Reklama
Reklama

Kto za nás rozhoduje

V Ríme odštartovala Medzivládna konferencia, po ktorej má únia získať novú tvár. Štátnici budú na nej svoje postoje kryť za „národné záujmy“ a iní budú zasa hovoriť o „spoločných európskych záujmoch“. V pozadí oficiálnych zrážok postojov jednotlivých štátov sa však bude odohrávať aj tichý, no o to zapálenejší boj, ktorý nebudú zvádzať volení politici, ale profesionálni lobisti. Cieľ je jasný – posunúť vývoj integrácie práve tým smerom, ktorý čo najväčšmi vyhovuje „klientovi“.
Počet zobrazení: 584

V Ríme odštartovala Medzivládna konferencia, po ktorej má únia získať novú tvár. Štátnici budú na nej svoje postoje kryť za „národné záujmy“ a iní budú zasa hovoriť o „spoločných európskych záujmoch“. V pozadí oficiálnych zrážok postojov jednotlivých štátov sa však bude odohrávať aj tichý, no o to zapálenejší boj, ktorý nebudú zvádzať volení politici, ale profesionálni lobisti. Cieľ je jasný – posunúť vývoj integrácie práve tým smerom, ktorý čo najväčšmi vyhovuje „klientovi“. O lobingu sa hovorí predovšetkým v negatívnom zmysle. Úplne oprávnená je však otázka prečo? V pluralistickej spoločnosti sa osoby s rovnakými záujmami majú právo združovať a presadzovať spoločné záujmy. Na tom je postavený aj systém politických strán, respektíve zastupiteľskej demokracie. V niektorých prípadoch si tieto skupiny na pomoc pri presnej artikulácii záujmov či nájdení vhodnej stratégie ich presadenia môžu najať odborníka. Popri klasickom mechanizme presadzovania záujmov v demokratickom politickom systéme – voľby, verejná diskusia – sa tak otvára ďalší komunikačný kanál. Problém s lobingom a jeho vplyvom na demokratickosť politiky však možno zhrnúť do dvoch bodov: vytváranie nových kanálov a rozdiel medzi ideálnym modelom a realitou. Napriek všetkým limitom, ktoré stranícky politický systém, a teda aj zastupiteľská demokracia majú (nedostatky v reprezentatívnosti, zodpovednosti, atď.), je jeho základným princípom rovnostárske „one man one vote“ – každý občan má jeden hlas. Aj verejná diskusia, v ktorej sa formujú témy politického zápasu, je pomerne otvorená (opäť, nevšímajúc si vlastnícku štruktúru masmédií, ktoré sú jednými z najsilnejších aktérov verejnej diskusie). Lobovanie však túto rovnosť narúša. Hľadanie správnych stratégií a ich realizácia si vyžadujú značný sociálny a finančný kapitál, preto si ich môžu dovoliť predovšetkým hospodársky silnejší aktéri. Profesionalizácia lobingu cez PR agentúry nerovnosť v prístupe ešte zvyšuje. Aj preto len minimálne množstvo z asi tritisíc lobistov v Európskom parlamente zastupuje rôzne nevládne organizácie či občianske hnutia. Drvivá väčšina pracuje pre priemyselné a finančné skupiny. Teória lobingu predpokladá, že rozhodovateľ má získať na problém rovnaký názor, ako presadzuje lobista. V skutočnosti to však nemusí byť pravda – rozdiel medzi „presviedčaním“ a „kupovaním“ je zahmlený. Je bežnou praxou, že politici (či vysoko postavení úradníci) prechádzajú postupne na vysoké posty v komerčnej sfére a naopak (prípad z trochu iného súdka - George Robertson odchádza z postu generálneho tajomníka NATO, aby sa stal viceprezidentom britskej telekomunikačnej spoločnosti). V oboch prípadoch smerujeme do jedného bodu – lobovanie posilňuje pozíciu ekonomicky silnejších aktérov. Je to ďalší podstatný kanál, ktorým sa prepája ekonomická a politická sféra, čím sa narúšajú základné princípy demokratického života. Jedinou účinnou brzdou je zvyšovanie kontrolovateľnosti politických inštitúcií (národných i európskych) občanmi. A rozširovanie hraníc rovnosti príležitostí.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama