Zakladateľ Červeného kríža
Nedávno sme si pripomenuli sté výročie udelenia prvej Nobelovej ceny za mier Jeanovi Henrymu Dunantovi, švajčiarskemu občanovi, zakladateľovi Červeného kríža. V deň, keď sa v Ženeve narodil (8. mája 1828), ešte nik netušil, že raz bude zástava s červeným krížom na bielom poli viať na všetkých kontinentoch práve vďaka nemu. Dunant sa pre svoje odhodlanie zachraňovať ohrozené životy trpiacich ľudí a pomáhať zmierňovať ich utrpenie bez ohľadu na ich politické presvedčenie, rasu, náboženstvo a spoločenské postavenie vzdal úspešnej kariéry generálneho riaditeľa švajčiarskej obchodnej spoločnosti obchodujúcej s obilím v severnej Afrike. Presvedčený o správnosti svojej humánnej myšlienky burcoval svedomie mocných, oslovoval panovníkov, prehováral priateľov, prednášal známym i neznámym o význame vzniku Červeného kríža a vďaka nadľudskému úsiliu dosiahol úspech, no ako obchodník sa ocitol rýchlo na mizine. Jeho obchodná spoločnosť skrachovala. Stal sa z neho tulák, ktorý žil medzi chudobnými, akým ako mladík zo súcitu pomáhal. Aký to bol vlastne človek? Ako sedemročný chlapec, ktorý vyrastal v zámožnej rodine, v peknej vile na predmestí Ženevy, daroval nový kabát, ktorý dostal od strýka k narodeninám, chlapcovi zo sirotinca. Neskôr ako študent patril do Spolku darcov almužny, ktorého cieľom bolo prebúdzať v bohatých súcit k chorým, hladným a mrznúcim. Tri roky dával svoje vreckové na potraviny a podporu pre chudobných a chorých po jednom, dvoch i piatich frankoch. Viedol si kartotéku, kde si zaznamenával, koľko peňazí venoval svojim „prípadom“. Rok bol dokonca tajomníkom humanitnej skupiny kresťanských mladých mužov a získaval do nej svojich vrstovníkov. Neskôr sa ako riaditeľ obchodnej spoločnosti vybral v júni 1859 pre obchodné povolenie za francúzskym cisárom, ktorý tiahol do Lombardie vtedy patriacej Habsburgovcom. Dunant vôbec netušil, aká hrozná bitka sa odohrá medzi vojskami Napoleona III. a Františka Jozefa. Chcel si len vymôcť povolenie na kúpu pozemkov v severnej Afrike, aby na nich mohol pestovať obilie a stavať mlyny. Namiesto cisára stretol smrť Odišiel v bielom tropickom obleku, len aby nevzbudil dojem špióna alebo účastníka bojov. Namiesto cisára však stretal všade smrť. Stal sa očitým svedkom krvavého kúpeľa na bojisku pri talianskom mestečku Solferino, kde 24. júna zostalo bez akejkoľvek pomoci ležať celú noc štyridsaťtisíc ranených a mŕtvych. Táto hrôzostrašná udalosť zmenila jeho život. Nechal bokom obchody a začal ihneď organizovať pomoc pre ranených. Inicioval zriadenie ošetrovní, zbieral peniaze. Rozhodol sa celú tú hrôzu opísať v knihe, ktorú nazval Spomienky na Solferino. Ale jeho rukopis rodina považovala za poblúdené čmáranice a zazlievala mu, že mrhá čas jej písaním. No práve táto kniha mu pomohla úspešne osloviť európskych panovníkov, ktorí ho neskôr podporili v myšlienke založiť medzinárodnú humanitnú organizáciu na pomoc raneným vo vojne – Červený kríž. Od bitky pri Solferine uplynulo vyše 140 rokov, ale Dunantova kniha stále otriasa aj najtvrdšími povahami. Ako v nej autor uvádza, v deň boja za veľkých horúčav stálo proti sebe tristotisíc mužov v päťmíľovej bojovej línii, ktorá viedla strmým kopcovitým terénom. Bojovalo sa pätnásť hodín. Rakúska armáda pochodovala celú noc z 23. na 24. júna a už za ranného brieždenia narazila nečakane na Napoleonovu armádu. Uprostred nesčíselných potýčok bolo počuť rev a divoké kliatby hádam vo všetkých európskych rečiach. V hluku kanonády, húfnic, granátov a vo zvírenom prachu tiekla krv potokmi. Keď vojakom vyšlo strelivo, prišiel rad na bajonety a pažby pušiek. Ruky a nohy sa lámali v kolách, na zemi, lúkach a v priekopách zostali ležať rozmliaždené telá ľudí a koní ako beztvará hmota. Výzva pre ľudstvo Po horúčave prišla bičujúca prietrž mračien. Tisíce vojakov umierali bez pomoci v blate. Obyvatelia Solferina celú noc počúvali bolestné stenanie a márne prosby o vodu. Vtedy sa Dunant rozhodol: vystúpi verejne a odhodlane proti vojnám. Od letných dní roku 1859 nosil v hlave túto myšlienku, ktorá z neho urobila čudáka a samotára, ale napokon i veľkého človeka. Vo svojej knihe o nej píše takto: „Musí vyjsť výzva, prosba pre ľudí všetkých krajín a postavení, pre mocných sveta i najbiednejších, aby sa každý na svojom úseku, podľa svojich síl mohol zúčastňovať na tomto dobrom diele.