Tichá voda brehy myje
Zasadanie Rady EÚ v Porto Carras, ktoré ukončilo grécke predsedníctvo premiéra Simitisa, vyvolávalo priam idylický dojem. Zjednotená vo svojej rôznorodosti („united in diversity“) by podľa predsedu európskeho konventu, francúzskeho exprezidenta Giscarda d´Estaign mala byť Európa budúcnosti. A iste pritom nemyslí na ďalekú budúcnosť. Skutočne sa zdalo, že budúcnosť jednotnej európskej politiky sa pokojne môže začať hneď. Nijaké ostré debaty nerozčerili hladinu zasadaní, azda len zvýšenie hlasu zo strany našich severných a juhozápadných susedov spôsobilo jemné vlnenie, ktorému sa však nik nepokúsil postaviť do cesty. Odpoveď na otázku prečo zodpovedá i niektoré ďalšie, zatiaľ nevyslovené. Efektivita verzus reprezentácia Rakúskemu premiérovi Wolfgangovi Schüsselovi sa v Porto Carras nepozdávalo zrušenie rotujúceho predsedníctva rady, ktorému sa však nebude môcť vyhnúť. Všetky inštitúcie únie bojujú s problémom, na jednom konci ktorého je efektivita a na druhom jednoduchý princíp reprezentácie. Okrem toho, že sa Brusel, Štrasburg a Luxemburg stali staveniskom, riešiac aspoň problém priestorových kapacít, si každý orgán musí premyslieť optimálny systém, ktorý spojí krivky efektivity a reprezentácie. Reformné snahy badať, kamkoľvek sa pozrieme: v rade (ktorá dostane prezidenta voleného členskými krajinami na dva a pol roka), v komisii (ktorej počet členov sa napriek odporu jej terajšieho predsedu Prodiho pravdepodobne zníži o štvrtinu), v parlamente (ktorého členovia bojujú o nový status, jednotné platy, dane odvádzané únii a celoeurópsku imunitu) i v Európskej centrálnej banke, ktorá chce rozdeliť členské krajiny do troch kategórií s odlišne hodnotným rotačným právom. Ani jedna z inštitúcií svoj problém zatiaľ nevyriešila, preto si budeme musieť počkať na záver medzinárodnej medzivládnej konferencie, ktorá sa začne v októbri a skončí prijatím európskeho ústavného dokumentu. Konvent sa na jeho znení bude môcť podieľať už len do pätnásteho júla, potom bude musieť prenechať ďalšiu prácu premiérom a ministrom zahraničných vecí. Silnejší vždy pritom Tým, ktorých prekvapilo, že okrem Rakúska vyjadrili výhrady voči predloženému dokumentu len Poľsko a Luxembursko, odpovedal sám Giscard vo svojom prejave. Povedal, že budúcnosť Európy je v rukách zúčastnených (hoci v niektorých rukách viac, ako v iných ), ktorí sa znova stretnú na októbrovej konferencii. Tým veľmi jasne vyjadril, akú úlohu zohralo zhromaždenie konventu. Podľa Laekenskej deklarácie, ktorou bol konvent zvolaný, bola zmyslom jeho existencie príprava základu pre prácu medzivládnej konferencie, ktorá bude mať čas tento základ upravovať a meniť až do marca 2004. Všeobecný názor je, že predložený ústavný návrh nebude politicky možné ignorovať. To neprekvapuje. Rovnako neprekvapuje, že Francúzsko, Nemecko, Belgicko, Španielsko a ďalšie krajiny sa vyjadrili v prospech dokumentu, ktorý ležal na stole v Porto Carras. Prvé dve zmienené krajiny zašli až tak ďaleko, že vyhlásili vôľu prijať ústavu okamžite, v jej dnešnom znení. Zdanlivo prehnané, ale pochopiteľné – obe krajiny (a tiež Belgicko) vyslali do konventu svojich „najlepších mužov“. Ministri zahraničných vecí Fischer a de Villepin sa postarali nielen o medializáciu, ale aj o to, aby záujem ich vlád bol v dostatočnej miere zohľadnený v plenárnych debatách i v konečnom