Koalícia nie je posvätnou kravou

Pavol Rusko, predseda Aliancie nového občana a podpredseda NR SR Narodil sa 20. augusta 1963. Po maturite na matematickom gymnáziu v Liptovskom Hrádku pokračoval v štúdiu žurnalistiky na Univerzite Komenského v Bratislave. Po absolvovaní štúdia, od roku 1985 až do roku 1993, pôsobil v Slovenskej televízii na viacerých postoch ako športový redaktor, šéf sekcie vysielacieho centra a námestník ústredného riaditeľa. V roku 1993 STV opúšťa a stáva sa manažérom spoločnosti Loptop. V roku 1994 zakladá spoločnosť Markíza - Slovakia, s. r. o., ktorá získala licenciu na tretí televízny vysielací okruh. Od založenia TV Markíza - STS, s. r. o., v roku 1995 až do roku 2000 v nej zastával post generálneho riaditeľa. Po odchode z tejto funkcie pôsobil v rokoch 2000 - 2002 ako predseda Rady majiteľov TV Markíza - STS, s. r. o. V roku 2001 vstúpil do politiky, založil ANO a stal sa jej predsedom. V súčasnosti je podpredsedom NR SR. Je ženatý, má jedno dieťa. Schopnosť sebahodnotenia je silnou vlastnosťou manažérov. Máte za sebou veľmi úspešnú kariéru. Ako však hodnotíte svoju činnosť ako politika v uplynulom roku? - V jednej veci sa nič nezmenilo – je to neustály boj o miesto pod slnkom, o presadenie vlastných názorov a toho, čo človek pokladá v živote za správne. Ak hovorím, že sa to nezmenilo, tak sa to nezmenilo najmä od roku 1995, keď na mediálnu scénu vstupovala TV Markíza. Odvtedy sme prakticky v neustálom súboji o miesto pod slnkom. Najprv to bolo CME, potom Volzová, Mečiar, Gamatex, prvá Dzurindova vláda, po vstupe do politiky všetky opozičné politické strany a teraz, paradoxne, najmä tie koaličné, s ktorými vedieme permanentný zápas o presadzovanie toho, čo považujeme za správne a dôležité. Samozrejme, politika má iné pravidlá a bolo ťažké si na ne zvyknúť. Pretože z privátneho sektora máte zakódovaný „ťah na bránu“, snahu riešiť situácie, netaktizovať, pomenúvať problémy pravým menom a hľadať riešenia. V politike, keď naraz pomenúvate príliš veľa problémov naraz, tak sa stávate podozrivý, a keď ich chcete riešiť, tak pomaly až nepohodlný. V tejto koalícii je to často o veľkom konflikte medzi starým a novým. Medzi tým, čo niekto považuje za nemennú ideológiu a niekto za priority, pre ktoré je potrebné sa nielen hádať, ale za ne aj zabojovať. Ako ďaleko ste ochotný ísť v súvislosti s koalíciou za tým, čo považujete za správne? - Ako ďaleko sme ochotní ísť pri presadzovaní toho, čo je správne? V nevyhnutnom prípade, ako bol napríklad interrupčný zákon, aj za hranice koalície. Tá predsa nemôže byť nástrojom, ktorý si vždy odhlasuje svoju pravdu, posvätnou kravou, ktorej sa musíme všetci klaňať a hovoriť: toto je jediné správne riešenie pre Slovensko, lebo sme si ho odhlasovali. Viete si predstaviť situáciu, že by sa táto koalícia rozpadla? - Ak sa ukáže, že nefunguje a partneri si nedôverujú, že je to iba zlepenec, neschopný presadzovať to, čo sľúbil, tak treba hľadať inú alternatívu. Najhoršie, čo sa môže stať, je tváriť sa koalične a konať opozične. O čo vlastne ide? Vedeli by ste pomenovať zdroj tohto sporu? - My sme situáciu podcenili na začiatku, lebo sme si mysleli, že pokiaľ sa zhodneme v ,,základni“ - teda v otázkach ekonomických, sociálnych a na reforme dôchodkového či daňového systému, tak je to vlastne programovo blízka koalícia. Žiaľ, nie je to tak. Ukázalo sa, že ideologické rozpory, najmä medzi nami a KDH na zásadné otázky fungovania spoločnosti, sú také rozdielne, že to zabraňuje efektívnemu konaniu celej koalície. V jednom svojom príspevku z konferencie o liberalizme ste sa o slovenskej politike