň sme prečítali všetky jeho vysoké funkcie v totalitnom režime a kultúre, uvedené v Encyklopédii Slovenska. Myslím, že to bol dosť dlhý zoznam. Ako študenti - gymnazisti sme si v relácii pre mladých dovolili povedať, že ak má niekto za sebou takú dlhú funkcionársku kariéru, nemal by sa doslova pár dní po páde režimu tlačiť do popredia verejného života. V polovici decembra 1989 to už bola asi druhá či tretia televízna beseda s Vladimírom Mináčom ako hlavným hosťom. Nejako sa nám nezdalo, že STV vyťahuje staré štruktúry ešte prv, než si do štúdia pozve zakázaných autorov, o ktorých sa predtým neučilo. A mali sme pocit, že si to konečne môžeme dovoliť povedať nahlas – aj pred televíznymi kamerami. Netušili sme, čo neskôr vyšlo najavo – pán Mináč si vtedy robil zálusk na kreslo predsedu SNR a vysielal na VPN emisárov. To je však iný príbeh. Chmelárove tvrdenia, že sme tým chceli Mináča „znemožniť ako spisovateľa“, ba dokonca „primitívne zosmiešniť jeho dielo“, sú jednoducho na smiech. Ak u iných spisovateľov v slovenských dejinách vieme rozlíšiť medzi postojom k ich politickej angažovanosti a postojom k ich dielu, prečo by to nemalo platiť aj u Mináča? Samozrejme, ich obdivovatelia to budú vždy stotožňovať a pokračovať v obrane, o akú sa v tej istej relácii pokúsil aj sám Mináč s protiotázkou: „Čo ste odo mňa čítali?“ Mal som sedemnásť rokov a v strese som nedokázal za pár sekúnd vyloviť z pamäti názov jeho diela (ktoré som podľa Chmelára chcel zosmiešniť). Čo to však mení na podstate veci? Odvtedy som z Mináča veľa prečítal a vážim si ho ako brilantného esejistu. Ale onoho 15. decembra 1989 by som mu asi povedal to isté. Na záver si dovolím konštatovať, že s pánom Chmelárom predsa len v jednej veci súhlasím: Nekritický obdiv a „zbožšťovanie“ národných velikánov je naozaj prekliatím slovenskej kultúry. Napokon, upozorňovali na to už hlasisti. Je len škoda, že sa v tom aj o storočie neskôr stále pokračuje. Či už sa to týka Vladimíra Mináča, alebo jeho generačného súpútnika, normalizáciou umlčaného Dominika Tatarku.