Mám rád stereotyp

Juraj Nvota

Každý človek má svoj emocionálny raj, svoje sny a túžby. Kto by ich nemal? Očakávania sú však často veľmi odlišné od reality, ktorá sa rozprestiera okolo nás. Divadlo je jedným z tých krásnych miest, kde môžeme konfrontovať svoj život so životom iných ľudí, a to prostredníctvom príbehu odohrávajúceho sa na pódiu. Režisérovi a hercovi Jurajovi Nvotovi sa najvtipnejšie zdajú práve veci, ktoré vznikajú zo životnej situácie a náhodou. V Divadle Astorka Korzo ´90 sa usilujú robiť humor pravdivých životných situácií. I preto tvorba Jona Fosseho, ktorá je najmä o láske, živote, smrti, tragédiách, banálnych situáciách všedného dňa, od začiatku vyvolávala v Jurajovi Nvotovi tušenie niečoho temného, ale krásneho zároveň. Divadlo Astorka Korzo ´90 sa práve chystá na ďalšiu premiéru. Tentoraz to bude hra Sen o jeseni známeho nórskeho autora Jona Fosseho, ktorý sa dnes hráva častejšie ako Shakespeare. Prečo ste si ho vybrali? - Páčil sa nám a na Slovensku sa ešte nehral. Prišli sme naňho prostredníctvom Mony Hafshal. Prelúskali sme asi päť jeho hier, ktoré boli k dispozícii v angličtine. Fose má veľmi drsný a príťažlivý dialóg. Jednoducho nás očaril. Hra Sen o jeseni sa celá odohráva na cintoríne. Cintorín nie je len depresívne miesto, je to aj miesto prvých rande. Má akúsi magickú príťažlivosť. Fosse ponúka cintorín ako miesto, kde sa pohybujú dve generácie – rodičia, ich syn a jeho dve ženy. Sú to postavy strednej generácie ako väčšina súboru Astorky. Role som ponúkol Adymu Hajdu a Szidi Tobias, ktorí sa po rokoch stretávajú ako dávna nerealizovaná láska. V úlohe rodičov sa predstavia Zuzana Krónerová a Boris Farkaš, na hosťovanie sme prizvali Luciu Gažiovú, takmer čerstvú absolventku VŠMU. Čo prežívate pred premiérou? Niektorí režiséri bývajú vraj takí nervózni, že sa na predstavenie nemôžu ani pozerať. - Pred premiérou si sám pre seba v takej prosbe alebo modlitbe snažím pomenovať, o čom to predstavenie je a čo túži priniesť. To isté sa potom usilujem hovoriť aj hercom. Čím je zámer predstavenia jasnejší, tým môžeme byť všetci šťastnejší. Všímate si aj reakcie divákov? - Samozrejme, že som zvedavý na ľudí v hľadisku. Vo mne sa odohráva presne to, čo v ostatných ľuďoch. Mám aj obavu, ktorá sa mieša s radosťou i netrpezlivosťou. Po tých rokoch už viem, že pomáha pokora a nemať veľké očakávanie. Stalo sa, že ste na základe reakcií divákov prerobili predstavenie? - Nechcem povedať, že často, ale stalo sa to. Dokonca aj s hrami, ktoré máme momentálne v repertoári. Takmer po dvoch rokoch existencie sme ich ešte upravovali, skracovali. Uvedomili sme si, že niekde nadužívame drahocenný čas divákov. Predstavenie zrazu ožije, naberie nový dych. Herci sú potom oveľa pozornejší. Je to, ako keby ste koberec prešli octovou vodou a vytiahli sa znovu farby. V divadle treba tieto kroky robiť. I železo hrdzavie, a hoci divadlo má tú výhodu, že sa dá opravovať, tiež starne, nie je zafixované ako film alebo fotografia. Predstaveniam Astorky je vlastná irónia a groteska. Akú úlohu zohrávajú vo vašom živote? - Mne sa najvtipnejšie zdajú tie veci, ktoré vznikajú zo životnej situácie a náhodou. Iste, aj vykonštruovaný a vymyslený chyták je vtip. V Astorke sa usilujeme robiť humor pravdivých situácií, ktoré žijeme. Ľudia sa prekvapivo zasmejú na úplne vážnych momentoch. Je to pekne pomiešané, keď