vyjadrili ako o médiu slúžiacom na presadzovanie osobných záujmov a klientelizmu. Teraz však hovoríte o inom zdroji konfliktov - ideológii... - To bolo v čase pred voľbami a posudzoval som najmä vtedajšiu parlamentnú politickú scénu. Dnes vidím posun k lepšiemu, lebo tento druh politických konfliktov je oveľa čitateľnejší. Vychádza totiž z určitých priorít a zásad, ktoré sú navzájom v opozícii, ale ktoré sú zdrojom a podstatou politických programov. Ak sa máme sporiť, tak nie o privatizáciu Slovenskej sporiteľne, ale o otázky, akými sú napríklad rozsah sociálnej solidarity, spoplatňovanie školstva, nastavenie správnych parametrov daňovej reformy a o tom, kedy sa začína život a či žena má alebo nemá právo rozhodovať sama o sebe. To je už posun, ktorý do značnej miery štandardizuje politickú scénu. A predsa hrozí rozpad koalície... - Ale veď to je v konečnom dôsledku pochopiteľné. Ak sa rozdiely vyplývajúce z odlišných ideologických a politických názorov prehlbujú, znamená to, že politická scéna sa štandardizuje. Politika predsa nie je o tom, že môže spolupracovať každý s každým! Predstavte si, že by sa v Amerike mala vytvoriť koalícia Demokratickej a Republikánskej strany! Veď to sa nedá! Pripúšťate situáciu, v ktorej by premiér Dzurinda vládol za tichej podpory dvadsiatich piatich poslancov HZDS? - Ak mám veriť verejným vyhlásenia mHZDS, tak potom nie. Istý typ sporov sa dá predvídať. Keď ste hovorili o výklade etiky počiatku života, tak ako liberálny politik si isto musíte uvedomovať, že kresťansky orientovaná strana bude mať v tejto otázke iný postoj. Ak je to tak, museli ste vedieť, že narazíte na seba. - Áno, ale nás zaskočil ich postoj k otázkam, ktoré sme meniť nechceli a ani nemali. Teda najmä k veľmi citlivým oblastiam nášho spoločenského života (interrupčný zákon, Vatikánska zmluva), pri ktorých hrozí narušenie, respektíve výrazný posun súčasného statusu quo. A to je pre túto koalíciu ťažko riešiteľný problém. Môžete to konkretizovať? - Koaličnú zmluvu sme podpisovali v čase, keď napríklad v oblasti interrupcií platil určitý status quo sedemnásť rokov. Ak sa podaním na Ústavný súd daný stav má zmeniť a hrozí reálne zúženie právomoci ženy rozhodovať o sebe, tak každá liberálna strana bude protestovať. V koaličnej zmluve sme nikde nemali ani len zmienku, že sa touto vecou budeme v parlamente zaoberať a že ju budeme meniť. A pokiaľ ide o Vatikánsku zmluvu, tiež sme nepredpokladali taký veľký zásah do oblasti školstva. Mysleli sme si, že v takomto prípade budeme hľadať dohodu všetkých koaličných strán, ale naši koaliční partneri nás vo vláde jednoducho prehlasovali. Ako si potom vysvetľujete razanciu tohto sporu? - Zásadný spor je dnes v otázke interrupcií. To, že sa niekto správa robustne a preniká do veľkého množstva silových zložiek štátu a chce mať veľa vecí pod kontrolou, to sme vnímali. To však nie je ten podstatný spor, ktorý ohrozuje koalíciu. Tým podstatným v spore je snaha získať čo možno najväčší vplyv na dianie v štáte, ktorej sa treba postaviť a čeliť jej. Je to legitímna snaha obrancu pred útočníkom. Interrupcie sú niečo iné. Tam sa ukazuje zásadný ideologický rozpor, čo samo osebe nemusí ohrozovať koalíciu, ak sa strany dohodnú, že tento problém nebudú otvárať. A dnes je úplne jedno, či sa otvoril novelou zákona alebo podaním zákona na Ústavný súd. Časovaná mína jednoducho vybuchla a hrozí reálne zúženie priestoru pre uplatňovanie slobodnej vôle ženy-matky vo vzťahu k sebe samej. A ak sú naše kroky smerujúce k zachovaniu tohto priestoru v rozpore s politickou vôľou partnerov, tak potom to znamená, že ich vôľa je tento stav