Slabosti víťaza

Irackú vojnu ste označili za „mikromilitaristický teáter“. Myslíte, že sa táto akcia neoplatila? - Keďže nie som moralista, ale historik, pýtam sa, ako sa správal Saddámov režim v poslednej fáze vývoja. Určite by sa bol v dohľadnom čase rozpadol podobne ako Sovietsky zväz. Od chvíle, keď tento režim ustúpil medzinárodnému tlaku, bola možná jeho zmena. Stála by oveľa menej obetí ako vojna s Irakom. Vojna neurýchlila premenu, pretože dnes síce neexistuje iracký režim, ale spolu s ním ani poriadok. Odstránenie dôsledkov vojny bude trvať roky. Pred dvadsiatimi piatimi rokmi ste predpovedali zánik Sovietskeho zväzu. Dnes hovoríte o zániku USA, ktoré práve vyhrali vojnu v Iraku. Ako ste prišli k tomuto záveru? - Vojna proti Iraku bola militaristickou ilúziou a gigantickým plytvaním prostriedkov neprimerane daným pomerom. USA porazili v značnej miere odzbrojený a vyčerpaný národ s bosonohou armádou. Naproti tomu skutočnú protiváhu k americkej moci predstavuje dnes Európa, Rusko, Čína a Japonsko. V Iraku demonštrovali USA svoju militaristickú omnipotenciu, aby zakryli svoju ekonomickú slabosť. Skutočná konkurencia sa už nebude odohrávať militaristicky. Centrálnym bojovým poľom a hlavným zdrojom amerických starostí je hospodársky sektor. Nie je to iba želanie amerického skeptika? - Ameriku mám rád. Donedávna bola najdôležitejším medzinárodným faktorom poriadku. Dnes sa stala faktorom medzinárodnej neistoty. Priemyselné jadro USA je v ohrození. Obchodný deficit Američanov predstavuje 500 miliárd dolárov ročne. Táto krajina potrebuje 1,5 miliardy dolárov kapitálového toku denne. Táto závislosť zbavila USA rovnováhy. USA už nevedia prežiť na základe vlastnej sily. Exportne silná Európa to dokáže veľmi dobre. A v Rusku sa vyvíja práve kapitalizmus, ku ktorému patria navyše prirodzené zdroje. Súčasne sú Spojené štáty nepopierateľne jedinou superveľmocou. - Američania boli bezpochyby víťazmi 20. storočia. Teraz majú ťažkosti, spoznať a uznať svoju novú závislosť. Doteraz boli Európania nedostatočne vyvinutí. Závideli Američanom ich životný štandard a úroveň technických produktov. To viedlo u nás k vytvoreniu istej skromnosti. Dnes však vedú Američania iba vo vojenskej oblasti. V iných sférach ich už Európania prekonali. Ale politicky je dnes Európa úplne roztrieštená. - Európska sila spočíva v hospodárskej integrácii, ktorá prebieha úplne nezávisle od politických rozhodnutí. Či si to východoeurópske vlády pripúšťajú, alebo nie, hospodársky sú naviazané na Európu a Rusko. To jediné, čo môžu dostať od Američanov, je vojenská produkcia, ale nijaké stroje alebo tovary, pretože Amerika nemá nijaké exportné kapacity. Diplomatická hra USA je absurdná. S irackou vojnou síce vytvorili disidentov „novej Európy“, ale jej vývojová dynamika predsa len závisí od „starej“ Európy a Ruska. To uznalo aj Turecko, ktoré si udržuje dištanc od USA. Európa predsa nie je spoločnou registračnou pokladňou, ako sa vyjadril francúzsky minister zahraničných vecí Dominique de Villepin. - Európa ešte nemá spoločnú zahraničnú politiku. Táto spočívala doteraz v partnerstve s USA. Teraz si Nemecko spätne vydobylo zahraničnopolitickú voľnosť konania. Túto strategickú a symbolickú zmenu si dnes ešte nevieme dostatočne uvedomiť. Spoločne s Francúzskom vzniká základ politickej obnovy, ktorá je nezávislá od USA a pritom spočíva na prevažnom súhlase obyvateľstva. Naproti tomu Španielsko, Anglicko, Taliansko a Východoeurópnia nepredstavujú politicky novú, ale viac-menej starú Európu, pretože nedosiahli ešte svoju autonómiu. Ako sa dajú napraviť narušené vzťahy medzi Nemeckom a Francúzskom na jednej a Britmi na druhej strane? - Blair, ktorý sa roky pokúšal miešať do nemecko-francúzskych vzťahov, pochopil počas aktuálnej krízy, že obe krajiny v prípade ohrozenia držia úzko spolu a že jeho manévrovací priestor je medzi nimi malý. Treba tiež vyvinúť viac pochopenia preto, že Britov s Američanmi spájajú historické a kultúrne väzby, no súčasne zostávajú Európanmi. Myslím, že Briti nájdu opäť