Reklama
Odmena za nákup na ZľavaDňa
Reklama

Žiada sa mi vízia

Od môjho posledného vykročenia z brány nacistického koncentračného tábora Osvienčim ako väzňa č. 1890 ubehlo 57 rokov, 11 mesiacov a 15 dní, keď sa mi dostala do ruky publikácia Zigmunta Baumana Modernosť a holokaust.
Počet zobrazení: 514
6-m.jpg

Od môjho posledného vykročenia z brány nacistického koncentračného tábora Osvienčim ako väzňa č. 1890 ubehlo 57 rokov, 11 mesiacov a 15 dní, keď sa mi dostala do ruky publikácia Zigmunta Baumana Modernosť a holokaust. Ešte v kníhkupectve som v nej zalistovala a na sedemnástej strane čítam: Implikácia, že páchatelia holokaustu boli ranou, či chorobou našej civilizácie a nie jej strašným produktom, nevytvára len morálne pohodlie sebaospravedlnenia, ale aj vážnu hrozbu morálneho a politického odzbrojenia. A ďalej na tej istej strane pokračuje: Posolstvo holokaustu, ktoré sa týka nášho dnešného spôsobu života – o kvalitách inštitúcii, na ktoré sa spoliehame, že nám zaistia bezpečnosť, o platnosti kritérií, ktorými určujeme správnosť nášho správania, o modeloch interakcií, ktoré prijímáme a považujeme za morálne, – sa zamlčuje, ostáva nevypočuté, neprednesené.... Zahrúžená do knihy, robila som si poznámky, výkričníky, otázniky, spytovala som si svedomie, nadšená nad hlboko odhalenými pravdami, sklamaná jednostrannými závermi či protirečeniami. Citovo doliehajúc vyvolala vo mne nepokoj, znechutenie až rezignáciu, vzdorovitosť až bojaschopnosť, bezmocnosť a bezbrannosť. Bezmocnosť možno, ale bezradnosť nie. Bezradný môže ostať ten, kto sa zamyslí nad obsahom publikácie Z. Baumana Modernosť a holokaust a nie je ľahostajný nielen k tomu, čo sa stalo pred vyše polstoročím, ale aj k našej súčasnosti, jej vývojovému procesu, všeobecne označenému sloganom globalizácia. *** V úvode publikácie na dvanástej strane sa píše: ...holokaust sa väčšmi ako obrazu na stene podobá oknu. Keď cezeň pozeráme, môžeme vidieť mnohé veci, ktoré by inak ostali neviditeľné. A veci, ktoré vidíme, sú nanajvýš dôležité nielen pre páchateľov, obete a svedkov zločinu, ale aj pre všetkých, čo žijú dnes a dúfajú, že sa dožijú zajtrajška. Určite, pohľad z okna môže byť, čo do záberu, širší a hlbší, ale videné je závislé od polohy okna a predovšetkým od subjektu, na čo on zameria oko, a ako videné spracujú jeho mozgové závity. A práve z tohto aspektu som sa zamerala na Baumanové úvahy, ktoré som si dovolila v stručnosti okomentovať. Kde je pes zakopaný, že popri mnohých pravdách konštatovaných autorom vyvolávajú niektoré časti publikácie u postihnutých (posudzujem podľa seba a bývalých spoluväzňov z môjho blízkeho okolia) pocit nepochopenia, nespravodlivého hodnotenia. Priami svedkovia obdobia holokaustu majú možnosť zamyslieť sa nad takými či onakými postojmi. Najzmätenejšie ale zapôsobí na povojnovú generáciu (vychádzam z diskusie s viacerými), keďže podľa Baumana sú páchatelia holokaustu predovšetkým legitímnym produktom modernity. Na strane 332 o tom píše: Možno unikátnym výdobytkom modernej civilizácie je, že umožnila, aby obyčajní ľudia, dobrí pracovníci, prispievali k zabíjaniu, aby toto zabíjanie bolo obsiahlejšie, čistejšie, morálne antiseptické a efektívne ako nikdy predtým. Takmer polovicu zo 6 miliónov židovských obetí holokaustu nacisti zavraždili popravami – paľbou z guľometov, pušiek, revolverov, čo sa odohralo predovšetkým na východnom fronte. Státisíce ich zomrelo v neľudských podmienkach v pracovných táboroch, getách, koncentračných táboroch na podvýživu, epidémie, upracovaním na smrť, sadistickým týraním, fenolovými injekciami vpichnutými priamo do srdca, lekárskymi pokusmi, ale i svojvoľným ubíjaním na smrť. *** Aktérmi neľudského zaobchádzania a vraždenia boli SS-áci, príslušníci Wehrmachtu, pohotovostné oddiely a to nielen z Nemecka, ale aj z Ukrajiny, Litvy, Rumunska a ďalších okupovaných európskych krajín. Ba i zo Slovenska bolo v Osvienčime niekoľko SS-ákov. Zigmunt Bauman sa vo svojom zameraní na úlohu byrokratického riadenia industriálnej spoločnosti v súvislosti s genocídou nechal natoľko uniesť, že aktérov nacistických zločinov odosobnil, zovšeobecnil a tým vlastne aj spochybnil individuálnu zodpovednosť. Naproti tomu je nadpis piatej kapitoly Získať si spoluprácu obetí zavádzajúci. Výraz „získať“ totiž sám o sebe nevylučuje dobrovoľnosť či ochotu. Pritom ani ten najproblematickejší predseda Judenartu Rumkowský či Gens nešiel do geta z vlastnej vôle. Namiesto slova „získať“ by skutočnosti zodpovedal výraz „prinútiť“ k spolupráci obete. V tejto kapitole na strane 192 autor uvádza: Nacisti mali plnú moc nad donucovacími prostriedkami a dozerali na to, aby racionalita znamenala spoluprácu, aby všetko, čo