zmeniť. To nám však v októbri 2002 nepovedali! Vtedy sa tvárili, že túto tému ponechávame v pôvodnom stave a v tom sa my cítime podvedení a oklamaní. Už vtedy vedeli, že dali podnet na Ústavný súd. Nás na to nik neupozornil a teraz nám potichu ,,strúhajú mrkvičky“ – mali ste si to všimnúť! Pardon – nevšimli sme si to, lebo v čase zostavovania vlády sme mali celkom iné starosti. Je to určitá daň pri vstupe nového politického subjektu do koalície, no oni s ňou počítali a škodoradostne čakali, čo sa stane, keď časovaná bomba vybuchne. A ona nám vybuchla priamo pod nosom. My sa však nebudeme prizerať, ako sa tu zužujú mantinely pre slobodu jednotlivca. Prečo to tá druhá strana robí? Ako si vysvetľujete takýto postoj? - Lebo sa na nás pozerá ako na ideologického nepriateľa. Lebo jej pohľad na nás je ako pohľad na zlo, ktoré treba zničiť. Máte takýto pocit? - Mám, stopercentne. Prečo ste potom išli do takej koalície? - To je vec skúsenosti a vtedajšieho presvedčenia, že pre potrebné reformy a zavŕšenie integračného procesu do euroatlantických štruktúr je to ten najlepší možný variant. Bez SKDÚ sa vládu ani teoreticky zložiť nedalo a variant z HZDS by ohrozil postup integrácie. Som presvedčený, že ak by sme váhali, do koalície by vtedy vstúpil Smer. A my sme predsa chceli splniť aj záväzok voči voličom a podieľať sa na zmene správy vecí verejných. Predtým boli v koalícii trpené ako ,,nevyhnutné zlo“ SDĽ a SOP. Nedalo sa od nich poučiť? - To si musíte vyskúšať na vlastnej koži. Prečo sa dieťa dotýka horúcej platne? My sme naozaj nepočítali s tým, že sú schopní použiť až takéto kroky na to, aby sme sa dostali do vážnych problémov. Ja som túto koalíciu vnímal minimálne aj ako dohodu o vzájomnom neútočení. Pre nich je však ideálny koaličný partner ten, kto drží ústa a krok, plní to, čo oni chcú, a v priebehu dvoch rokov spadne na dve percentá a potom je plne závislý od koaličných kamarátov. Čo by ste dnes urobili inak, keby ste mohli? - Koaličná zmluva by bola určite veľmi podrobná a počítala by s riešením všetkých problémov, ku ktorým sme sa dopracovali. Určite by sme žiadali presnú dohodu o rozdelení právomocí v jednotlivých rezortoch. Tiež krížovú kontrolu bezpečnostných a spravodajských zložiek. A akú úlohu zohráva v tomto spore predseda vlády Mikuláš Dzurinda? - Pre neho typickú. On sa rád chváli tým, že už sa naučil, že sa nemá vyjadrovať vždy, ale až príde pravý čas. Ja si myslím, že by mal byť oveľa aktívnejší pri udržaní tejto koalície a ústretovejší vo vzťahu k nám, lebo my sme v tej koalícii ,,noví“. Každý, kto prichádza medzi troch ,,starých“, má tendencie veľmi citlivo vnímať všetky udalosti, ktoré sa udiali na základe spoločnej koalície troch bývalých partnerov. Teda z obdobia, keď sme ešte v koalícii neboli a má tendenciu veľmi citlivo vnímať dôsledky takýchto rozhodnutí. A nie je súčasťou problému aj vaša prílišná citlivosť? - Takáto citlivosť by bola u každého, kto by do koalície pribudol. Je potrebné s ňou počítať. A je potrebné ju reálne minimalizovať, ale iba na základe dobrých skúseností a naše skúsenosti v otázke dodržiavania dohôd sa nenaplnili. Ten model je nasledovný: máme iný názor a máme pocit, že sa o tom vôbec nediskutuje, lebo keď je náš, tak sa buď prekričí, alebo prehlasuje. Ale keď je niekoho iného, tak je to legitímna požiadavka renomovanej politickej strany. Konkrétne keď v prípade SIS mala ANO záujem, aby sa naplnili dohody o obsadzovaní postov, tak div že sme neboli vyhlásení za zločincov, ktorí si dovoľujú chcieť mať vplyv v takejto inštitúcii. A dovoľujú si vstupovať do kompetencií riaditeľa tejto inštitúcie. Keď