Rockovanie v parku
Vo štvrtok 5. júna sme nasadli v 32-stupňovej horúčave do rozpálenej Škody Oktavia a vydali sa na šesťstokilometrovú púť pozrieť si jeden z najväčších festivalov v našom okolí Rock-Im-Park. Ten sa už po osemnásty raz konal v bavorskom Norimbergu. V piatok, prvý festivalový deň, hneď ako sme otvorili oči, sme sa vybrali na Falken štadión, keďže až k nám na Slovensko doleteli chýry, že vstupenky na státie sú už vypredané. Ešte v máji sme sa síce chceli akreditovať ako píšuci novinári, no serióznej odpovede sme sa nedočkali. Napriek tomu sme sa rozhodli ešte raz vyskúšať funkčnosť novinárskych preukazov aj na „mieste činu“, no opäť neúspešne. Pre Nemcov je Slovensko ešte stále priďaleko a mimo Európskej únie. Vydali sme sa teda k pokladniam, kde sme zostali prekvapene stáť. Organizácia predaja lístkov rozhodne nenasvedčovala, že sa tu koná 18. ročník festivalu. Jeden hodinový rad vytvárali ľudia kupujúci lístky, ďalší, ešte dlhší, ľudia vymieňajúci lístky za náramky. V tom poslednom stáli „šťastlivci“, usilujúci sa dostať do areálu festivalu. Tí už dve predchádzajúce niekoľkohodinové slnečné tortúry „úspešne absolvovali“. Nám zostalo vystáť iba posledné dva rady, keďže sa nám podarilo získať lístky od britských priekupníkov. Adrenalín nám stúpol na konci radu na náramky, keď sme sa pri okienku dozvedeli, že ďalším výdavkom bude 5 eur ako záloha, ktorú nám vrátia v prípade, že na konci festivalu prinesieme dve igelitové vrecia naplnené smeťami z areálu festivalu. Napriek tomu, že sme dosť ekologicky uvedomelí ľudia, toto prekračovalo akýkoľvek rámec normálnej ,,umweltfreundlichkeit“. Zaujímavé bolo, že jediní ľudia, ktorým sa toto správanie usporiadateľov nezdalo štandardné, sme boli my. Nemci poslušne stáli vo všetkých radoch a bez poznámok platili ekologické zálohy. V duchu (poniektorí nahlas) sme si zanadávali: „To mám zaplatiť 100 eur za festival a potom ešte zbierať smeti?!?“ To bol začiatok, ale našťastie aj koniec nepríjemností, ak nerátame malé pichnutie pri srdci pri platení troch europeňazí za každé jedno štvordecové pivo. Nevhodná doba byť Američanom Prvá skupina, ktorú sme zastihli na hlavnom pódiu, bola Queens Of The Stone Age. Piesne ako No One Knows, Gonna Leave You alebo Go With The Flow boli pre nás osobne hlavnými ťahákmi a všetkých troch sme sa počas hodinového vystúpenia aj dočkali. Priemerný melodický rock, medzi aký sme si QOSA zaradili doma, znel naživo oveľa tvrdšie a zaujímavejšie. Horšie to už bolo s metalistami Deftones, ktorí nás prekvapili iba tým, že aj v roku 2003 dokáže niekto na hlavnom pódiu veľkého festivalu hrať absolútne nezáživnú, nekreatívnu, neoriginálnu a nudnú hudbu. (Aspoň tak na mňa pôsobili po dvoch litroch piva Tucher vypitom na slniečku, ktoré spaľovalo moju plešinu. - pozn. Juraja Uvíru ) Marylin Manson, úchylák z Ameriky, predviedol dokonalú šou s množstvom obnažených modeliek, tvrdých gitár, coververzií, ale aj originálov tvoriacich prierez celou jeho tvorbou. Vystreľovanie sopľa z nosa však zatienilo celkom príjemne a kvalitne zahraný koncert. Najmenej očakávaní sme vkladali do poslednej hviezdy hlavného pódia – Metallicy. Ich nie veľmi vydarený koncert sme si pamätali ešte z Bratislavy, no oveľa viac ako hviezdy nášho detstva sme ich mali v pamäti zarytých ako iniciátorov a bojovníkov za práva amerických hviezd, ktorým pri sťahovaní ich hudby zo servera Napster utekajú tak potrebné milióny. Počas koncertu sme však boli nútení Metallice všetko odpustiť a nahovoriť si, že na osobných názoroch hviezd predsa až tak nezáleží. Počuť po dlhom čase a naživo hity ako Master Of Puppets, to v nás rozohralo všetky dávno zabudnuté pocity a po pár piesňach sme už skákali do výšky, z ktorej sa nám za triezva zvyčajne točieva hlava. Metallica hrala absolútne dokonale. Ku koncu koncertu sme boli už definitívne oddaní davovej psychóze a pospevovali sme si spolu so stotisícovým davom: „Na ničom inom nezáleží...