cestu späť k Európe. Hnacou silou k tomu budú predovšetkým nové vlny násilia, nestability a americká arogancia. Vtedy Briti sami pochopia, že patria k európskemu hodnotovému spoločenstvu. Nie je to iba pokus o búrku v pohári vody v čase, keď sa vojny nevedú medzi štátmi, ale vychádzajú z činnosti teroristických skupín, ktoré sčasti atakujú Západ za pomoci skorumpovaných režimov? - Všadeprítomnosť terorizmu je násilný mýtus, ktorým si Američania zdôvodňujú právo na križiacku výpravu, aby demonštrovali svoju nezastupiteľnosť v Jemene alebo Iraku. Prostredníctvom permanentného vojnového stavu chcú USA starý svet udržovať v napätí. Ale proti terorizmu nepomáha nijaký vojenský prostriedok, ale iba fungujúca práca polície a tajných služieb. Od útokov na World Trade Center mohlo byť týmto spôsobom minimalizované nebezpečenstvo terorizmu, ale nie psychóza Američanov. Bagatelizujete toto nebezpečenstvo. A čo útoky v Džerbe a na Bali? - To boli strašné masakre, ale bez celosvetového politického potenciálu ohrozenia. Tieto atentáty signalizujú neschopnosť teroristov exportovať teror ďalekosiahlo na Západ. Som demograf a držím sa faktov: počítam mŕtvych. Dokopy vzaté, arabský a islamský terorizmus nie je žiadnym prepadom tohto regiónu do štádia barbarstva, ale je výsledkom transformačnej krízy v procese modernizácie. Všetky krajiny sveta prešli týmto štádiom v dôsledku boja proti analfabetizmu a kontrole pôrodnosti. Keďže všetky islamské krajiny sú v súčasnosti oslabené, nemôže tam vzniknúť nebezpečná veľmoc, ako sa to často dialo v Európe. Tieto krajiny vytvárajú terorizmus, ktorý bude samovoľne upadať s koncom demografickej revolúcie v tomto regióne A čo zbrane hromadného ničenia? - Tie fakticky nehrajú nijakú úlohu. Doteraz najnebezpečnejší teroristický útok v New Yorku nebol vedený otravným plynom, ale nožmi a civilnými lietadlami. Proti tomu pomôže polícia, tajná služba. Útoky antraxom pochádzali zvnútra krajiny. Až teraz sa treba obávať, že s útokmi Američanov sa bude vzmáhať aj terorizmus. Americká prevaha vo vzduchu vedie zároveň k novej eskalácii zbraní tohto druhu. Lebo iba nimi sa v budúcnosti budú môcť brániť určité krajiny pred americkými bombovými náletmi. Čo sa má stať s takzvanými darebáckymi štátmi, ktoré podporujú terorizmus? - Afganistan spolu s Talibanom je produktom výpomoci zo strany USA a Ruska. Naproti tomu Irak predstavoval krvavú diktatúru, ale nebol darebáckym štátom, ktorý výraznejšie podporoval teroristov. Ani Irán nie je darebáckym štátom, ale modernizuje sa smerom k pluralistickej spoločnosti. Ani Kuba na druhom konci osi zla nepodporuje teroristov. Amerika sa považuje za jediný štát s ideálnym demokratickým univerzalizmom, ktorý môže exportovať svoje hodnoty. - Na rozdiel od Európy sú demokracia a občianske slobody v Amerike dnes príliš obmedzené na to, aby sa v takejto podobe mali ako hodnoty exportovať. Iracká vojna bola mocenskou demonštráciou sily, nie nezištná demokratická misia. Viac-menej dnes musia Európania od Američanov požadovať, aby brali v Iraku demokraciu vážne. Saddámovým pádom sa skončilo aj americké pokrytectvo. Nie som na rozdiel od mnohých Francúzov zástancom antiamerikanizmu. Môj starý otec bol rakúskym Židom s americkým občianstvom. Moja mama utiekla pred nacizmom do USA. Možno preto nám všetkým pôsobí veľkú námahu pochopiť, ako sa z vysloveného garanta mieru, poriadku a slobody stal faktor vojny a neporiadku. Už nemôžme o USA dlhšie rozprávať ako o krajine veľkej demokracie. Volebný systém je v kríze. Vnútorná nerovnosť narastá. Bohatý Američan sa nedá porovnať s bohatým Európanom. Existuje tam nová plutokracia, ktorá poškodila americký sen. Hospodárskymi škandálmi sa zruinovala viera v slobodný trh rovnako ako predtým viera v komunizmus. Explózia tohto mýtu uvrhla Ameriku do veľkej spirituálnej krízy. Preto nový religiózny fundametalizmus. USA projektujú vlastnú vnútornú dezintegráciu na vonkajší svet. A nie je Amerika oslabená preto, že sa starala v posledných päťdesiatich rokoch o poriadok všade vo svete? - To