sa však predstaviteľom KDH znepáčil Peter Tóth na poste šéfa kontrarozviedky, tak z toho bola celonárodná kauza, kde riaditeľ stratil všetko: dôveru i post. To vtedy nebolo politické zasahovanie do kompetencií riaditeľa SIS, ale iba oprávnený hnev ,,skúsenej“ politickej strany. Keď má platiť jeden meter pre jedného a iný pre druhého, tak v takej koalícii sa my nebudeme cítiť komfortne. Chcete tým povedať, že SDKÚ napriek počtu získaných mandátov nie je najsilnejšou stranou v koalícii a tón udáva KDH? - Ťažko sa dá hovoriť, kto je najsilnejší. Najmenej konfliktný partner je SMK, naopak najkonfliktnejšie zasa KDH. No a SDKÚ sa pozerá a teší sa, že bude môcť ťažiť zo vzájomného konfliktu. Aj keď v kauze interrupcie im to celkom nevyšlo, lebo tam bolo potrebné zaujať jasné stanovisko a strkanie hlavy do piesku nebolo žiadne víťazstvo. Je pravda, že svojho času ste mali záujem o post na ministerstve vnútra? - To je absolútny nezmysel! Za tie roky človek vidí, ako funguje prepojenie medzi ministerstvom vnútra a niektorými novinármi. Ako sa informácie podsúvajú a vynoria sa tam, kde je to práve vhodné. Napríklad ako predtým ,,u vás“ v Markíze... - Ide o to, do akej miery a akým spôsobom, pretože toto je zverejňovanie informácií, ktoré možno ani nie sú určené pre verejnosť, ale účelovo sa zneužívajú a navyše nie sú pravdivé, a to Markíza nerobila. Ak však niekto chodí a rozpráva nezmysly, že my chceme ovládnuť ministerstvo vnútra, lebo chceme zaretušovať nejaké podozrivé aktivity z minulosti... Nie, my chceme mať určitý vplyv na ministerstve vnútra preto, aby ho nekontrolovateľne neovládol niekto iný. Každé politické ovládnutie takej citlivej zložky, ako sú spravodajské a bezpečnostné služby, je na Slovensku nebezpečné. Je to nebezpečné o to väčšmi, že to robia ľudia, ktorí ideologizujú politiku a na politických oponentov sa pozerajú ako na nepriateľov. A to sú nebezpečné vzťahy, kvôli ktorým bude ešte na Slovensku hrmavica. Máte zodpovednosť za koalíciu, ale máte aj informácie, že niektorí koaliční partneri, keďže na vás nič nemajú, tak snoria a čosi pripravujú, ale tvária sa nevinne. Nemáte žiadnu možnosť si tieto informácie priamo overiť a keď chcete aspoň jedným očkom kvôli posilneniu vzájomnej dôvery do toho rezortu nahliadnuť, tak vám v tom všetkými prostriedkami bránia a ešte vás na verejnosti cez médiá obvinia, že chcete ovládnuť silové rezorty v tomto štáte. Veľakrát sme už vysvetľovali, najmä KDH, že naša snaha ponúknuť odborníka na ministerstvo vnútra vyplývala z potreby mať pre nás dôveryhodného a známeho človeka v týchto zložkách, ktorý by nám napríklad v chúlostivých situáciách vedel korektne vysvetliť postup ministerstva a ktorý by svojím pôsobením prispel k zvýšeniu vzájomnej dôvery. Ak to však rezolútne minister odmietne, pýtam sa, čo pripravuje? Čo pred nami tají? O čom nesmieme vedieť? No to znie ako stav absolútnej straty dôvery... - Ale veď my o tom hovoríme už od januára a nikto sa tým nezaoberá. Ešte kedysi sme vraveli, že s otázkou krížovej kontroly sa vrátime, ale až keď sa vyrieši otázka odpočúvania. Prípad ešte nie je uzavretý, ale mohol som nahliadnuť do spisu a jedno môžem povedať, na Slovensku mohol odpočúvať takmer každý každého, aj na SIS aj na ministerstve vnútra sa mohol neznámy pracovník dostať do databáz a následne vymazať všetko, čo považoval za potrebné. Takže dnes nezistíte nielen to, kto bol ilegálne odpočúvaný, ale ani to, kto údaje o ňom vymazal. Označili by ste váš spor s Vladimírom Palkom za osobný? - On má z jeho strany taký charakter prakticky od začiatku. Veď už na jednej z prvých koaličných