“ Keď Metallica dohrala, mali sme asi dvadsať minút na to, aby sme sa presunuli spod hlavného pódia k pódiu alternatívnemu, kde mal práve vtedy začať performovať „elektronický mág“ Moby. Boli sme veľmi zvedaví, koľko z Mobyho hudby bude hrané na živo, keďže skutočne ide o štúdiovo produkovaný zvuk. O to príjemnejšie bolo naše prekvapenie, keď sme videli, že celý set hrala živá skupina, obsahujúca dokonca aj dva sláčikové nástroje. S výnimkou huslí hral Moby prakticky na všetko – počnúc bongom, bubnami, gitarami a klávesmi končiac, v jednej piesni dokonca sám mixoval. Okrem hrania ešte stíhal zabávať publikum ponukami, že kedy niekto potreboval, mohol by mu hrať na svadbe. A aby nás presvedčil, vylúdil na svojej gitare country hit Johnyho Casha Burn In The Fire. Keďže hudba, ako sa hovorí, je často „f*****g political“, Moby sa z pódia vyznal, že ,,teraz naozaj nie je dobrá doba byť Američanom“, pretože za prezidenta Georgea Busha jr. sa musí hanbiť, ,,sorry“. Na Mobyho koncerte však bola jednoznačnou hviezdou Miss Dianne, žena s neuveriteľným hlasovým rozsahom. Prekrásne vokály v jej podaní sa niesli do hviezdnatej noci. Vynikajúci záver prvého festivalového dňa. Skutočná hviezda sobotňajšej noci Na druhý deň sme pre silnú horúčavu vynechali poobednajší program a prvou kapelou, ktorú sme sa rozhodli vypočuť si, boli Cardigans. Hodinový program obsahoval pesničky z tohtoročného albumu Long Gone Before Daylight, ale aj hity z posledných rokov, ako Love Me alebo Loosing My Favourite Game. Nuž, ďalší dôvod tešiť sa na tohtoročnú trenčiansku Pohodu! Billy Corgan bol naším osobným favoritom sobotňajšieho dňa. Smashing Pumpkins patrili dlhé roky medzi naše najobľúbenejšie zoskupenia. Zwan nie sú ich znovuzrodením, ale znovuzrodením Billyho Corgana. Kvintet, ktorý sa nebál vyjsť z tieňa Corganových predchádzajúcich úspechov, ukázal svetu, že má energiu aj hudobný arzenál dobyť si svoje vlastné obecenstvo. Settle Down, Honestly, Jesus I a Mary Star Of The Sea patrili medzi vrcholné kúsky celého festivalu. Tesne po skončení vystúpenia kapely Zwan sme vyrazili smerom k alternatívnemu pódiu. Mali sme na to hneď dva dôvody. Prvým bolo vyhnúť sa davom postarších metalistov, valiacich sa dnu na Iron Maiden, druhý stihnúť začiatok bohémskych Dandy Warhols. Kým sme sa presunuli, warholáci už vyhrávali svoju Bohemian Like You, hneď po nej nasledoval vodafoňácky megahit Not If You Were The Last Junkie On Earth a do tretice z najnovšieho albumu pridali Welcome To The Monkey House a pesničku We Used To Be Friends, ktorú si vytlieskavalo aj rozjarené publikum. Štvorica Courtney Taylor (spevák a gitarista), Zia McCabe (klávesáčka), Peter Holmstrom (gitarista) a Eric Hedford (bubeník) zahrali skvelý koncert. Žiaľ, hodina prešla ani sme sa nenazdali. Ako sme neskôr konštatovali, v sobotu malo byť hlavnou hviezdou práve alternatívne pódium. Po Dandy Warhols nasledovali švédski garážoví rockeri The Hives, o ktorých v našich končinách síce veľa nepočuť, ale v Nemecku sú dosť obľúbení. Punk v štýle a´la The Strokes nás absolútne potešil. Spevák Howlin’ Pelle Almqvist, s imidžom pripomínajúcim hlavného hrdinu Kubrickovho filmu Mechanický pomaranč, provokoval nemecké publikum výrokmi ako „Ste spotení a smrdíte? Tak si totiž predstavujeme Nemcov!