Od kritiky k alternatívam

Stretnutie Európskeho sociálneho fóra (ESF) vo Florencii nebolo konferenciou či mítingom nejakého hnutia. To by sa na ňom nikdy nemohli stretnúť ľudia z Amnesty International, odborári, anarchisti, radikálni revoluční socialisti a mnohí iní, čo sa vymykajú akejkoľvek charakteristike. Najvýstižnejší je práve jeho názov – fórum. Stalo sa miestom diskusie, intelektuálneho a aktivistického vrenia pre všetky skupiny, ktoré veria, že história sa neskončila kapituláciou pred nevyhnutnosťou vojny a chudoby. ESF je regionálna platforma Svetového sociálneho fóra (SSF). Základnou myšlienkou je nevyhnutnosť hľadať lokálne uplatniteľné riešenia na globálne problémy. Miestna kampaň proti fabrike znečisťujúcej životné prostredie sa niekedy mohla skončiť premiestnením výroby do krajiny, v ktorej ľudia nemohli (nesmeli) vyvinúť taký tlak. Spolupráca, o ktorú ide SSF predovšetkým, však môže zabezpečiť, že sa takáto kampaň stane skutočne dôslednou a účinnou. Štrajky, blokovanie transportu, bojkotovanie výrobkov si vyžadujú širokú medzinárodnú sieť kooperujúcich organizácií a iniciatív. Nové sociálne hnutia sa rodili z hnevu. V momente, keď neoliberálny koncept spoločnosti slávil svoj triumf a prijímali ho aj krajiny, ktoré ešte vždy pár dožívajúcich nostalgikov považuje za nasledovaniahodné alternatívne modely, sa čoraz viac ľudí začalo pýtať na nevyhnutnosť princípov presadzovaných elitou. Bodom zlomu bol Seattle v roku 1999. Masové protesty nadlho onálepkovali rodiaci sa pohyb – prepukajúcou násilnosťou, antisystémovosťou i úplne nevhodným názvom antiglobalisti. Málo pozornosti sa venovalo faktu, že popri negatívnom popieraní neoliberalizmu sa začali objavovať i návrhy alternatív. Demonštrácie v Prahe, Götteborgu, Janove a Barcelone boli i krokmi k hlbšej analýze politických, ekonomických, sociálnych a environmentálnych problémov. Definitívnym prínosom bolo zorganizovanie Svetového sociálneho fóra, ktoré sa zatiaľ konalo dvakrát v Porto Alegre, a jeho regionálnych pobočiek. Nešlo už o „trucpodniky“. Otázkou dňa nebolo viac ako súčasný systém rozbiť, ale ako by mala vyzerať jeho alternatíva. Po útokoch z 11. septembra minulého roka sa objavilo veľa úvah o tom, že nové sociálne hnutia zaniknú skôr, ako sa mohli rozvinúť. Nárast militarizmu a zníženie globálnej bezpečnosti však mali priam opačný efekt. Posilnili protivojnový prvok a vdýchli pohybu nový dych tým, že na jeho platformu priviedli ďalších ľudí. Jednou z hlavných tém stretnutia vo Florencii bol odpor voči vojne a práve jej blízkosť bola podľa mnohých príčinou účasti prekonávajúcej všetky očakávania. Nenásilný priebeh protestov, 18 veľkých konferencií, 140 seminárov a 250 workshopov vytvárajú nádej pre budúcnosť. Napriek tomu ešte stále zostáva mnoho práce. Nové sociálne hnutia musia rozširovať svoju koalíciu. Jadro tvoria organizácie, ktorých členovia majú väčšinou 16 až 25 rokov. Spolupráca s inými tradičnými skupinami bojujúcimi za sociálne práva, napríklad odbormi, je len v počiatkoch. Na prekonanie rozdielu v tradíciách práce budú obe strany potrebovať veľa vôle. Ak by však rozširovanie tejto aliancie znamenalo čoraz beznádejnejšiu myšlienkovú plytkosť, hnutie uviazne v nič neriešiacich diskusiách, myšlienkovo prázdne a opustené entuziazmom ľudí. Možno však smieme byť na chvíľu optimisti. Florencia vytvárala dojem, že názor účastníkov je čoraz definovanejší. Pojem „antikapitalistický“ môže znieť v postkomunistickom stredoeurópskom priestore odstrašujúco. Ale práve tak sama seba nazývala väčšina tých, ktorí v Taliansku protestovali proti vojne, chudobe, neslobode. Dajú sa všetci odbiť tým intelektuálne pohodlným „odpusť im, lebo nevedia, čo činia“?