rád, ma obvinil z podkopávania ústavnosti a demokracie štátu. Ak vám toto povie minister vnútra, tak je to vážny dôvod na zamyslenie. Navyše koaliční partneri takúto nehoráznosť prešli mlčaním. Čo tým mal na mysli? - To nepovedal. A ako si to vysvetľujete vy? - Tiež by som sa ho chcel opýtať, na čo naráža. Možnože sa dozvedel, ako sme ,,hrozne vydierali pána Mojžiša a ďalších podnikateľov na Slovensku“. To sú účelové podlosti, ktoré sa tu začínajú používať na presadzovanie určitých osobných, záujmových a možno aj politických cieľov. Ten princíp funguje veľmi jednoducho: je spojený s diskreditáciou, kriminalizáciou a neviem čím všetkým ešte. Hrozí vám naozaj kriminalizácia? - Vystúpenie pána Mojžiša už vnímal ako moju kriminalizáciu. On si po dva a pol roku spomenie, že pod hrozbou využitia elektronického média som ho nútil robiť to, čo robil! Po dva a pol roku, potom, ako sme mali konflikt s ministerstvom vnútra, potom, ako si potrebuje zachrániť kožu, lebo sám je obvinený, si odrazu záhadne spomenie na všetko, čo som vraj robil. Som presvedčený, že pán Mojžiš sám od seba vypovedať nezačal. A keby som nebol v politike, nikdy by k žiadnemu obvineniu nedošlo. Som šokovaný skutočnosťou, že človeku obvinenému z miliardových podvodov stačí krivo obviniť politického oponenta KDH a už dostane štátnu ochranu, je vyšetrovaný na slobode, verejne vystupuje a s tichým súhlasom ministerstva vnútra hrá obetného baránka, ktorého úlohou je čo najviac pošpiniť politickú konkurenciu. No fakt je, že Markíza bola obchodným partnerom Drukosu celé roky. Nevedeli ste, o aký subjekt ide? - Všetky médiá boli partnerom, nielen Markíza. Nikto si nemohol zobrať ,,na triko“, že by nevysielal ich reklamu, lebo by mal na krku žalobu za porušenie dobrého mena. Ministerstvo hospodárstva mohlo vyhlásiť túto reklamu za klamlivú, ale neurobilo tak. Prečo to nespravilo? Každá transformujúca sa krajina potrebuje mať skúsenosť s pyramídovými hrami. Raz, keď padne režim na Kube, tak tam veľmi veľa ľudí stratí peniaze v pyramídových hrách, pričom im všetci budú hovoriť: nerobte to! Musia to zažiť, tak ako ľudia v Albánsku, Čechách i u nás. Za rozvoj nebankových subjektov na Slovenku sú v prvom rade zodpovední vtedajší politici a nie médiá. Akú úlohu hrala Markíza pri vašom vstupe do sveta politiky? - Markíza má licenciu na dvanásť rokov, t. j. do roku 2007. Takže tam by som žiadnu súvislosť nehľadal. Mal som skrátka chuť skúsiť si niečo iné, čo má širší záber ako televízia. V januári som vždy vedel, čo bude vo februári, a vo februári, čo sa bude diať v marci. Bol to určite príjemný, ale predsa len stereotyp. Takže vám pripisované tvrdenie, že ak by nešlo ANO do vlády, tak by Markíza mohla prísť o licenciu, sa nezakladá na pravde? - Nie. Licencia predsa platí do roku 2007, takže to, čo hovoríte, by sa mohlo vzťahovať na tie nasledujúce voľby. A okrem toho vo vlastníckej štruktúre Markízy už nefigurujem. Do repertoáru dobrej liberálnej strany patrí aj riešenie menšinovej problematiky. Ako by sa podľa vás mal riešiť slovensko-maďarský problém, práve z pozície liberálnej politiky? - Ak by bolo Slovensko bohatšou krajinou, tak úmerne tomu by sa zmenšil aj slovensko-maďarský problém. Ak je ,,koláč dobra“ dosť veľký pre všetkých a nemusíte sa nikomu pozerať do hrnca, lebo sám máte dosť, tak nepotrebujete rozlišovať v kategóriách Rusín, Maďar, Nemec, Poliak či Čech. Ak by napríklad Matica slovenská a ostatné kultúrne ustanovizne dostávali toľko, koľko potrebujú, tak by ich isto nehnevalo, že Csemadok dostáva tiež. Ak by bola nezamestnanosť štvorpercentná, tak by nikomu nenapadlo upodozrievať