Usmievavá smrť z Bali
Keď som sa díval na zábery z procesu s Amrozim bin Nurhasjim, hlavným podozrivým z minuloročného bombového útoku na Bali, v mysli mi utkvelo niekoľko obrázkov. Boli akoby metaforou samotného problému terorizmu. Amrozi sa počas procesu víťazne usmieval. Výraz sa mu nezmenil, ani keď si vypočul konečný verdikt – trest smrti. Dokonca zaň sudcom poďakoval. Keď kamery zaostrili na niektoré z obetí, bol na ich tvárach zreteľný pocit zadosťučinenia. Rozsudok im ich pozostalých už nevráti, no pomsta má niekedy účinok anestetika. Pokiaľ sa dá veriť správam, dokonca aj prevažne moslimská populácia Indonézie s trestom súhlasila. Divák, čo sám seba v otázke ľudských práv rád považuje za liberála, hoci ho od celého diania delila priepasť televíznej obrazovky, nemohol celkom za hranicu vedomia vytisnúť pocit, že dvestodva obetí útoku na Bali si žiada mimoriadny trest. Pri úprimnom pohľade do svojho vnútra by možno zistil, že ani trest smrti mu v týchto súvislostiach nepripadá tak obludne nehumánny. A tým by sa chytil do pasce, z ktorej, žiaľ, pozostalým nedal šancu uniknúť. Trest ako odmena Amrozi sa smrti nebál. Vítal ju. Veril, že sa ako mučeník dostane do raja (a nebol to nijaký „fanatický polobarbar“, ako sa pomerne dobre darilo vykresľovať príslušníkov Talibanu) a jeho príklad bude k podobne „záslužným“ činom inšpirovať ďalších. Naplnil si svoj osud. Pozostalí a verejnosť tiež dostali svoju ilúziu spravodlivosti. Antiteroristické zákony, podľa ktorých bol Amrozi súdený, sa ukázali v tomto prípade ako účinné. Nejde ani tak o to, že priviedli na popravisko jedného útočníka. Jeho smrť je predsa len prostriedkom – utlmuje žiaľ, na chvíľu dáva zabudnúť na strach, do sveta vnáša ilúziu spravodlivého usporiadania. Fakt, že s fenoménom terorizmu to neurobilo nič, ostáva nepovšimnutý. Nie bez príčiny. Dva dni pred vynesením rozsudku vybuchla v Džakarte ďalšia bomba. Zomrelo ďalších desať ľudí a bude ich viac – civilov, vojakov, policajtov i teroristov. Existuje vôbec z tohto bludného kruhu cesta von? Prísne tresty sa ukazujú ako neúčinné. Úsmev na tvári Amroziho pri vynášaní rozsudku dokazoval, že jedna z funkcií trestu – odstrašiť ďalších potenciálnych páchateľov – skrátka vypovedala službu. Keď sú pri samovražedných útokoch ochotní priamo obetovať svoje životy, ťažko ich zastaví súdny proces a hroziaci trest (hoc i ten najvyšší). Navyše, pojednávanie môžu premeniť na politickú tribúnu. Paranoja boja proti terorizmu priniesla aj iný typ odpovede – a uchyľujú sa k nemu aj takzvané demokratické štáty – široké obmedzovanie ľudských práv a slobôd. Zatiaľ čo v Severnej Amerike a Európe je výsledkom „iba“ demaskovanie skutočnej tváre režimov kontrolovaných elitami, posilňovanie nástrojov policajného štátu a tichá tolerancia rasizmu a xenofóbie (ktoré majú slúžiť ako zástupné problémy), v krajinách so slabšími či neexistujúcimi štruktúrami formálnej demokracie to pramení do politickej represie. Ťažko sa odoláva pokušeniu označiť za teroristov všetkých odporcov režimu. Príkladov je veľa – Alžírsko, Saudská Arábia, Čečensko, Kašmír, Turecko, ešte nedávno aj Severné Írsko... Nesprávne videnie Problémom je samotné nazeranie na fenomén terorizmu. Neokonzervatívni jastrabi, ktorí si ho po 11. septembri rýchlo „sprivatizovali“ (a tým sa usilujú verejnosti nanútiť myšlienku, že len oni poznajú skutočne fungujúce riešenie), ho radi predstavujú ako individualistický fenomén prameniaci v nejakej zvrátenej ideológii. Individualistický znamená, že terorizmus ako taký je v zásade len reťazou jednotlivých násilných činov, pripravovaných a páchaných jednotlivcami na základe ich slobodného rozhodnutia. Riešením je potom ich likvidácia a izolácia, a také prísne bezpečnostné opatrenia, ktoré každý takýto čin vopred odhalia, a urobia ho nemysliteľným. Napredovanie