Izrael: národný štát a pluralitná spoločnosť I.

úvod

„Rozumnejšie by bolo, ak by silnejší pochopil bezvýchodiskovosť násilia,“ píše Natan Sznaider vo svojej eseji, venovanej apóriám liberalizmu a peripetiám vývoja identity izraelského štátu. Nie, Sznaider nie je ďalší z príkladov moralizovania v politike. Kde ide o morálku, ide aj o zmysel konania. Práve otázku zmyslu v politike, známu pod pojmom identity, možno chápať ako mocenskú silu. V eseji sú uvedené jej dve podoby: liberalizmus a fundamentalizmus. Oba sú v Izraeli zažitými životnými štýlmi a dejinami skúšanými postojmi. Ak vyhlásite jeden za ilúziu, musíte sa uspokojiť s tvrdením, že napriek tomu zostáva silou a faktorom formujúcim izraelskú identitu. Má totiž svoje miestne dejiny. Tieto dejiny sú súčasne zažitou pamäťou, ktorá neexistuje bez sebachápania v tom, čo spája a rozdeľuje. Izrael je z tohto hľadiska ukážkovou spoločnosťou, ktorej základným problémom je aj naša otázka: integrita spoločnosti v ohrození, budovaná v prostredí konkurujúcich si tradícií a postojov. Oplatí sa vyznať v tomto „Kulturkampfe“. Už preto, že zjednodušenia typu liberál rovná sa ideál a mier, tradicionalista znamená realistickú vojnu, násilie a moc, tu zlyhávajú. Práve dnes, v čase civilizačnej vojnovej misie v Iraku sú brilantné úvahy izraelského politológa dôležité z hľadiska jeho základného konfliktu medzi kozmopolitným občanom prosperity a obchodu a tradičným etnickým „občanom-veriacim“. Otvorená spoločnosť tu stojí voči spoločnosti založenej na konflikte s arabským obyvateľstvom. Témou ich konfliktu nie je demokracia, ale pôvodnejšia situácia: vojna a mier. Spor o mier tvorí jeden z hlavných protikladov štátu, ktorý podľa ústavy nemá nepriateľa, a predsa existuje ako „štát obklopený nepriateľmi“. Dejiny izraelského konfliktu sú v tomto zmysle sociálnym laboratóriom európskej moderny. Život v reálnych izraelských dejinách je podmienený nedobrovoľným skúšaním predstáv o živote v dejinách s inými. Spomeňme aspoň jeden problém z celej eseje: týka sa pesimistického variantu liberalizmu z konca 17. storočia. Hobbsovský strach o život s maximou výlučne vlastného záujmu ako miery všetkých vecí možno vytvára tolerantného občana, no ten nie je dobrým spoluobčanom v čase krízy. Liberálny kompromis o neútočení na základe spoločne uznanej autority moci nefunguje práve v čase boja o moc. Tu totiž nejde o prežitie indivíduí, ale o prežite celku. Schopnosť sebaobety vyžaduje inú maximu ako individuálny život v strachu a zážitku. Najmä, keď nepriateľ žije ináč. Model „židovského štátu“ v podobe náboženskej a etnickej spolupatričnosti pozná už svoju česť a slávu, za ktoré vie prinášať obete. Nepriateľ je súčasťou izraelskej identity. Sznaider je preto presvedčený, že v spore moderny s tradíciou bude liberálny „štát bez nepriateľa“ ťahať za kratší koniec, a to dovtedy, pokiaľ sa neurovná vojenský konflikt na Blízkom východe. No ako sa zbaviť nepriateľa, keď sa postuluje jeho nevyhnutnosť - a prostriedkom nesmie byť totálny holokaust? Posledný mierový návrh izraelského ministerského predsedu Šarona hovorí o možnom stiahnutí izraelských osadníkov z okupovaného územia. Bezvýchodiskovosť mieru sa zatiaľ strieda s bezvýchodiskovosťou násilia. n