politikov SMK, že do štátnej služby prijímajú ľudí podľa etnickej príslušnosti. To je cesta pre riešenie národnostných problémov – napiecť viac chleba a rozdeliť ho viacerým po väčších čiastkach. V tom momente sa dostávate do situácie, keď už nemusíte hľadať vinníka svojho zla. Ale zoberte si napríklad Valónov a Flámov, ktorí tých koláčov majú dosť... - EÚ je vo veľkých problémoch a všetkých čakajú ťažké reformy, či Rakúsko alebo Nemecko, lebo model tých krásnych sociálnych štátov, môže fungovať možno v Nórsku, ale na to treba mať nórske more a plyn. Dlhodobo sa však nedá žiť na dlh. Kroky, ktoré budú smerovať k zlepšeniu života ľudí na Slovensku, budú paralelne riešiť aj otázku slovenskej identity a zdrojov na kultúru, len ich musíme byť schopní urobiť. Existuje teda iba jedna otázka, ktorú treba zvládnuť - bohatstvo a chudoba? - Bohatší štát oveľa lepšie rieši vzdelávanie svojich ľudí, samosprávu i národnostné a kultúrne otázky spojené s identitou. Je predsa rozdiel, ak dnes môžeme dať na kultúru tridsať miliónov a zároveň, pre pokoj v koalícii, ďalších tridsať na menšinovú kultúru. Ja by som rád dal na menšinovú aj šesťdesiat, ale na národnú chcem mať dvesto. A keď budem mať dvesto, tak nikomu z Matice nebude prekážať, že na menšinovú ide šesťdesiat, a potom sa nebudeme pre osadenie súsošia Cyrila a Metoda v Komárne voči sebe správať ako blázni. Dôležité je mať viac zdrojov a dokázať čo najlepšie uspokojovať potreby na Slovensku. Nedávno rokovali ministri zahraničných vecí László Kovács a Eduard Kukan o podpore maďarskej menšiny na Slovensku. Váš stranícky kolega Imrich Béreš sa vyjadril, že „Slovensko sa stáva opäť diplomatickým víťazom v tejto téme“. Pociťujete aj vy takýto optimizmus? - Nevnímam to až tak víťazne. Maďari sú v európskej politike silnejší, najmä preto, lebo sú jednotní. Čosi sa podarilo, lebo je tu nádej na normálne riešenie a nie diplomatickú vojnu. Nám neprospeje konflikt so silnejším susedom a za každú cenu. Možno by nám väčšmi prospelo určité veci predvídať. Dobré by bolo pomenovať veci pravými menami a netváriť sa, že rokujeme o zmluve, keď rokujeme o zákone. Nie je to síce takpovediac vo ,,vašej agende“, ale zaujíma nás váš názor. Dosť veľa sa diskutuje o ,,tragickom“ konci slovenskej ľavice. Prečo ľavica dopadla tak, ako dopadla? - Prijali, respektíve dali si vnútiť hru našich lišiackych politických partnerov. Nechali si vnútiť kroky, ktoré nevedeli zdôvodniť svojim voličom a zároveň neboli schopní sa im postaviť. Pôsobili ako potulní obchodníci, ktorí vždy nastolili problém a potom ho išli do supermarketu vyobchodovať. Takto sa dôvera voličov nezískava. Pritom minulá vláda v mnohých veciach nepostupovala pravicovo. V roku 2001 sme tu mali najľavicovejší rozpočtový deficit - až 10,2 percenta! O akej pravicovosti sa tu teda hovorilo? Zásadný problém bol v tom, že ľavica nebola schopná na jednej strane vysvetliť občanom potrebu reforiem a na druhej strane ukázať reálne výsledky. Reformy sa začali, ale nedokončili. To, čo sa rozdeľovalo navyše, sa delilo tak, aby ľudia nemali pocit, že sa to robí vďaka ľavici. To znamená, že aj tú mieru populizmu, ktorú mohla ľavica ukázať pri takých vysokých deficitoch, nedokázala využiť. Okrem toho splynula s víziami a predstavami pravice a na druhej strane nedokázala zastaviť kroky smerujúce proti jej voličom. Vždy to bol len problém, ktorý sa potom išiel rozmeniť do banky. No a na záver: Absolútnym krachom politiky SDĽ sa stala Devín banka. To bol v konečnom dôsledku ten posledný klinec do rakvy ľavice, pretože ľavicoví voliči skutočne nie sú ochotní tolerovať škandál