vám aj zimomriavky chodia po chrbte, aj sa uvoľňujúco zasmejete. Niekedy je smiech obranný, niekedy spontánny. Reakcie na predstavenia bývajú rôzne – iné sú reakcie divákov, iné kritikov. - Vážime si každého, kto má chuť sa k tomu vyjadrovať. Treba sa naučiť kritiku vnímať, aj ju uniesť. Priznám sa, že som často škrípal zubami, často som mal pocit nespravodlivosti. Ale za každou kritikou niečo je, nie je to len čistá zlomyseľnosť. Bolo by veľmi jednoduché vysvetľovať si to tým, že ma nemajú radi, preto o mne zle píšu. Divadlo má však tú výhodu, že sa s predstavením vždy dá ešte niečo urobiť. Kritiky preto beriem celkom vážne. Vo svojej práci sa obklopujete stále tými istými ľuďmi. Spomeniem len Andreu Demeovú, Monu Hafshal, Michala Ničíka, Mariána Vargu. Vyzerá to tak, že rád pracujete s „overenými ľuďmi“. Nie je takýto stereotyp niekedy na škodu? - Nevidím dôvod, prečo striedať partnerov, keď si navzájom rozumieme a máme si čo povedať. V podstate mám stereotyp rád. Viem, že po noci príde ráno. Vytvára to vo mne pocit istoty, keď viem, že po jeseni príde zima a najmä po zime jar. To mi dáva dosť veľkú silu tú zimu prežiť. Keby ste však boli v tomto smere „promiskuitnejší“, nové tváre by mohli pre vás znamenať aj nové témy, obzory, priniesť isté obohatenie. - Ale stáva sa aj to. Chodievam hosťovať do iných divadiel, k Radošincom, sem–tam do Prahy, ale aj do iných médií, do televízie. Takže sa v podstate stretávam s mnohými ľuďmi. Máte pravdu, je to obohacujúce, je to vždy niečo nové. Už viackrát ste sa vyjadrili, že vzájomné hosťovanie hercov, divadiel by malo byť pravidelnejšie. Nie je niekedy menej viac? - Divadlá by mali mať svoju tvár, svoju značku. Tú by mal vytvárať určitý stabilný tvorivý kolektív z vlastných skúseností. Dramaturgia je veľmi dôležitá, lebo sa usiluje zachytiť to, čím ľudia žijú a ako sa k tomu môže súbor vyjadriť, ako je disponovaný, čo mu je vlastné. Dôležité sú výrazové prostriedky, veľkosť divadla – to všetko hrá svoju rolu. Myslím, že sa to na Slovensku darí. Divadlá sa už navzájom odlišujú, repertoár nie je fádne rovnaký. Divadlo Astorka Korzo ´90 sa pomaly „sťahuje“ do budovy ministerstva kultúry. V novom priestore – bývalom kine Pohraničník – sa už hrávajú niektoré predstavenia. Ovplyvní nová domovská scéna aj repertoár? - Poviem len takú banálnu, ale rukolapnú vec. V týchto nových priestoroch bolo kedysi kino. Plátno je vysoko, teda naň vidia všetci z každého radu, pre divadlo je však potrebná elevácia, každý rad vyššie a vyššie, aby na javisko videli skutočne všetci. Tu sa nachádza desať radov v rovnakej výške. Inovátori tento fakt v sále jednoducho opomenuli. Na zdvihnutie hľadiska však nemáme peniaze. Astorkárske scénografie budú teda pravdepodobne robené našikmo alebo na schodoch. Záleží nám totiž na tom, aby diváci videli, čo sa na javisku a v očiach a dušiach hercov, teda postáv deje. Ľudia si vás pamätajú najmä z filmu Ružové sny, kde ste stvárnili postavu večne zasneného poštárika Jakuba. Jeho ružové sny mu vtedy mnohí závideli. Ako ste na tom so snami vy? - Aj cez deň si čoraz častejšie pripadám ako v sne alebo vo filme. Existuje aj ružový režisérsky sen? - Réžia je povolanie, ktoré pri každej hre režisér vykonáva naplno a ako keby naposledy. Môj ružový režisérsky sen je, že ho dokážem robiť až do penzie a v zhode so súborom a svojou morálkou. Ešte