Martin Muránsky

Je málo štátov, ktoré za svoju existenciu vďačia medzinárodnej morálnosti tak ako Izrael. Úsilie chrániť Židov pred antisemitizmom je jedným zo základov existencie štátu Izrael. Len silný Izrael môže zabrániť novému holokaustu sa stalo novým pilierom izraelskej identity. Ale odsúdenie holokaustu a antisemitizmu, ktorý ho založil, vďačí za svoju silu revolúcii v globálnej morálnosti. Okrem sionistického úsilia Židov definovať sa ako národ, získal židovský národ svoju medzinárodnú legitimitu týmto celosvetovým odsúdením. Bez neho by sa mohol Izrael odvolávať len na spoločné náboženstvo alebo etnickú identitu, čo je základ legitimity, ktorý väčšina sveta neakceptuje. Zakotvenie štátnej legitimity Izraela v globálnej morálnosti anti-antisemitizmu implikuje, že pre tento štát platia iné morálne miery ako pre iné štáty. Holokaustom sa stal antisemitizmus zločinom svedomia par excellence, ale tiež zločinom, ktorý ukladá povinnosti bývalým obetiam. Globalizované chápanie spomienky na holokaust berie obetiam a páchateľom ich etnickú príslušnosť a vidí ich vo všeobecných kategóriách práva a bezprávia. Aj sám Izrael sa vníma ako právny a morálny nasledovník obetí. V tomto zmysle sa od izraelských Židov vyžaduje morálna citlivosť, aká sa od iných národov nevyžaduje. Preto Izrael nikdy nemôže od sveta očakávať, že sa k nemu bude správať ako k úplne normálnemu štátu a židovská existencia v Izraeli nemôže nikdy byť normálnou. To znamená na druhej strane aj to, že existencia Izraela je živým dôkazom, že globálna morálnosť sa dokáže skutočne presadiť. Existencia tohto štátu sa rovná takmer metafyzickej spravodlivosti. Ale Izraelu dnes konkurujú Palestínčania, ktorí sa usilujú vytvoriť svoju štátnu existenciu z toho istého zdroja globálnej morálky, totiž porovnaním Izraela s nacistami a pokusom predstaviť seba samých ako nových Židov 21. storočia. Aj to je časť novej globálnej pamiatky holokaustu. Lenže to tiež znamená, že sa od seba rozchádzajú historické spomienky Izraela na jednej strane a pozorujúceho sveta na druhej strane. Tým vzniká diskrepancia vonkajšieho a vnútorného pohľadu, ktorá sa reprodukuje tiež vo vnútri izraelskej spoločnosti.

Mierový proces a vnútroizraelský „Kulturkampf“ Izrael je ešte stále „nepriateľmi obkolesený štát“ a sociologické zákony „štátu bez nepriateľov“, ktoré sa dajú nájsť v mnohých spoločnostiach Európy, tu neplatia. K tomu pristupuje ešte špecifický židovský charakter štátu, spojenie medzi štátom, občianskou spoločnosťou a náboženstvom, ktoré jasne odlišuje Izrael od postosvietenských štátov tzv. Západu. Nežidovskí občania Izraela môžu byť v najlepšom prípade rovnako oprávnení, ale nič viac. Zo zásadného sebapochopenia štátu sú vylúčení. Spoločenské napätia a rozpory Izraela a dajú pochopiť dvoma odlišnými „modelmi občianstva“ – na jednej strane stojí kozmopolitný, individualizovaný, liberálny občan, na druhej stojí nábožensky založený a tradicionalistický občan-obranca a občan-veriaci. To je jeden z hlavných protikladov štátu. Mierový proces nebol len politickým procesom, v ktorom sa dve strany usilovali odstrániťkonflikt, ale súčasne aj kultúrnym bojom moderny proti tradícii. Tak sa dajú vnímať aj napätia tzv. mierového procesu. Keď sa v roku 1992 začal, vládla v Izraeli koalícia ľavicových liberálov a sociálnych demokratov. Táto koalícia bola nielen hnacou silou vtedy sa rozbiehajúceho mierového procesu medzi Izraelčanmi a Palestínčanmi, ale bola aj jednou z mála vlád, ktoré boli zostavené bez nábožensky orientovaných koaličných partnerov. To malo mať symbolické následky. V rokoch mierového procesu chcela vláda dosiahnuť celkom vedome netradicionalistický Izrael, totiž taký Izrael, ktorý by mal byť spotrebiteľsky orientovaný, „high-tech“ a moderný. Heslom sa stal Nový Blízky východ, čo bola čarovná formulka mierového tábora – Izrael ako štát „bez nepriateľov“. Hoci bez zjavného návratu k dejinám ideí bol tento mierový proces riadený ranými občianskymi teóriami o pacifizujúcich účinkoch kapitalizmu, kde mali medzinárodné obchodné vzťahy a kozmopolitizmus odstrániť vojnu a regionálny nacionalizmus. Práve v Izraeli sa v posledných rokoch objavili nové spoločenské skupiny, dá sa dokonca povedať noví hrdinovia individualizovanej kultúry. Pre týchto ľudí sa „životný štýl“ stal novým projektom. V istých miestach spoločnosti pôsobili individualizujúce sily, najmä v hlavnom meste spotreby Tel Avive. Tieto nové individualistické životné štýly bojujú proti zvyškom ešte stále fungujúcej kolektivistickej identity, stavajú sa odmietavo voči každému druhu tradičného alebo náboženského nadšenia. V tomto zmysle sa dá táto individuálna kultúra chápať ako protimodel – ako protimodel k náboženstvu, ktorý kladie ťažisko identity na pôžitok a prítomnosť, ale tiež ako protimodel k „ozbrojenému národu“ s ťažiskom na pripravenosť žiť, nie obetovať sa. Mierový proces preto nebol len politickým procesom, v ktorom sa dve strany usilovali o odstránenie konfliktu, ale súčasne aj kultúrnym bojom moderny proti tradícii. Preto mierový proces podporovala predovšetkým tá časť obyvateľstva, ktorá sa najväčšmi podobá na západnú „občiansku“ triedu. Pre týchto nových yuppies sa stala vyhliadka na viac slobody a západnú radosť zo života hlavným motívom podpory izraelsko-arabského mierového procesu. Zrejme nijaký občan západnej spoločnosti by nebol radostne pripravený obetovať svoj život alebo život svojich detí za štát. Túto západnú situáciu „štátu bez nepriateľov“ mal Izrael nasledovať, keby to bolo bývalo šlo podľa liberálov. Ale po každej politickej akcii nasleduje spoločenská reakcia. Mierový proces bol vo svojej dovtedajšej kultúrnej podobe odmietnutý. Ľudia, ktorí sa cítili oklamaní novými trhovými procesmi, začali sympatizovať s náboženskými a etnickými hnutiami protimoderny, ktoré rigorózne odmietali starú vládu a spoločenské skupiny, čo ju podporovali. Volili komunitne orientované strany, ktoré kombinovali politickú organizáciu s lokálnou prácou výchovného, náboženského a blahobytného charakteru. Nielenže volili, ale aj sa kultúrne identifikovali s týmito hnutiami.