“ Aj matke vysvetľoval, prečo sa musí uskutočniť kongres, na ktorom by sa sformovala o medzinárodné dohody sa opierajúca svätá zásada, ktorá by mohla raz už schválená a potvrdená spolkom pre poskytovanie pomoci raneným slúžiť za základ v európskych krajinách. Ľudskosť a mravnosť prikazujú nevyhnutnosť takéhoto diela. Ktorý hodnostár, panovník by odoprel takémuto spolku svoju podporu? No matka mu plačúc oponovala. Presviedčala ho, že vojny vždy boli a budú. Ale on svoje odhodlanie nezmenil. Spomienky na Solferino otvorili Dunantovi dvere k ministrom vojny i ku kráľom. Monarchovia napokon vybrali delegátov, ktorí prišli na pripravovanú konferenciu 26. októbra 1863 a nasledujúci rok 22. augusta aj na podpis prvej Ženevskej konvencie. V Dunantovej vlasti prijali, čo presadzoval a čo ako požiadavku predniesol neskôr Výbor piatich súkromných osôb, ženevských občanov: Henry Dunant, Gustáv Moynier, generál Dufour, doktor Appia a doktor Maunoir, ktorí ju upravili do paragrafov a zmluvy. Dunant sa stal čoskoro stredobodom pozornosti verejnosti a témou dňa vo vysokých spoločenských kruhoch. Dostával množstvo listov a pozvánok. Prednášal v rozličných európskych krajinách. V Paríži odmietol zlatý veniec Organizácia Červený kríž sa čoskoro stala známou v celom svete. V roku 1867 si zriadila vlastný stánok na Svetovej výstave v Paríži a J. H. Dunant mal v ňom i svoju bustu ovenčenú zlatistými listami vavrínového venca. Prišiel sa pozrieť na výstavu, no keď zbadal bustu, žiadal, aby z nej strhli vavrínový veniec. Nechcel ani zlatú medailu, ktorú mal dostať za svoje veľké mierové dielo. Bol sklamaný, že takú istú medailu môže na výstave dostať i zbrojárska nemecká firma F. Kruppa z Essenu za nové kanóny, vystavené neďaleko stánku Červeného kríža. Už vtedy nemal peniaze na hotel. Žil a stravoval sa veľmi skromne, neprestal však pomáhať ľuďom, ktorí potrebovali pomoc. V máji 1871, keď sa Paríž ocitol po prehratej nemecko-francúzskej vojne na pokraji občianskej vojny, Dunant požičiaval svoj švajčiarsky pas Francúzom, ktorí chceli z uzavretého hlavného mesta utiecť. Potom na pas celé hodiny vyčkával v staničnej krčme, kým mu neznámy posol dokument nevrátil. Vôbec nepomyslel, že by na tom mohol zarobiť. Pomáhal ľuďom utekať pred smrťou nezištne, zadarmo. Pomáhal aj raneným bojovníkom Parížskej komúny. Neskôr sa pokúsil založiť Medzinárodnú spoločnosť poriadku a civilizácie, ktorá mala zmeniť otrocké pomery černochov. Navrhol zriadiť stále zhromaždenie národov, stály medzinárodný súd a riešiť aj otázky zaobchádzania s vojnovými zajatcami. V posledných rokoch svojho života bol roztrpčený a sklamaný. Koniec cesty v starobinci Pohyboval sa medzi tulákmi, žobrákmi, zaspával hladný. Raz v noci hladný v opustenom člne na vodách jazera v zúfalstve pomýšľal na samovraždu. Chcel nakloniť loďku nabok, aby sa do nej dostala voda a v nej klesnúť na dno. V polospánku už videl nad sebou anjelov. Boli to v skutočnosti švajčiarski colníci, ktorí ho našli v kritickej chvíli. Keď im predložil osobné doklady a porozprával, že pozná väčšinu panovníkov Európy, s údivom sa ho ujali. Chorý a zoslabnutý strávil posledné roky života v starobinci v mestečku Heiden. Tam ho náhodou objavil istý novinár. Ten opísal, v akej osamotenosti Dunant žije. Novinové články o jeho znovunájdení boli dôvodom na zamyslenie, ktoré vyústilo do návrhu udeliť mu prvú Nobelovu cenu za mier. Stalo sa tak 10. decembra 1901. V tom čase ho mnohí považovali za novodobého proroka, iní zasa za fanatika spravodlivosti. Jeho spolubývajúci v starobinci však nevedeli o ničom, ale mu závideli stotisíc frankov, ktoré získal. Netušili, že ich dostal ako Nobelovu cenu za mier, ktorá predstavovala takúto okrúhlu sumu. Zo svojej izby vychádzal preto len málokedy a čoraz zriedkavejšie. Z rodiny prijímal iba dvoch synovcov - Charlesa a Maurica, spomedzi priateľov len profesora Müllera zo Stuttgartu, kapitána Daaeho z Nórska a švajčiarskeho novinára Georga Baumbergera, ktorý ho v starobinci objavil. Dunant zomrel 30. októbra 1910 ako 82-ročný. Na sklonku svojho života veril, že sa Červený kríž stane pomocníkom ľudí postihnutých živelnými katastrofami a prírodným pustošením a to v budúcnosti, keď už vojny nebudú. Jeho humánne myšlienky a vízie sa však napĺňajú len postupne a iba čiastočne.