takéhoto rozmeru. Je Smer ľavicovou stranou? - Je viac doľava. S mnohými výrokmi pána Fica nesúhlasím, ale zároveň som presvedčený, že keď sa raz Smer dostane do vlády, jeho reálna politika bude musieť byť iná. Dnes v opozícii sa musí ako medveď na jeseň dobre najesť, aby sa cez zimu ,,zababušil“ do svojich percent, lebo keď príde do vlády, tak ich bude strácať. Viete si Roberta Fica predstaviť ako svojho koaličného partnera? - Máme aj vlastnú skúsenosť s ideologickým súbojom s druhou stranou a uvedomujem si, aké ťažké je spolupracovať, ak sa v dôležitých ideologických, filozofických či etických otázkach rozchádzame. Koho tým myslíte? - No KDH. Je možno lepšie dohadovať sa o základni, lebo to je viac-menej o počtoch a matematike. Keď pridáte dôchodcom, musíte vedieť, kde na to zoberiete, a naopak. Čiže základňa je viac-menej daná. Možno by sme sa s nimi dohodli oveľa rýchlejšie, ako keď dnes existuje ideologická bariéra medzi KDH a ANO. Je to pre nás historické poučenie. Podcenili sme ideologickú rozdielnosť. Koniec koncov zoberte si príklad z EÚ: 80 percent spojenectiev je medzi liberálmi a sociálnymi demokratmi, čiže medzi tými, ktorí majú k sebe bližšie ideologicky ako možno ekonomicky. To je zvláštne, lebo Fico sa dosť striktne vyhýba termínu ideológia. - Kresťanskí demokrati by mu ho v koalícii vnútili, či by chcel, alebo nie. S nami však takéto problémy nemá. My máme minimálne ideologické problémy. Nebudeme sa hádať ani o zmluve s Vatikánom, o povinnom vyučovaní náboženstva na školách a ani o potratoch, lebo my ten problém nemáme. A navyše nepripisujeme týmto otázkam taký rigorózny význam, že sme pre iný názor partnera schopní zabudnúť na spoluprácu a začať ho nenávidieť. Konkrétny príklad: prišiel ku mne František Mikloško a povedal mi: ,,Priateľu, postavil si sa proti cirkvi.“ A s tým názorom nič neurobím, lebo on na mňa pozerá ako na nepriateľa cirkvi. Ako je možné, že strana s osempercentnou podporou má taký reálny mocenský vplyv? - Lebo majú silové rezorty, ktoré sa nerozpakujú využívať na posilnenie svojho vplyvu. Viete to rozmeniť na drobné? Znamená to, že ministerstvo vnútra pracuje v prospech KDH a v neprospech ostatných strán? - Že pracuje v prospech KDH, o tom existuje minimálne jeden konkrétny dôkaz. A potom sa pýtam, či je možne pracovať v prospech KDH a nepracovať v prospech ANO. Zo strany KDH a s nimi spriaznených médií už pol roka prebieha intenzívna kampaň proti vašej osobe. Prečo to robia a čo tým získajú? - Dnes tu prebieha súboj o charakter štátu. To nie je vôbec len o mne či aliancii, ale o snahe KDH presadiť za každú cenu zásadné ideologické zmeny, ktoré by viedli k postupnej premene Slovenska na katolícky štát. Liberalizmus je im tŕňom v oku, ideologický nepriateľ, ktorého musia zničiť. Dnes som to ja, zajtra ktokoľvek iný, kto sa odváži odporovať. Ak sa dnes týmto praktikám nepostavíme a nezačneme brániť občiansky charakter Slovenska, budeme sa o pár rokov čudovať. Teda aj Šátek a jeho vyšetrovatelia idú po vás cielene? - V žiadnom prípade to nemôžem vylúčiť. Celá kauza vznikla hneď po tom, ako som mal ostrý konflikt s ministrom vnútra. Práve vtedy pána Mojžiša osvietilo a on si spomenul, čo všetko som „navystrájal“, pričom takmer dva roky bol nemý ako ryba. O klamstvách, ktoré narozprával, ani nehovoriac. Mám veľa informácií, ktoré potvrdzujú, že náhoda to určite nebola. Čo si myslíte o dnešnom financovaní politických strán? - Tento problém sa nerieši a možno aj zámerne. Je zrejmé, že z príspevku zo štátneho rozpočtu nie je možné financovať celú stranícku štruktúru. Mali by sme preto upraviť financovanie strán