Liberálny projekt a izraelská identita Liberalizmus sa začína so strachom zo smrti. To vedeli už predchodcovia liberálneho myslenia ako Thomas Hobbes v 17. storočí, keď vidiac vojnami zničenú Európu, snažili sa stanoviť teoretické základy liberálneho systému. Strach pred smrťou mal za sebou nechať despotizmus, vojnu a násilie. Vlastný úžitok a nie pripravenosť na obete sa mal stať novým pohonom spoločenského spolužitia a tvoriť základ nového hrdinstva. Tento liberalizmus mal byť tiež základom zmierenia medzi Palestínčanmi a Židmi. Koncepcia Nového Blízkeho východu veští liberálny raj, kde sa ľudia, odstrániac étos, spoločne stanú bohatými. K tomu sa pridáva i to, že mnohí Izraelčania veria, že ich krajina je súčasťou tzv. Západu, civilizovaný ostrov uprostred barbarstva, jediná demokracia na Blízkom východe. Kým inde podkopala moderna náboženstvo ako integračný faktor, spravilo židovské národné hnutie z náboženstva ústredný integračný symbol. Bez tohto sa sotva môže štát Izrael zvnútra legitimizovať. Ale demokracie neexistujú oddelene od svojho okolia. Realitu tvoriaca sila násilia vytvorila v Izraeli nový vesmír, v ktorom to majú základné princípy liberalizmu čoraz ťažšie. Vzniká preto nebezpečenstvo, že sa mnohí občania krajiny zradikalizujú, vrátia sa späť k svojej etnickej identite. To súvisí s nemohúcnosťou liberalizmu v čase kríz. Liberalizmus má istú verziu obrazu nepriateľa. Nepozná nepriateľov, len partnerov. Tolerancia a priateľstvo medzi národmi sú úzko spojené s obrazom jeho samotného. V jeho základnom chápaní je vojna iracionálna a mala by byť skončená rozumným konaním. Toto liberálne krédo sa na Blízkom východe rozpadá. Samozrejme, existujú Izraelčania, ktorí si želajú sekulárny alebo neutrálny štát a tomu zodpovedajúcu kultúru – často sa spomína americký alebo francúzsky model. Lenže otvorenou zostáva otázka, či tieto modely, či už je to americký model pluralizmu a tolerancie, alebo francúzsky model sekulárneho štátu, môžu tvoriť identitu Izraela, pretože sa rýchlo dostávajú do konfliktu s modelom „židovského“ štátu. Ten je výsledkom sionistickej revolúcie, ktorá síce chcela vytvoriť nového židovského človeka na vlastnom teritóriu, no mohla to urobiť len dovolávaním sa starej židovskej symboliky. Etnicita a náboženstvo sa v Izraeli nedajú odlíšiť. Sionizmus nebol nikdy univerzálnou ideológiou, ale obracal sa vždy len na určitú etnicko-náboženskú skupinu. Národné symboly sú zároveň náboženskými symbolmi. „Krajina Izrael“ je súčasne sekulárna domovina i svätá pôda. Keď dosiahol sionizmus svojou ideou národného oslobodenia domovinu, oslobodil zároveň to sväté. Kým teda inde moderna podkopala náboženstvo ako integračný faktor, spravilo židovské národné hnutie z náboženstva ústredný integračný symbol. Bez toho sa štát Izrael sotva môže zvnútra legitimizovať. Sekulárna „normalizácia“ židovského národa na vlastnom teritóriu sa mohla dosiahnuť len spätným uchopením religióznej symboliky. K tomu sa pridáva ďalší fakt: z dôvodu ustavičnej pripravenosti na vojnu je Izrael ešte stále „ozbrojeným národom“. Rozdelenie medzi vojenským a civilným sektorom je v izraelskej spoločnosti veľmi slabé. Vojenské hrdinstvo a jeho symbolika sú ešte stále súčasťou oficiálnej kultúry Izraela. Ešte stále prevláda názor, že existencia Izraela je garantovaná len vojenskými prostriedkami. Pretože takmer každý izraelský občan slúži v armáde, je vojenská skúsenosť integrálnou časťou povedomia väčšiny Izraelčanov. Branná služba spája generácie, etnické skupiny, pravicu a ľavicu a rovnako nábožných a menej nábožných ľudí. Keďže väčšina izraelských mužov slúži aj v záložnej armáde, je „občan-obranca“ všetko obsahujúcim aspektom národnej identity. Odopieranie vojenskej služby je rovnako bežné ako neodopieranie. To znamená, že zväzujúce sily náboženstva a pripravenosti na obete sú v Izraeli v protiklade k iným západným spoločnostiam ešte vždy silné. Tu vládne tak ako predtým etnická moderna a moderna národného štátu, ktoré sú v iných západných spoločnostiach už na ústupe. Liberálna časť obyvateľstva, ktorá sa upísala hedonistickému životnému štýlu, je vojnou unavená. Stojí proti občianstvu občanov-obrancov, ktorí doteraz charakterizujú túto krajinu. Ale aj túto časť môže mobilizovať niečo nové. Dlho to vyzeralo tak, ako keby sionizmus stratil svoju niekdajšiu integračnú silu, ale vojenská situácia reaktivovala sionistickú identitu. Mierový proces viedol k tomu, že izraelské spoločnosti už nebudovali ten pevne stmelený národ, ktorým boli kedysi. Mierovým procesom podporovaný blahobyt však súčasne zostril sociálne a kultúrne protiklady. Izrael sa stal sociálne a kultúrne rozštiepenou spoločnosťou. Vojenská reakcia na mierový proces teraz môže opäť držať spoločnosť pokope.

