Je Kašmír pripravený na mier?
Indický premiér prišiel s vítanou iniciatívou, ktorá by mala ukázať cestu z tragického, krvavého a bolestného konfliktu medzi Indiou a Pakistanom. Je zároveň priznaním faktu, že kašmírsky problém nemá vojenské riešenie. Pakistanu chýba sila na to, aby vytrhol Kašmír spod indickej vlády, India nemôže dosiahnuť rozhodujúce víťazstvo nad Pakistanom v zložitom horskom teréne. Problémy v Kašmíre majú svoj prvopočiatok v rozdelení polostrova v roku 1947. Kašmír, hoc prevažne moslimský, mal hinduistického vládcu, ktorý sa rozhodol pripojiť ho k Indii. Čoskoro na to sa objavili problémy, ktoré pretrvávajú dodnes. Terajšie kolo bojov sa začalo v roku 1989, keď necitlivá manipulácia kašmírskej politiky zo strany Dillí viedla k ľudovému povstaniu, ktoré sa Pakistan poponáhľal využiť. Afganská vojna so Sovietskym zväzom sa práve skončila, čo uvoľnilo veľa pakistanských bojovníkov. Cez hranicu prúdilo mnoho kašmírskych utečencov. Vojenská vláda v Islamabade teda začala so svojou politikou „nechať Indiu vykrvácať cez džihád“. Moslimskí fundamentalisti mali viesť cezhraničnú partizánsku vojnu, Pakistan pritom, samozrejme, svoju účasť popieral. Stratégia mala byť lacnou cestou k možnému víťazstvu, narušeniu statusu quo. No roky cezhraničných bitiek, ktoré si vyžiadali asi sedemdesiattisíc kašmírskych, pakistanských a indických životov, ukázali, že problém Kašmíru sa nedá riešiť vojensky. A tak je Vadžpajího snaha vítaná. Existujú náznaky, že pakistanský prezident, generál Pervez Mušarraf, tiež hľadá cestu z bludiska. Nedávno sa zúčastnil na schôdzke s predstaviteľmi rôznych názorových skupín, z ktorej sa vykľulo intenzívne rokovanie zamerané na kašmírsku politiku. Bolo povzbudzujúce, že bol ochotný počúvať aj opozičné hlasy. Napriek tomu, skutočná zmena je ešte vždy ďaleko. *** Pakistan mal dva dôvody viesť skrytú vojnu. Po prvé veril, že dlhý konflikt povedie k „vykrvácaniu Indie“ a tá sa potom rozhodne eliminovať straty a stiahne sa. Napriek tomu, že indické jednotky utrpeli ťažké straty a ich udržiavanie si vyžiadalo vysoké náklady, postoj Indie sa nezmenil. Naopak. Odpoveďou na infiltráciu pakistanských jednotiek a mudžahedínov cez Líniu kontroly (ktorá oddeľuje pakistanskú a indickú časť Kašmíru) bola nevídaná národná jednota. Čo je ešte dôležitejšie, napriek očakávaniam pakistanských stratégov, indickú ekonomiku konflikt neoslabil. Naopak prekvitá. Štátne rezervy zahraničnej meny dosahujú dnes asi 77 miliárd dolárov, indické vedecké ústavy sú zaraďované medzi najlepšie na svete, sektor špičkových technológií priniesol minulý rok 10 miliárd dolárov – čo je viac ako celková rezerva zahraničnej meny, ktorú má Pakistan. Za najbližšie dva-tri roky by sa toto číslo malo ešte zdvojnásobiť. Naproti tomu oživenie pakistanského hospodárstva je skôr výsledkom Mušarrafovho postoja po útokoch z 11. septembra než reálnej ekonomickej sily. Priemyselná produkcia rastie iba pomaly, vzdelanie a vedecký výskum miznú. A to je vo svete ovládanom technológiami zničujúca slabosť. Druhým dôvodom konania Pakistanu v kašmírskom konflikte bola snaha udržať ho v pozornosti médií. Myslelo sa, že napätie medzi dvoma nukleárnymi štátmi zalarmuje medzinárodné spoločenstvo – najmä Spojené štáty – ktoré potom prinúti neochotnú Indiu k ústupkom. Na zvýšenie medzinárodného strachu pakistanskí lídri vedome vytvárali o svojej krajine obraz vzdorovitého štátu, pripraveného spáchať samovraždu. Inokedy sa zas usilovali vyzerať ako pokojní, dôveryhodní a zodpovední partneri. Takýto mix signálov urobil hrozbu nukleárnej apokalypsy dostatočne reálnou na to, aby upútala pozornosť zahraničných lídrov prichádzajúcich do Dillí a Islamabadu. *** No presvedčenie, že takáto politika Pakistanu prospeje, sa ukázalo ako ďalší prešľap. V skutočnosti, keď svet, a predovšetkým USA, celkovo zhodnotil situáciu, reakcia nebola taká, ako očakával Islamabad. Predstava mudžahedínov operujúcich v štáte vlastniacom nukleárne zbrane rozozvučala poplašné zvony vo Washingtone a ten nedávno vyhlásil najväčšiu organizáciu bojujúcu proti indickej vláde v Kašmíre za teroristickú. To by malo byť pre Pakistan jasným signálom, že pokračujúce násilie v Kašmíre mu sympatie nezíska. Medzinárodná tlač dnes omnoho častejšie obviňuje Islamabad z toho, že provokuje násilie a používa nukleárnu kartu na zvýšenie strachu, zatiaľ čo India je kritizovaná menej než v minulosti. Byť v správach už nie je pre Pakistan výhodou. Následkom utajenej vojny bolo, že kašmírsky boj strácal medzinárodnú podporu. Vedia to všetci diplomati, ktorí reprezentujú Pakistan za hranicami, vrátane moslimských krajín. Morálna prevaha – najsilnejšia zbraň slabých – sa stráca zakaždým, keď sú v Kašmíre zmasakrovaní hinduisti. Napriek úsiliu mudžahedínskych skupín zvaliť zodpovednosť na indické ozbrojené sily. India, okupačná mocnosť, sa zasa dokázala vykresliť ako obeť skrytého terorizmu. Na oboch stranách badať v poslednom čase istý pohyb, no ešte stále sa nedá s istotou povedať, že Pakistan má novú stratégiu. Jeho vláda sa bojí reakcie náboženských strán a extrémnych elementov v armáde. Navyše, taká veľká armáda ako pakistanská potrebuje nepriateľa. Neschopnosť zmeny dominuje v plánovaní aj v jej štruktúre. Pakistanský spisovateľ Eqbal Ahmad tvrdí, že hoci väčšiu časť zodpovednosti za kašmírsku tragédiu nesú indickí lídri, chybná kašmírska politika Islamabadu opakovane „dokázala zachrániť porážku z pazúrov víťazstva“. *** Existuje teda nádej? Áno, jej podmienkou je však kompromisné ovzdušie. Obe krajiny sa musia vzdať pozícií, ktoré si pevne určili pred viac ako polstoročím. Musia sa tiež vzdať prístupu „ak ty stratíš, ja získam“ a namiesto toho sa usilovať o ekonomickú prosperitu a sociálnu stabilitu na oboch stranách. Slogan „Najprv Pakistan“, s ktorým nedávno prišiel Mušarraf a premiér Mir Zafarullah Džamali, môže byť cestou k riešeniu. V správnej interpretácii môže znamenať, že Pakistan by mal bojujúcim Kašmírčanom ponúknuť morálnu, diplomatickú a politickú podporu, no nič viac. Vojenské napätie mu len odčerpáva pakistanské zdroje a poškodzuje reputáciu. Ak urobí Islamabad prvý krok, bude dôležité, aby Dillí rýchlo a pozitívne zareagovalo. Je nepopierateľným faktom, že Kašmírčania považujú Indiu za okupačnú mocnosť. Formálnym priznaním existencie problému, prepustením politických väzňov a súhlasom so vzájomným znížením štátom sponzorovanej nepriateľskej propagandy môže India svetu ukázať, že tiež hľadá mierové riešenie. V konečnom dôsledku budú musieť obe strany hľadať dlhodobé riešenia. Jednou možnosťou je rozdelenie Kašmíru na dva regióny, každý s vlastnou vládou a ústavou. Jeden by bol spojený s Pakistanom, druhý s Indiou. Na ich spoločných hraniciach by bol mäkký režim, ktorý by dovoľoval ľahký tranzit ľudí a tovarov. Nedávno sa dostalo na verejnosť, že v roku 1999 dokázali indický a pakistanský premiér takmer nájsť kompromis, založený na podobnom modeli. Hranicu mala tvoriť rieka Chenab. Pakistan a India sa musia rozhodnúť, či si môžu dovoliť, aby ďalšie desaťročie vyzeralo rovnako ako predchádzajúce. Ich konflikt je ako rakovina – ide o chorobný, nekontrolovaný rast. Svoju nadchádzajúcu cestu do Pakistanu nazval Vadžpají „treťou a poslednou“ mierovou iniciatívou svojho života. Je preto potrebné zistiť, ako sa dá predísť ďalšiemu sklamaniu.
Preložil a upravil Radovan Geist