pred päťdesiatkou ste stihli aj svoj režisérsky filmový debut. Dej filmu Kruté radosti je zasadený do slovenskej dediny tridsiatych rokov minulého storočia. Hlavnými postavami sú notár, učiteľ, lekár. Stretávame sa s nimi v takmer každom novom českom i slovenskom filme. Prečo režiséri a scenáristi pracujú len s týmito, nazvem ich predstaviteľmi elity vidieka či malomesta? - S touto elitou sa dá totiž prevravieť aj k dnešku. Dnes to už taká elita nie je ani v spoločenskom či platovom rebríčku. Pôsobíte aj ako pedagóg na VŠMU. Ako sa vám javí mladá generácia budúcich režisérov? - Pamätám sa, že keď sme boli mladí, často sme sa stretali s názorom, že my mladí sme už veľmi prázdni, necitliví a všetko dobré už bolo. Na to si dnes veľmi dobre spomínam a netrúfam si o mladých takto hovoriť. Naopak, myslím si, že sú oveľa sčítanejší, ovládajú jazyky. Majú omnoho bližšie k hudbe, majú možnosti vidieť všetky krásne filmy, po ktorých sme my roky pásli, resp. sme museli za nimi cestovať do Budapešti a Varšavy. A využívajú to. Sem-tam sa idem pozrieť na nejaký film do Filmového klubu Nostalgia a tam sedí deväťsto mladých ľudí. To je fantastické. Takže nemám vôbec obavu, že by sme v režisérskej tradícii na Slovensku nejako osprostievali. Váš syn Jakub kráča vo vašich šľapajach. Už režíroval niekoľko úspešných divadelných predstavení. Čo hovoríte na jeho tvorbu? - Teším sa. Vidím jeho zaujatie a som rád, že si vybral správne. Neuvažovali ste o tom, vytvoriť podobný rodinný tandem otec – syn ako napríklad Svěrákovci v Čechách? - Ak Boh dá, možno sa stretneme. Zatiaľ však nič také neplánujeme. A ako bude pokračovať vaša filmová režisérska kariéra? - Prezradím, že je to veľmi opájajúce a príťažlivé. Uvažujeme už o ďalšom filme s Danielom Pastirčákom. Bude zo súčasnosti, o veľkom nedorozumení dvoch ľudí, ktoré poznamená ich životy. Hovoria o vás, že ste dieťa fantázie. Kde sa začínajú a končia jej hranice u Juraja Nvotu? - Fantázia je fantázia. Je pekné, ak si človek môže vymýšľať. Všetko však robí pre niekoho. Nie ako keby si dal tabletku LSD. Ako vnímate slovenskú divadelnú scénu, povedzme za posledných desať rokov, od rozdelenia Československej republiky? - Postavenie divadiel prechádzalo veľkými zmenami. Bojovalo sa o diváka, borili sme sa s financiami, renováciou divadiel. Tejto fáze sa nedalo vyhnúť. Dnes divadlo stojí pred akousi obhajobou svojej existencie. Musíme obhájiť, že divadlo je potrebné. Táto spoločnosť totiž vynakladá na divadlo dosť veľké peniaze. A to sa dá obhájiť len plnými divadelnými sálami. Ťažko zdôvodníte, že divadlo treba robiť, lebo sú tam zamestnaní herci, keď je hľadisko prázdne. Minister kultúry Rudolf Chmel sa raz vyjadril, že kultúra sa nachádza až na chvoste verejného záujmu. Súhlasíte s týmto tvrdením? - V tomto kontexte je to stav, s ktorým treba niečo robiť. Kultúra však nie je na chvoste našich normálnych ľudských potrieb. Pre kvalitný život nestačí mať len plné brucho a teplo. V tom momente vám začne niečo chýbať. Život je bez komunikácie veľmi prázdny. Komunikácia sa začína už v detstve, keď nám staré mamy čítajú rozprávky a my počúvame. Pri každodenných stretnutiach sme zvyknutí rozprávať svoje príbehy toho dňa. A divadlo je práve tým krásnym miestom, kde konfrontujeme svoj život so životom iných ľudí prostredníctvom príbehu.

zhovárali sa Martina Nemethová a Jana Matúšová