Postsionizmus: pokus o alternatívnu identitu Týmto nedotknuté, rozvíjalo sa nové intelektuálne hnutie tzv. postsionizmu, ktoré chce svojou akademickou a žurnalistickou prácou vyjadrovať to, čo je prevládajúcej kultúre nepohodlné. Západne orientovaní univerzalisti sa pokúsili zbaviť sa tradícií izraelského kolektívu a pokúsili sa ich vedome odstrániť. Západná modernita, ktorá mala byť dominantnou, progresívnou, obdivuhodnou a nesúcou budúcnosť, sa stala intelektuálnym a rovnako tak na praktické konanie orientovaným lajtmotívom. Mýty, nesúce identitu, sa ničili napríklad tým, že „slávne“ vojny minulosti boli novo interpretované ako dobyvačné a koloniálne. Národné mýty sa takto analyzovali a tým strácali svoju funkciu mýtov. Postsionistickí intelektuáli hrajú dôležitú úlohu pri formovaní procesu modernizácie a nachádzaní novej tradície. Táto nová akademická protestná kultúra, ktorú často a rady citujú zahraničné médiá, čím sa zabezpečuje dojem nadreprezentatívnosti, je časťou nového chápania štátneho občianstva, ktoré má nahradiť etnický princíp izraelskej identity. Postsionisti hľadajú posttradičnú identitu, akýsi izraelský variant ústavného patriotizmu. Solidarita má byť určovaná praxou, nie príslušnosťou. Táto prax má mať korene v občianstve a osvietenom sebazáujme. Postsionizmus potom neznamená len intelektuálnu kultúru, ale aj premenu života. Časťou tohto procesu je normalizácia izraelského kapitalizmu. Odtradicionalizovanie znamená tiež, že v spoločnosti existujú metanaratívy, čo môže viesť k rozpadu konsenzu a identity. To sa týka aj izraelskej spoločnosti. Pre posttradicionalistov v Izraeli to znamená objatie západnej modernity vrátane toho, čo sa považuje za univerzalistický životný štýl. Voľakedajšie nevyhnutnosti sa už neberú ako vlastenecká nevyhnutnosť.

Z Politik und Gesellschaft, Januar 2003 preložil Ľubomír Tokár Dokončenie v budúcom čísle