Prečo nemáme tridsaťročných docentov
Dovolili sme si parafrázovať názov článku publikovaného pred rokom 1989 v jednom oficiálnom, ale v tom čase odvážnom týždenníku pod názvom Prečo nemáme 30-ročných doktorov vied. Jeho autorom bol mladý vedecký pracovník, po Novembri 1989 známy poslanec. Meno nie je podstatné, dôležitejšie je, že túto otázku po novembri nezopakoval nielen on, ale už nik. Vedeckú hodnosť DrSc. začali spochybňovať najmä tí, ktorí sa vo vede viezli a aj vezú. Napokon stačí sa pozrieť na každoročné zoznamy nových vysokoškolských profesorov, doktorov vied je medzi nimi ako šafranu. Pritom význam vedy a techniky, výskumu a vývoja naďalej vzrastá. Aj keď podpora na Slovensku je mizerná, v európskych i svetových ukazovateľoch podpriemerná. V poslednom období sa však len rétoricky zavajatá o prednostiach Slovenska (nedávno napr. pri rozhodnutí o výstavbe továrne firmy Peugeot) a nezabudne sa najmä poukázať na odborne pripravené, vzdelané ľudské zdroje, ktoré si strategický zahraničný kapitál vyhľadáva. Systém vzdelávania závisí od úrovne vysokých škôl, najmä od počtu vysokoškolských profesorov, ktorí aktívne sledujú vývoj svetovej vedy. Nuž a práve preto potrebujeme mladých docentov. Mládež vedie Brno Také bolo jedno z gottwaldovských hesiel. A mládež nadchnutá myšlienkami socializmu mala nahradiť odborníkov zaťažených predsudkami kapitalistickej minulosti. Súveké revolučné ťaženie neobišlo ani vysoké školy. Komunisti dosadili na každú fakultu svojho človeka spomedzi študentov, ktorý dával pozor na akademických funkcionárov. Vyjadroval sa k personálnym otázkam, ktorý profesor môže a nemôže zostať na fakulte. Objektívne treba priznať, že tento stav netrval veľmi dlho. Spomenutý model má však, žiaľ, svoju dnešnú kvázidemokratickú tvár. Napríklad ak na fakulte študuje 900 študentov, ktorých vyučuje 100 učiteľov, potom, 10-členný senát by mal pozostávať z 9 študentov a 1 učiteľa. Aj keď až k takýmto krajnostiam všeobecne nedochádza, s uvedeným argumentom sa zvykne šermovať pri stanovení rozvrstvenia členstva v akademických senátoch. Podiel študentov v akademických senátoch zabezpečuje vysokoškolský zákon. Na rozdiel od ponovembrového, však už predchádzajúci a nový zákon nezaručujú v senátoch účasť docentov a profesorov. Prečo? Pre spomenutý pseudodemokratický argument. A všetko by bolo inak, ak by sme mali dostatok tridsaťročných docentov. Veď akým právom by sa pred nich postavili prestárnutí odborní asistenti, neschopní sa roky habilitovať či dokonca získať hodnosť PhD. Jeden akademický funkcionár povedal, že mladí by sa habilitovali, keby im nestáli v ceste starší profesori a tí by im údajne uvoľnili motivujúce množstvo finančných prostriedkov. Ak však uvážime, že medzi dosiahnutím titulu PhD. a habilitáciou je v priemere päť rokov tvrdej práce s nezaručenym výsledkom, k rozhodnutiu vybrať sa touto namáhavou, aj keď príťažlivou cestou, zrejme neprispeje výška platov našich docentov a univerzitných profesorov. Popritom pre habilitáciu sú pre mladých pedagógov stanovené náročné a často nesplniteľné kritériá, najmä v odboroch, kde je vyzretie vedeckej osobnosti dlhším procesom. Jedinou zárukou zmien je kvalitná skladba pedagógov a formovanie vedeckých škôl aj na vysokých školách. Vedu na prvé miesto Kľúčom k tomu, aby sme mali tridsaťročných docentov je kvalita vedeckej práce na vysokoškolských pracoviskách. Modernou vstupnou bránou k vedeckej habilitácii je doktorandské štúdium, najmä vo forme vedeckej prípravy. Ak naďalej neriešime problémy okolo doktorandského štúdia, nebudeme mať ani mladých docentov a po odchode staršej generácie vznikne v niektorých odboroch ruptúra s dôsledkom poklesu úrovne vzdelanosti. Je to v rozpore s deklarovaným cieľom vlády vytvoriť každému, kto spĺňa