Od rómov nás delia hradby
Janette Maziniová Osvetové centrum Rómov v Trenčíne Pracuješ v Osvetovom centre Rómov v Trenčíne, ktoré realizuje rozličné projekty pre Rómov. Na čo konkrétne sa zameriavate? - Centrum má tri oblasti pôsobenia. Pracujeme s rómskymi deťmi a mládežou. Zameriavame sa na predškolskú prípravu, na prípravu nových aktivistov z radov mládeže a vytvárame kluby pre rómske deti a mládež. Zapájame sa aj do rôznych projektov a podujatí, organizujeme workshopy na školách o problematike Rómov, o predsudkoch aintolerancii a diskusné kluby medzi rómskou mládežou a nerómskou mládežou. Naše centrum zároveň pôsobí ako informačno-poradenské centrum v Trenčianskom kraji, ktoré poskytuje bezplatné sociálne, výchovné a právne poradenstvo pre občanov, pomoc novým rómskym združeniam v kraji a spolupracuje so samosprávami. Úspešné sú mnohé kultúrne aktivity, ako napr. súťaže pre deti, podujatia, koncerty a podobne. Myslíš si, že záujem vlády a iných orgánov o Rómov je dostatočný? Čo by mali zmeniť? - Asi prístup k financiám. Niektoré rómske organizácie majú problém získať dostatok prostriedkov na rôzne aktivity, pretože tá či oná aktivita nie je práve prioritou. Organizácie, ktoré pôsobia priamo v komunitách, však najlepšie vedia, čo je prvoradé. Tiež by sa malo zmeniť posudzovanie závažnosti problémov. Veľa sa hovorí o problémoch Rómov na východnom Slovensku, menej na strednom Slovensku a za takmer bezproblémové sa považuje západné Slovensko. Nie je pravda, že ak Rómovia nežijú v klasických osadách, tak nemajú problémy. Skôr by som povedala, že ich majú viac ako inde na Slovensku. „Mestskí“ Rómovia žijú v novodobých „getách“ na okraji miest a sami nevedia, kam sa majú zaradiť - či medzi majoritu, alebo rómsku komunitu. Sú akoby medzi dvoma mlynskými kameňmi. Nezapadajú do väčšinového obyvateľstva, ale zároveň to už nie sú „starí“ Rómovia. Rómovia sa kvôli farbe pleti často stretávajú s intoleranciou. Aké sú tvoje skúsenosti s ňou? - Ak by som mala hovoriť o svojich skúsenostiach, nestačila by mi celá Tolerancia... My ľudia si vytvárame názor podľa toho, čo počujeme, nie podľa vlastných skúseností. To, čo nepoznáme, sa nesnažíme spoznať, ale vytvoríme si vnútorné hradby. Čím silnejšie sa niekto cez tie hradby usiluje dostať, tým hrubšie si ich staviame. Ak sa spýtam kohokoľvek z verejnosti na slovo intolerancia, tak odpovede budú typu: „Intolerancia? To nie je môj problém. Nikto mi nevadí. LEN Cigánov by mohlo byť menej...“ Nemusím hovoriť o svojich skúsenostiach, stačí, ak si na internete nájdete nejaký článok, ktorý rozoberá rómsku problematiku, a kliknete na reakcie návštevníkov. Niekedy mi je z toho naozaj zle. Z osemdesiatich reakcií je sedemdesiat ostro negatívnych.Bude však férové, ak si na základe toho množstva negativizmu a primitívnych reakcií urobím názor na všetkých „bielych“ ľudí? Mám naozaj zlé skúsenosti a hoci žijeme ako „slušná“ rodina, neubúda ich. Stretávam sa s názorom, že „slušní Rómovia mi nevadia“. Akí sú to? Dostanem zvláštny preukaz alebo visačku, ktorou sa budem všade preukazovať? Pretože, ak chcem niečo vybaviť, málokto sa ku mne správa ako k človeku, ak som v obchode, nestačí slušné a čisté oblečenie - predavačka vidí len tmavú pleť a potenciálneho zlodeja, ak si hľadám zamestnanie, málokto chce vidieť moje maturitné vysvedčenie a moje schopnosti, dokonca mi niektorí rovno povedia, samozrejme bez svedkov: „Keby ste neboli Rómka...“ Ako hodnotíš činnosť iniciatívy Ľudia proti rasizmu? - Úprimne povedané, ak hľadám niečo, čo by som vám vyčítala, nenájdem to. Dokonca obdivujem ľudí ako vy. Ide vám o niečo, s čím nemáte problémy, ale záleží vám, aby tie problémy nemali druhí. Len málokto dokáže vyspieť na takéhoto človeka. Niekomu sa to nepodarí za celý život, vy ste to dokázali už teraz. A práve preto s vami veľmi rada spolupracujem a mám vás rada ako ľudí. Čo by si nám zaželala? - Nebudem želať vám, ale sebe. Priala by som si, aby takých ľudí, ako ste vy, a takých aktivít, aké ste urobili doteraz, bolo viac. Chcela by som okolo seba vidieť mladých ľudí, ktorí budú mať na sebe tričko Ľudia proti rasizmu a nebude pre nich problémom rozprávať sa s „iným“ človekom.