zo súkromných zdrojov tak, aby bolo maximálne transparentné. Zdá sa mi to lepšie, ako financovať strany zo štátneho rozpočtu. A ako sa riadi strana, ktorú človek sám financuje? - Trošku ľahšie, ale nemyslím si, že by som to zneužíval. Na druhej strane, po kongrese ANO sme prijali taký model komunikácie, že každý týždeň sa stretáva predsedníctvo, v ktorom majú zastúpenie všetky kraje. O každom probléme sa radíme a rozhodujeme spoločne. Takže žiadna autokracia. Je podľa vás ANO dobre rozbehnutou stranou? - Po dvoch rokoch v politike má aliancia desaťpercentné preferencie, dostatočné množstvo členov, no ešte tri-štyri roky bude trvať, kým sa dobudujú stranícke štruktúry. ANO sa deklaruje ako liberálna strana. Považujete sa za liberálneho predsedu? - To musia povedať moji kolegovia. Ja len viem, že to, čo popísali v novinách o mojich autokratických sklonoch pri riadení ANO, sú nezmysly. Je strana na vašej strane? - Keďže na kongrese zo 420 delegátov nebol nikto proti, tak asi áno. Prečo ste pri voľbe predsedu odmietli tajné hlasovanie? - Keď som bol chorý, tak existovali tendencie zo strany niektorých jednotlivcov odstaviť ma tak, aby som odišiel z postu predsedu strany. Nehanbili sa použiť napríklad argument, že koaličným partnerom prekáža moja osoba a pokiaľ tam budem, im sa obchody nerozbehnú. Boli to ľudia, ktorým som dôveroval a ich postup ma doslova šokoval. Na druhej stane, v politike sa musíte naučiť prehĺtať i takéto pilulky. Takže som sa otriasol a urobili sme všetko pre to, aby sme kongres zvládli na úrovni a bez toho, aby došlo k akémukoľvek verejnému názorovému rozkolu. Ak by bolo tajné hlasovanie, musel by som o všetkých veciach zo zákulisia informovať delegátov a tomu som sa chcel vyhnúť. Čo niektorí upiekli, to sme zjedli vo vlastnej kuchyni. Nebolo to ľahké, ale vývoj ukazuje, že správne riešenie. Veď od kongresu preferencie stále rastú... Mohlo prípadné tajné hlasovanie zmeniť vašu mocenskú pozíciu? - Nie, ale musel by som hovoriť o konkrétnych ľuďoch, konkrétnych postojoch a veciach, ktoré by sa niekomu nepočúvali dobre. Nebol by to náznak jednoty, ale konfliktu. Ja som si vybral cestu odpustenia aj voči tým, ktorí urobili vo vzťahu ku mne hlúposť a opätovného nájdenia si cesty k nim. A myslím si, že sa nám to darí. Viete, keď ma postihla mozgová príhoda, tak som sa sám seba začal pýtať: či to všetko za to stojí? A stojí? - Človek je nepoučiteľný. V čase, keď mu je zle, tak si vraví dosť, a potom, keď sa vystrábi, ide do toho znova. Inak by som si pripadal trošku ako človek, ktorý uteká z bojiska. Viete si predstaviť stranu ANO bez lídra Ruska? - Problém je v tom, že zatiaľ u nás nie je nikto, kto by bol ako líder akceptovaný verejnou mienkou. Ak som mal v jednom z posledných prieskumov 14,6 percenta a ďalší za mnou menej ako jedno percento, tak je to vážny problém. My to cítime a hľadáme riešenie. Inak povedané, viete si predstaviť svoj odchod z politickej funkcie a zotrvanie strany ANO vo vládnej koalícii? - Moja funkcia určite nebude dôvodom, ktorý by mala ANO zvažovať, ak sa raz bude rozhodovať o tom, či má pre ňu táto koalícia ešte zmysel. Ste v ťažkej situácii z politickej i zdravotnej stránky. Ako dlho mienite v politike ešte zostať? - Nemyslím si, že moja situácia je ťažká. Ona bola ťažká vtedy, keď som bol chorý. Teraz v auguste budem mať štyridsiatku, no a o desať rokov by som už mal rád viac času pre seba samého a pre svoju rodinu. Ale keď príde deň odchodu, chcel by som ho vycítiť ako prvý. Chcel by som odísť v pravý čas tak, ako som to urobil v Markíze.

S hosťom SLOVA sa zhovárali Martin Muránsky a Marián Repa