tohto vnímania dokazuje séria čoraz prísnejších antiteroristických zákonov, meniace sa obranné (či skôr už útočné) doktríny štátov (a Štátov), hovoriace čoraz častejšie o preventívnej vojne, i správy o čoraz dokonalejších technológiách na odhaľovanie prípravy útokov (obdoba preventívnej vojny). Radikálna verzia tohto vnímania potom prináša ospravedlnenia „dočasného suspendovania ľudských práv a slobôd v mene bezpečnosti“ (vo vojenskom tábore predsa demokracia nemôže byť) a odôvodnenia, že teroristi sa svojimi činmi sami zbavujú svojich práv a podľa toho s nimi treba zaobchádzať. Príkladom môže byť väzenský tábor na Guantanáme. Rovnako veľký dôraz kladú neokonzervatívne vysvetlenia na ideológiu. Podľa nich pramení terorizmus z nesprávneho vnímania sveta, v ktorom jedinou možnou cestou k zmene je násilie. A keďže ide o teroristov (a nás v podvedomí nutkavo tlačí pomsta a strach), nepomôže nijaké presviedčanie. Jediným riešením je opäť len likvidácia alebo izolácia. Klbko do seba uzavretých a nič nevysvetľujúcich argumentov sa zahusťuje. A tak – teroristické činy sú výsledkom zlej ideológie, riešením sú prísnejšie bezpečnostné pravidlá a likvidácia jej nositeľov. Pre nich „mučenícka“ smrť potvrdením správnosti ich činov a inšpirácia pre nasledovníkov (a v tom majú pravdu). Kolotoč terorizmu sa rozkrúca odznova s rastúcou brutalitou. Zámerný omyl Táto sebazničujúca logika nie je výsledkom zlého pochopenia. Je racionálnou taktikou v boji o moc a zároveň jediným možným vysvetlením, ktoré tento boj zakrýva. Priznanie, že terorizmus je spoločenský fenomén, že teroristické útoky sú len jedným z výsledkov komplexných spoločenských procesov, možno inšpirované a ospravedlňované ideológiou, no rastúce na sociálnej nerovnosti a politickom útlaku, by totiž znamenalo pripustiť, že s týmto svetom niečo nie je v poriadku. Že za útok na Bali (a mnohé podobné) nie je zodpovedný len Amrozi, či ideológovia Džemaah Islamija, ale aj všetky tie firmy, ktoré zaberajú pôdu vidieckym komunitám či v honbe za ziskom vyplácajú zamestnancom almužny, ktoré nestačia na prežitie, nie to na život, rovnako ako indonézska vláda, ktorá pod rúškom boja proti terorizmu môže teraz potláčať akýkoľvek disent (a to patrí medzi tie liberálnejšie). Bez viny by neostali ani ostatné vlády, neschopné a neochotné prijať medzinárodne platné sociálne štandardy... Z tohto pohľadu nie je terorizmus „chybou v systéme“, ale jedným z jeho nevyhnutných následkov. Z chybných predpokladov sa vyvádzajú nesprávne závery. „Boj proti terorizmu“ je eufemizmus – v skutočnosti väčšina doteraz prijatých opatrení bezpečnosť sveta nezvyšuje. V lepšom prípade dávajú jeho časti chvíľkový pocit bezpečia, z globálneho a dlhodobého hľadiska sú však nielen neefektívne, no spôsobujú pravý opak. Na druhej strane však ešte väčšmi koncentrujú moc – politickú i ekonomickú. Boj proti terorizmu má tak tri úrovne. Na povrchu sa skrýva za potrebu zvyšovania bezpečnosti. Pod tým je však len krátkodobé reagovanie na náš strach, predsudky a niekedy volanie po pomste. Úplne na konci sa potom odhaľuje tretia rovina – sledovanie konkrétnych mocenských a hospodárskych záujmov. Obeť i páchateľ sa stávajú nástrojmi domnelého sudcu. Terorizmus je zločinom proti ľudskosti – a netreba na to nijaký iný dôkaz ako 202 obetí útoku na Bali. Nie je ním však pre akúsi svoju nedefinovateľnú vlastnosť, ale z úplne konkrétneho dôvodu – je namierený proti nevinným. Ciele teroristov môžu byť akokoľvek vysvetliteľné, dokonca plne legitímne. No cestou k ich dosiahnutiu má byť utrpenie nevinných. Neviní ľudia však neumierajú iba rukou teroristov. Zabíja ich tiež hlad, choroby, ktoré sa dali liečiť, vojny, politické represie... Tieto dve skupiny obetí nespája len humanistická predstava o rovnakej hodnote ľudského života, ale predovšetkým kauzalita.
