Čo číta, čo nedočítal

Pokiaľ mám hovoriť o dielach, ktoré ma v priebehu rokov nejako významnejšie oslovili, tak ako prvá mi napadne kniha Ráno kúzelníkov od dvoch Francúzov – Bergiera a Pauwelsa. Je zvláštne, že si už pomaly ani nespomínam, o čom vlastne bola, a zrejme by som dnes nedokázal na túto tému povedať viac, než že ide o kultové pojednanie o rozličných záhadách a ezoterických tajomstvách, ale veľmi dobre si pamätám, že som ju prečítal celú naraz. Na tento spôsob čítania a fascinácie asi treba mať svoj vek. Dnes by som už zrejme takto nedokázal čítať nijakú knihu a asi by som musel pomerne dlho rozmýšľať, kým by mi vôbec zišiel na um nejaký iný titul, ktorý som prečítal naraz. Druhá vec je, že už dávno nepatrím medzi „fanatických“ čitateľov a s čítaním je to u mňa čím ďalej, tým horšie. V poslednom období čítam už len minimálne a k beletrii sa dostanem skutočne iba sporadicky. S tým vlastne súvisí aj moja odpoveď na druhú otázku, čo som nedočítal. Už pomerne dlhý čas sa mi nedarí dočítať anglickú konverzačnú príručku. Ak mám byť úprimný, len veľmi ťažko sa číta kniha, ktorú sa z toho či onoho dôvodu musíte učiť naspamäť. A ak sa k tomuto druhu nechuti pridajú ešte niektoré moje vrodené dispozície, akou je napríklad lenivosť, tak sa z toho stáva skutočne neriešiteľný problém.