“, no aj napriek tomu z kotla pod pódiom vychádzali spokojní ľudia. Absolútnym sklamaním boli nasledujúci Silverchair, ktorých bezprizorný rock sme nevydržali počúvať dlhšie ako počas prvých piatich piesní. Nastal ten správny čas navštíviť aj ďalšie festivalové scény. Rockové nemecké publikum sa tlačilo v hale, kde sa vrátil čas o pätnásť rokov späť a skupiny hrajúce v štýle Napalm Death sa predbiehali v rýchlosti a sile zvuku. Nakoniec sme zakotvili v reggae záhrade a pretancovali zvyšok noci. Gahanove nové rockové šaty Prvou skupinou posledného festivalového dňa boli americkí Ministry. Dvoje bicie, tri gitary, klávesy a spev dokázali vylúdiť najtvrdší sound, aký sme kedy naživo vôbec počuli. Dve veľkoplošné obrazovky, na ktorých boli počas iných koncertov vidieť detaily vystupujúcich, patrili premietaniu pekelných výjavov, kde sa v prestrihoch zobrazoval nielen Satan, ale aj George Bush a Colin Powell. Nasledovala Apocalyptica, no tú sme pre silnú búrku nestihli. Po dvoch sparných dňoch prišiel lejak celkom vhod. Po daždi nastal presun pod alternatívne pódium, kde sme očakávali Badly drown boya. Ten prišiel na pódium sám a podľa jeho výrazu bolo jasné, že promile alkoholu v krvi je uňho relatívne vysoké. Prvú pieseň sa snažil zahrať s ústnou harmonikou, keďže sa mu to však nedarilo, zahodil ju preč cez celé pódium. Po piatich kúskoch sme mali svojského humoru dosť a presunuli sme sa späť pod hlavné pódium, kde začínala hviezda nedeľného večera, britská kapela Placebo. Vidieť hrať Placebo naživo je vždy zárukou dokonalého hudobného zážitku. I keď som ich mal vždy doteraz možnosť vidieť koncertovať len v menších kluboch, aj pri vystúpení pred takmer stotisícovým davom zvládli úlohu headlinerov vynikajúco. Brian Moloko vie zaujať dav, hrajúc správne piesne v správnom čase. Rýchle piesne striedajú pomalé tak, že stále udrží pozornosť fanúšikov. Vďaka tomu, že nemecké publikum pozná Placebo viac ako dobre, nebol nútený stavať repertoár iba na osvedčených rádiových singloch a mohol si dovoliť zahrať viacero piesní z nového albumu Sleeping With Ghosts. Reakcie publika boli rovnako vrelé pri English Summer Rain ako pri Bitter End, alebo Protect Me From What I Want, ktoré si odspievali spolu s ním. Záver festivalu patril Davidovi Gahanovi. Gahan rovnako ako jeho kolega Martin Gore z Depeche Mode prednedávnom vydali svoje sólové projekty a vzápätí sa spustili rôzne špekulácie okolo možného rozpadu DM. Pritom Gore vydal na svojom albume Couterfeit 2 iba coververzie, pričom nezabudol zdôrazniť, že pod svojím menom nikdy nevydá vlastné pesničky, takže podobné úvahy o zániku DM sú iba v rovine čisto teoretickej. Koniec koncov aj taký Mick Jagger si občas potrebuje „odskočiť“ z Rolling Stones a kapela už funguje viac ako štyridsať rokov. Gahanov sólový album Paper Monster v mnohom pripomína muziku DM, no zvuk je o niečo rockovejší. Takže namiesto klasických synťákov, ako ich poznáme z depešáckych koncertov, sa na pódiu predviedla klasická zostava – gitara, basa, bicie. Vidieť hrať Gahana na fúkaciu harmoniku bolo tiež dosť nezvyčajné. Vypalováky, ku ktorým určite patrí aj hit Dirty Sticky Floor, striedali balady Stay a Little Piece. Vzhľadom na to, že album obsahuje iba desať skladieb, spevák načrel aj do „zlatého fondu“ DM, a tak sme mali možnosť počuť Question Of Time v oveľa rockovejšej verzii. Publiku sa to veľmi páčilo a po uspávanke Good Bye sa preto dvakrát pridávalo – Walking In My Shoes a Never Let Me Down Again. Úplne na záver zaznela veľmi zaujímavá verzia piesne Enjoy The Silence, ktorú už viac spievali rozradostení fanúšikovia, ako hrala samotná kapela. Čo dodať na záver? Vidieť za tri dni také množstvo takých dobrých kapiel sa len tak ľahko hocikde nepritrafí. A tak dúfame, že o rok si v norimberskom parku „zarockujeme“ opäť ( už ako akreditovaní novinári z členskej krajiny EÚ).