dokumente. Nemožno sa teda čudovať pokojnej atmosfére summitu. Najmocnejší si zabezpečili svoj vplyv už v procese vypracovania ústavy. Čo nás (ne)čaká Bude nás medzivládna konferencia môcť niečím prekvapiť? Zatiaľ sa črtali niekoľké tendencie: rozdelenie zúčastnených na malé a veľké krajiny, na zástancov federalizmu či regionalizmu a centralizmu. Reforma všetkých inštitúcií bude nevyhnutná, rovnako ako nové definovanie ich vzájomných vzťahov a ich vzťahov k členským krajinám. Môžeme sa pripraviť na reprezentáciu v osobe prezidenta EÚ, na európskeho ministra zahraničných vecí, na zdvojnásobenie oblastí, v ktorých pri odsúhlasení návrhov nebude nutné, aby všetky krajiny boli za. Pri počte dvadsaťpäť (resp. 27) členov je nutné počítať so zadelením do niekoľkých kategórií, ktoré definujú vplyv na konečné rozhodnutia únie. Parlamenty členských štátov sa budú môcť a musieť aktívne zapájať do legislatívnej práce a európske výbory a ministerstvá (a v konečnom dôsledku často Európsky súdny dvor) budú musieť prevziať viac zodpovednosti za európsku politiku. Pokiaľ sa neskôr nerozhodne inak, budú mať kandidátske krajiny na tejto konferencii len status pozorovateľov. Zatiaľ len Poľsko, ktoré sa javí ako budúci silný hlas EÚ, artikulovalo s takýmto postupom zásadný nesúhlas a žiadalo písomný prísľub plnohodnotného členstva na medzivládnej konferencii. Tým sa dostávame do oblasti, ktorá bude rovnako napínavá ako debaty v rámci konferencie, hoci sa členské krajiny doteraz jasne vyprofilovali a dostatočne často vyjadrili svoje záujmy. Poľsko totiž únii hrozilo politicky nepriaznivou situáciou vlády, ktorá bude chcieť, aby jej občania v referende hlasovali za prijatie ústavy, na tvorbe ktorej sa ich reprezentanti smeli zúčastniť len nepriamo. Trpký začiatok? Ratifikácia európskej ústavy bude jedným z najzaujímavejších bodov jej vývoja. Niektoré krajiny nepredpokladajú (Rakúsko) alebo nemôžu (Nemecko) uskutočniť v tejto otázke referendum, iné si už pripravujú argumenty do budúcej kampane. Uvidí sa, či sú výsledky prieskumu európskej verejnej mienky, uvádzajúce, že tri štvrtiny občanov EÚ podporujú jednotnú ústavu, skutočne reprezentatívne. Navyše, ukáže sa i solidarita občanov krajín vstupujúcich do EÚ, ktorí budú mať mesiac po prijatí do únie hlasovať o spoločnej ústave, z procesu prijímania ktorej možno budú plánovane vylúčení. Nezabúdajme, európske právo stojí nad právom jeho členských štátov. A tak nás čaká hneď na začiatok veľká skúška. Vráťme sa však k úvodnej otázke. Na rozprúdenie debaty o konečnej forme ústavy si budeme jednoznačne musieť počkať do októbra. Pripravovali si najmocnejšie európske štáty v konvente len potichu pôdu, ako uľahčiť rade vydebatovanie detailov a zároveň utíšiť kritikov európskej demokracie? Od začiatku bolo dané, že konvent mal byť len prípravnou fázou medzivládnej konferencie. Skutočne, kritiky hovoriace o demokratickom deficite sa utíšili, každý zúčastnený štát sa mohol v pléne konventu realizovať. Jediným spôsobom, ako zistiť, či bol konvent novou kvalitou a či ho v budúcnosti budeme môcť opisovať ako prvý krok k demokratickejšej Európe rovnocenných partnerov, ktorí sú schopní zjednotiť sa na spoločnej politike, je zamerať pozornosť na medzivládnu konferenciu a sledovať, ako tí, ktorí vládnu krajinám západnej časti starého kontinentu, budú zaobchádzať s jeho prvou ústavou.