predpoklady, podmienky na vysokoškolské štúdium do roku 2006. Aj keď peniaze nie sú všetko, práve mladí doktorandi by mali byť sociálne zabezpečení s cieľom, aby sa mohli dôsledne venovať kvalitnej vedeckej príprave. Tento cieľ je v zhode aj so snahami mnohých štátov EÚ. Netreba zabúdať, že doktorandi majú byť získavaní z najtalentovanejších poslucháčov, no ich príprava nemôže byť len trojročným sociálnym zabezpečením mladého študenta a úväzku pre vysokoškolského pedagóga. Úspech ich štúdia nemôže byť len ich súkromnou záležitosťou, ale záujmom celej spoločnosti nášho mladého štátu. Vedecká akríbia, rozvoj talentu a tvorivosť má nepredstaviteľnú hodnotu pre našu spoločnosť. A táto cesta má jedinú perspektívu, ak nechceme byť štátom nevzdelaným a chudobným. Napokon pre kvalitné pracovisko sú talentovaní doktorandi požehnaním, pravda, ak sa pripravujú v tvorivom prostredí s vedúcimi vedeckými osobnosťami s väzbou na účasť na vedeckých seminároch, medzinárodných konferenciách a zahraničných stážach. Hovoriť o probléme mladí versus starí, je hlboké nedorozumenie. Ak je niekde problém, tak s takýmto pracoviskom nie je všetko v poriadku. Vytváranie konkurenčného prostredia je dobrým predpokladom preto, aby sme mali mladých docentov. Vysoká kvalita vyžaduje prítomnosť skúsených vedcov. K tomu nemôžu prispievať umelé bariéry niektorých vysokých škôl, ktoré sú postavené proti prílivu pracovníkov zo SAV a iných výskumných pracovísk. Veru, mnohí ambiciózni vedci by tak mohli preskočiť domácich čakateľov s menšími alebo s nulovými vedeckými výsledkami. Akademická sloboda Akademické senáty sú predpokladanou zárukou akademickej slobody a mladí docenti v senátoch by boli jedným z jej najpevnejších pilierov. Boli by iste nositeľmi nielen nových, netradičných návrhov a vedecko-vzdelávacích aktivít, ale aj demokratickej diskusie, diskusie, ktorá vedie k objavovaniu vedeckej pravdy. Dobrá činnosť akademických senátov, skutočná, nepredstieraná akademická sloboda na našich vysokých školách bude cestou vedúcou k vzniku priaznivého prostredia pre žiaduci cieľ, aby sa mladí vedci stávali docentmi. Nevyhnutným predpokladom akademickej slobody je slobodná diskusia a jej ovocím sú napokon úspešné vedecké výsledky. Často nevyvážená skladba akademických senátov vedie k faktickému sústredeniu rozhodovacích právomocí do rúk úzkej skupiny, či dokonca jedného akademického funkcionára. Niektorí rektori môžu, napríklad bez odôvodnenia ignorovať závery konkurznej komisie alebo subjektívnym rozhodnutím utlmovať niektorý študijný program. Konkrétne, že autoritatívne určia smerné číslo počtu študentov na študijný odbor, ktoré nemožno prekročiť ani vtedy, ak by bol o odbor verejný záujem a uplatnenie jeho absolventov na trhu práce. Protipólom akademickej slobody je atmosféra strachu. Obava členov akademickej obce, aby vyjadrením nejakého názoru nepoškodili nielen sebe, ale aj katedre, ústavu a fakulte, na ktorej pôsobia. Mnohí, ktorí na vysokých školách zažili pred Novembrom 1989 vedúcu úlohu jednej štátostrany, odmietajú autoritatívne metódy a kroky, ktoré pripomínajú nedávne totalitné časy. Preto uvítali ponovembrové zásadné legislatívne zmeny, ktoré nielenže zrušili vedúcu úlohu strany, ale v záujme akademickej slobody vykázali všetky politické strany mimo akademickej pôdy. Žiaľ, napriek tomu a väčšinou v dobrom úmysle, sa viacerí akademickí funkcionári ujali aj význačných politických funkcií, azda v očakávaní, že tým prispejú k rozvoju vlastnej školy, či celého školstva, vzdelávacieho procesu a kultúry. Popritom, že to vysokým školám neprinieslo očakávaný výsledok, práve spájanie akademickej funkcie s funkciou politickou môže mať negatívny vplyv na slobodnú výmenu názorov na akademickej pôde a môže byť skutkom proti duchu akademickej slobody.
