Mikloš unlimited
Minulý týždeň vláda navrhla zrušiť limit 12 miliónov, ktoré môžu minúť politické strany na predvolebnú kampaň. Vyhovela tak predstave ministra financií Ivana Mikloša, ktorý túto požiadavku už dlhší čas avizoval. Oficiálne argumenty boli zhruba dva. Jednak to bola všeobecná (a práve z úst pána ministra veľmi účelovo používaná) inšpirácia z vyspelého zahraničia. Škoda len, že si pán minister na ňu celkom určite nespomenie pri inej príležitosti – vtedy, keď bude v parlamente obhajovať rovnú daň a jednotnú sadzbu z DPH. Druhý argument vyslovený práve šéfom rezortu financií už znel úplne komicky. Dodržiavanie zákona sa vraj nedalo účinne kontrolovať. Nuž áno, nedalo. Veď dodržiavanie limitu majú preveriť úradníci nominovaní stranami, ktoré voľby vyhrali (a nemožno povedať, že by práve ministerstvo financií malo zvlášť škrupule pri obsadzovaní miest i kontroverznými politickými spriaznencami). A čo sa týka inej možnej kontroly, tak s tou si práve tento úrad urobil peknú blamáž. Začiatkom leta Najvyšší súd SR rozhodol, že ministerstvo financií porušilo zákon o slobodnom prístupe k informáciám, keď Aliancii na podporu fair play opakovane odmietlo uviesť informácie o tom, koľko peňazí minuli politické strany v médiách na propagáciu pred parlamentnými voľbami. To sa potom kontrola robí ozaj ťažko, však. Ostatne nebolo to jediný raz, keď malo okolie Ivana Mikloša problém so sprístupňovaním informácií. Aura „reformného“ ministra však zhasla v očiach tretieho sektora už dávnejšie. Každý si ešte spomenie ako pán minister, dodajme „pravicový liberál“, koketoval s možnosťou zrušiť právo občanov (a nie štátnych úradníkov) alokovať percento zo svojich daní. Vtedy bola argumentom administratívna náročnosť celej procedúry. Ivan Mikloš však v duchu svojej politickej i úradníckej výbavy navrhoval nie jej zjednodušenie, ale rovno zrušenie. Veď to je jednoduchšie. Presne tak, ako namiesto zefektívnenia kontroly výdavkov na predvolebnú kampaň navrhuje radšej limit zrušiť. Návrh Ivana Mikloša má však aj ďalšie rozmery. Ak by sme mali rušiť všetky zákony, ktorých dodržiavanie nevieme vynucovať, tak by sa za chvíľu i z Trestného poriadku stal trhací kalendár. Tadeto cesta asi nevedie. Podobné návrhy majú aj širšiu výpovednú hodnotu o figúrkach našej verejnej scény. Za reformátora sa už považuje ten, kto je ako tak ochotný pod mediálnym tlakom pripustiť i legislatívu, ktorá obmedzuje jeho politické či úradnícke pohodlie. A už nikto neskúma, či je tento krok súčasťou jeho vízie alebo len účelovým úklonom, a pri prvej príležitosti bude hľadať možnosť, ako sa neželanej príťaže zbaviť. Otvorenou otázkou ostáva, aký vplyv bude mať zrušenie limitu na slovenskú politickú scénu, pre ktorú je šibovanie peňazí z jedného bankového účtu na druhý už tradične tou zďaleka najväčšou témou. Vyzerá to tak, že sa predvolebné divadielko stane arénou reklamných agentúr, ktoré na chvíľu nebudú hovoriť o prednostiach pracích práškov, ale o budúcnosti Slovenska. Stane sa mediálnou kulisou, ktorá sa bude usilovať na pár týždňov prehlušiť politickú myšlienkovú prázdnotu medzivolebného obdobia. Smer je jasný.