Židia robia pre vlastný prospech, posúvalo nacistický zámer k úplnému úspechu. Možno je bezcitné a nespravodlivé považovať za akt kooperácie to, že sa otvorene nevzbúrili. Proporcie uvedených príkladov spolupráce sú diametrálne odlišné. Napríklad popis otvoreného odporu a odoprenia vykonania nacistických príkazov troch predsedov Judenartu, ktorí boli hneď na mieste usmrtení, a odpudzujúce príklady konania iných troch predsedov Judenartu. Spomenuté negatíva spolupráce s utláčateľmi sa vlastne ťahajú celou kapitolou, takže nakoniec utláčaní pôsobia neľudskejšie ako utláčatelia. Môj postoj je určite podmienený aj tým, čo som na vlastnej koži počas vyše troch rokov v Osvienčime prežila. V extrémnych podmienkach sú aj reakcie extrémne v dobrom i zlom. V situácii, keď sme sa nachádzali pod nadvládou od nás nezávislých síl, bolo veľmi obtiažne voliť, ktoré dobro je najlepšie a ktoré zlo je najhoršie. Ale aj za takých okolností existovali individuálne či skupinové vzbury a prejavy odporu. Fungovala organizovaná i individuálna svojpomoc. Samozrejme ohraničená. Spontánna pomoc jednotlivca bola prejavom nezlomnej ľudskej dôstojnosti v nepredstaviteľných neľudských podmienkach. *** Som si vedomá, že obsah publikácie je v súlade s jej odborným zameraním. Zdôrazňuje sa to aj v úvode: Táto štúdia chce byť malým a skromným príspevkom k tomu, čo sa za týchto okolností javí ako dávno splatná a kultúrne i politicky nesmierne závažná úloha, ktorej cieľom je, aby sociologické, psychologické a politické lekcie holokaustu ovplyvnili povedomie a prax inštitúcií a členov dnešnej spoločnosti. Už z uvedeného je zrejmé, že obdobie holokaustu ma poriadne poznačilo. Čo sa týka nedávnej minulosti a súčasnosti, čím som staršia, tým väčšmi si spytujem svedomie, akou mierou pozitívneho a negatívneho som prispela ja, aspoň v mojom najbližšom okolí. Publikácia je zameraná predovšetkým na príčinnosť a následnosť charakteristických javov našej modernej spoločnosti a núti každého, či odborníkov alebo laikov, zamyslieť sa. Sám autor sa len náznakovo dotýka možnej perspektívy a akoby sa vedome vyhýbal alternatívnym víziám. Pritom na strane 288 konštatuje: Sociologicky vygenerovaný obraz sveta kopíruje úspechy zákonodarných síl. Zigmunt Bauman vkladá do mnohohlasnosti politickej demokracie nádej. Akoby zatváral oči pred realitou, že síce občan-volič môže hlasovať a prostredníctvom politických strán vyberať svojich zástupcov do parlamentu, týmto aktom ovplyvniť napríklad zvrhnutie vlády, ktorá mu nevyhovuje, ale jeho hlas nemá žiaden vplyv na skutočnú silu, ktorá vládne svetu i jeho krajine – a to je ekonomická moc, pri súčasných globalizačných trendoch umocnená národnými korporáciami. Veď aj naša politická reprezentácia, ktorú sme s dobrým úmyslom volili, sa stále viac a viac podriaďuje ekonomickej svetovláde. Moje konštatovania sú na strane 280 Baumanom síce neadresne, ale krásne a jednoznačne vyjadrené: V systéme, kde racionalita ukazuje opačným smerom ako etika, je hlavným porazeným – ľudskosť. Naša civilizácia si vyžaduje zmenu spôsobu života. Úplne nový hodnotový prístup ku konzumným návykom, prírode, kultúrnej rozmanitosti. Takáto vízia nemá nič spoločného s víziou záhradníka spomínaného v publikácii. Nejde o plánovača dokonalého sveta či záhrady, kvôli ktorej burina musí preč. Stalin nezabíjal preto, lebo vyselektované obete sa mu nehodili do schémy dokonalého sveta, zabíjal z mocenských záujmov, aby terorom a vyvolávaním strachu upevnil osobnú moc. Napokon všetko spoločenské dianie je naším produktom, výsledkom ľudskej činnosti. Na záver ešte dva výstražné citáty: Premenlivý náhodný a nevypočitateľný vývoj technologického potenciálu a jeho aplikácií, ktoré s rastúcou mocou nástrojov, bez toho, aby si to niekto všimol, ľahko môžu vyústiť do bodu, keď sa nakopí kritické množstvo a vznikne situácia, v ktorej je svet technológiou ovládať. Moderná technika dosiahne svoj logický koniec, založí svoju vlastnú nemožnosť. Druhý citát znie ako apel: Zlo nie je všemocné. Dá sa mu vzdorovať. Svedectvo tej hŕstky, čo tak urobili, otriasa logikou sebazáchovy, ukazuje, o čo ide v konečnom dôsledku – voľbou. výroky Záchrama sveta sa môže uskutočniť len ako zmena paradigmy, t.j. základného a zakladajúceho vzťahu ľudí k súčasnosti, ako aj vzťahu k vlastnému ja. Karel Kosík Kritika kapitalizmu bude krotká tak dlho, pokiaľ bude možné presadzovať „postmoderné“ politické pojmy. Tie sú vysoko kompatibilné s kapitalistickým modelom vývoja. Heitmayer Filozofia pod zlou straníckou kontrolou má väčší zmysel ako filozofia odpolitizovaná, redukovaná na výrobu a zmenu neškodných textov. Václav Bělohradský

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama