Kde sa končil život
Počas pekného jarného dňa pred päťdesiatimi ôsmimi rokmi, presnejšie 28. apríla 1945, sa pred očami americkej 42. pešej divízie otvorila vstupná brána do koncentračného tábora Dachau. Za touto bránou sa nachádzalo približne 67 tisíc ľudských trosiek, väzňov nacistického režimu. Koncentračný tábor Dachau zriadili na základe rozkazu ríšskeho vodcu SS Heinricha Himmlera z 21. marca 1933. Bolo to len krátko po tom, ako sa začiatkom roka dostal Hitler k moci. Dachau sa tak stal prvým koncentračným táborom v Nemecku. V júni toho istého roku bol za veliteľa tábora vymenovaný Theodor Eicke, málo známa postava SS, ktorá má na svedomí prepracovanú organizáciu každého koncentračného tábora. Navrhol rozdelenie tábora na dve hlavné časti: samotný tábor s barakmi a dielňami pre väzňov, oddelený elektrickým plotom a strážnymi vežami od veliteľstva s kasárňami príslušníkov SS. Každý ďalší koncentračný tábor sa budoval podľa „osvedčeného“ modelu z Dachau. Komunisti, sociálni demokrati, Židia a homosexuáli V jeho začiatkoch sa počítalo s päťtisíc väzňami, ktorých tvorili predovšetkým odporcovia nového režimu. Svoj koniec tu našlo mnoho komunistov, sociálnych demokratov, liberálov a príslušníkov odborov. Židia boli internovaní do Dachau najskôr vďaka svojej politickej príslušnosti, po schválení protižidovských zákonov postupne tvorili väčšinu väzňov. Prvých desaťtisíc sa tu ocitlo po Krištáľovej noci. Okrem nich tu boli intervenovaní homosexuáli, Rómovia, svedkovia Jehovovi a stovky duchovných. K nim ruka v ruke s nemeckou expanziou chronologicky pribúdali väzni zo všetkých obsadených krajín – začiatkom roka 1938 z Rakúska, od marca 1939 z Protektorátu Čiech a Moravy, po vypuknutí vojny najskôr z Poľska, ďalej z Nórska, Francúzska, Belgicka, Holandska a Juhoslávie. Po invázii Hitlera do Sovietskeho zväzu v júni 1941 tu boli hromadne popravovaní príslušníci Červenej armády, predovšetkým vysokí dôstojníci. Obrovskému prílevu sa prispôsoboval aj tábor. V hlavnom tábore postavili celkovo tridsať barakov, z ktorých sa dodnes zachovali len prvé dva. Z ostatných zostali iba očíslované základy. Do jedného baraku s rozmermi 30 krát 10 metrov bolo nahnaných až 1800 väzňov. Baraky nemali prakticky nijakú izoláciu, čo spôsobovalo, že v letných horúčavách v nich bola neznesiteľná horúčava a v zime v nich nebolo oveľa teplejšie ako vonku. Celkovo sa do konca vojny v týchto barakoch vystriedalo takmer dvestotisíc ľudí. Pred vojnou zajatcov používali na otrocké a vyčerpávajúce roboty na najrôznejších miestach v blízkosti Dachau. Pracovali v externých lágroch, na stavbách ciest a pri vysušovaní močarísk. Počas vojnových rokov boli zapojení i do prác v zbrojárskom priemysle. Nacisti rýchlo zistili, že ich zbrojárska výroba je ohrozená spojeneckým bombardovaním. Preto sa rozhodli vybudovať obrovské podzemné fabriky, kam presunuli najdôležitejšie časti svojej výroby, okrem iných aj známe rakety V1 a V2. Pri Dachau existovali dve takéto podzemné bunky – Kaufering a Mühldorf, v ktorých pracovali v neľudských podmienkach Židia z Poľska, Maďarska a Pobaltia. Čísla bez identity Od roku 1940 s veľkým prílevom väzňov stúpla aj úmrtnosť. Dachau sa de facto zmenil z pracovného tábora na likvidačný, tak ako všetky ďalšie. Nelikvidovali sa tu len ľudia „menejcenných“ rás, ale aj sovietski vojnoví zajatci. Svedkovia opisovali, ako denne odvážali sovietskych vojakov na „strelnicu“. Okrem nich tu umierali aj invalidi. Jeden z mnohých prípadov je z roku 1942, keď z ústavu pri Linzi pretransportovali do Dachau tritisíc telesne a duševne postihnutých ľudí, ktorí skončili v plynovej komore. Na invalidoch a „menejcenných“ rasách sa uskutočňovali všemožné lekárske pokusy – zmeny teploty, tlaku, pokusy s maláriou a inými nákazlivými chorobami. Beznádejná situácia spôsobovala, že mnohí väzni spáchali radšej samovraždu, ako by sa nechali sústavne ponižovať a mučiť. Smrť sa stala každodennou záležitosťou. Obete boli len čísla, telesné schránky zbavené ľudskej podstaty. Neexistovala nijaká pietna spomienka, nijaká známka súcitu. V roku 1940 bola postavená „linka smrti“ začínala sa dezinfekčnou komorou, po nej nasledovala plynová komora a na konci bola spaľovňa. Cynicky, skoro až neuveriteľne znie zachovaná obchodná korešpondencia súvisiaca s objednávkami spaľovacích pecí, ktoré dodala firma zaoberajúca sa spaľovaním komunálneho odpadu. S postupujúcimi víťaznými spojeneckými vojskami príslušníci SS čoraz častejšie evakuovali väzňov do táborov, ktoré boli ešte pod nacistickou kontrolou. Pri týchto transportoch zahynuli od únavy, v dôsledku zranení, ale aj spojeneckého bombardovania vlakových transportov desaťtisíce väzňov. Edgar Kupfer-Koberwitz napísal na poslednú stranu Dachauského denníka: „Tento deň, 29. apríl 1945, sa skončil. Budem ho celý život oslavovať ako moje druhé narodenie, ako deň, ktorý mi druhýkrát daroval život.“ Dnes je koncentračný tábor Dachau múzeum. Nachádza sa tu prierez činnosťou SS v koncentračných táboroch s bohatou fotodokumentáciou, grafmi a originálnymi dobovými dokumentmi. Veľká časť je venovaná známym osobnostiam, ktoré tu boli väznené, a návštevníka zaujme kolekcia informácií o Weimarskej medzivojnovej republike, ktorá svojou nestabilitou umožnila nástup nacistov k moci. Denne sa v Dachau schádzajú stovky turistov. Často počujete ruštinu, hebrejčinu, taliančinu, poľštinu, češtinu a neubránite sa myšlienkam nad pocitmi návštevníkov, ktorí si neprišli koncentračný tábor pozrieť len ako jednu z bizarných atrakcií v blízkosti Mníchova, ale prišli zaspomínať na svojich blízkych, ktorých tu stratili počas rokov inštrumentalizácie nacistických myšlienok.