je morálne posudzovanie, ktoré nemá nič spoločné s faktmi. Po 11. septembri zažili USA enormnú celosvetovú solidaritu. Ohrozenie USA, národa, ktorý dovtedy platil ako garant celosvetovej bezpečnosti, vzbudilo vo všetkých štátoch veľké obavy. Všetci chceli pomôcť, od Ruska až po NATO. A predsa túto pomoc Američania nechceli. Pociťovali ju ako znak vlastnej slabosti. Čoraz menej dali na spojencov a boli čoraz arogantnejší. Čo sa týka obchodnej bilancie a finančných prúdov, USA závisia už dlho od zvyšku sveta. Napriek tomu prepadávajú mocenským ambíciám, ktoré hraničia so stratou zmyslu pre realitu. Na to už nemôžu Európania reagovať iba priateľsky, ale musia záväznejšie niečo proti tomu urobiť za pomoci finančných a hospodárskych prostriedkov. Treba tiež pochopiť, že je v európskom záujme, aby sa americký vplyv v Iraku relativizoval, pretože od toho závisí európske zásobovanie energiou. Nebude napriek tomu rásť nerovnosť vplyvu v prospech USA? - Ak sa neobjaví nijaký silný náprotivok voči americkému militarizmu, bojovne naladený štát, začne sa ďalší konflikt – to najlepšie vedia Európania z vlastných vojenských dejín. So Sýriou je to už na spadnutie. Proti tomu musí Európa s Ruskom vybudovať strategickú štruktúru, pričom by nemalo ísť o prevalcovanie starej aliancie, ale o jej doplnenie. Výlučné privilegizovanie transatlantickej osi už dnes nefunguje. Je Rusko spoľahlivý partner? - Rusko už nie je nebezpečné. Nemci majú v tejto otázke iný názor ako Francúzi, ktorí mali s Rusmi menej komplikovanú skúsenosť. V ruskej kultúre nájdete podobne ako vo francúzskej stabilný univerzalizmus, založený na egalitárnom postavení spoločnosti a rodiny. Vo fáze expanzie tejto univerzálnej rovnosti – v rokoch 1789 a 1918 bolo Nemecko po sebe z oboch strán extrémne obmedzené. No dnes je Rusko oslabené a nachádza sa v podobnej demografickej kríze ako Nemecko a Francúzsko. V dnešnej fáze ruského zmenšovania sa znamená to, čo zostalo z niekdajšieho univerzalizmu, multipolárny pohľad na svet v rovnováhe. Želáte si rozpor s USA? - Nie, osobne mám oveľa bližšie k americkej než ruskej kultúre. Ale potrebujeme naliehavo protiváhu k USA. Nejde o rozpor, ale o autonómiu. Aby sa zabránilo antagonistickému vzťahu k USA, je pre nás dôležitý návrat Veľkej Británie. Potom sa Európa nemôže stať antiamerickou. Oveľa pravdepodobnejšie je nebezpečenstvo, že sa USA stanú antagonistické a antieurópske. Aj preto sa Rusko stalo dnes takým dôležitým garantom európskej bezpečnosti. Čo môžu urobiť USA proti vami predpovedanému zániku? - V súčasnosti sa Američania rozhodli pre cestu militaristickej gestikulácie. Lepšie by urobili, ak by sa rozhodli pre priemyselnú rekonštrukciu a technologickú obnovu s cieľom oživiť produktivitu práce. Svet verí, že víťazstvom nad Irakom si USA vydobyli svetovládu. V skutočnosti reagovali vojenskými prostriedkami na nevojenský problém. Myslím si, že práve tým stratili svoju všemocnosť. Pred akými výzvami stojí medzinárodné právo? - OSN bola väčšinovo proti vojne v Iraku. Napriek tomu ju Američania viedli a porušili tým medzinárodné právo. OSN je dnes témou ako nikdy predtým. Ešte nikdy nebola úloha tejto organizácia dôležitejšia ako dnes. Jej zlyhanie pri riešení irackej krízy má najskôr do činenia s tým, že USA vedú nebezpečnú a nelegálnu medzinárodnú politiku. Vzhľadom na túto destabilizáciu by bolo vhodné porozmýšľať nad zotrvaním OSN v New Yorku – už kvôli zaisteniu bezpečnosti práce delegovaných misií. OSN by sa mohla pokojne presťahovať do Európy, napríklad do Švajčiarska. V OSN sedia aj takzvané darebácke štáty. - OSN nie je, žiaľ, klubom demokratov, ale organizáciou, ktorá má riešiť problémy medzi štátmi mierovou cestou. Vo všetkých krajinách sveta je alfabetizácia a emancipácia žien na enormnom vzostupe. To je predpoklad ďalšej demokratizácie sveta, ktorá sa, samozrejme, nedá nadiktovať zvonku. Nemožno predsa začať vojnu proti Číne alebo Sýrii s cieľom zaviesť demokraciu. Rozhovor bol uverejnený v týždenníku Die Zeit č. 18/2003

Preložil Martin Muránsky