Éra Ludwiga Erharda
Obraz Nemecka po druhej svetovej vojne je dnes takmer nepredstaviteľný. Spojenecké bombardovanie premenilo značnú časť nemeckých miest na ruiny. Navyše krajinu zaplavili milióny utečencov a Nemcov vysídlených z východnej Európy. V krajine panoval nedostatok základných životných potrieb a hrozil hladomor. Nik však netušil, že výsledkom menovej reformy v roku 1948 a neskôr hospodárskej politiky v západnej časti Nemecka bude to, čo sa nedalo nazvať inak ako hospodársky zázrak – Wirtschaftwunder. Na úspechu tejto politiky mal značnú časť zásluh Ludwig Erhard, minister hospodárstva, neskôr vicekancelár a napokon kancelár. Treba však zdôrazniť, že s jeho menom je spojený jeden dôležitý ekonomicko-politický pojem – sociálne trhové hospodárstvo. Úvahy o socializácii v západných sektoroch Nemecka Keď západné okupačné mocnosti povolili vo svojich okupačných zónach činnosť demokratických politických strán, čoskoro sa rozvírila búrlivá diskusia o budúcom hospodárskom usporiadaní krajiny. Niektoré politické strany žiadali nielen rozsiahle znárodnenie mnohých odvetví ekonomiky, ale aj spoluúčasť pracujúcich na riadení súkromných podnikov. Nemeckí sociálni demokrati sa pri svojich plánoch privatizácie odvolávali aj na nedávne politické skúsenosti, boli to práve veľkopodnikatelia, ktorí umožnili nacistom uchvátiť moc. Lenže socializáciu nepožadovali len západonemeckí komunisti, ale dokonca aj jedno z krídiel kresťanských demokratov. Západoberlínska organizácia CDU pod vedením Jacoba Kaisera hlásala idey kresťanského socializmu. No aj v Ahlenskom programe CDU v britskej zóne z februára 1947 sa hovorilo, že „sa skončila éra neobmedzeného panstva súkromného kapitálu“. Treba však upozorniť na jednu príznačnú okolnosť. Socializačné snahy mali podporu iba v britskej a francúzskej okupačnej zóne Nemecka. Vo Veľkej Británii bola po vojne pri moci Labour Party, ktorej konečným programovým cieľom bolo nastolenie socializmu v krajine a vo Francúzsku boli dokonca vo vláde tamojší komunisti. Socializačným snahám kládli tvrdý odpor predstavitelia USA. Tí nakoniec presadili názor, že o hospodárskom systéme Nemecka sa má definitívne rozhodnúť až po jeho zjednotení. Lenže už v roku 1946 sa prejavili prvé zreteľné známky „studenej vojny“ medzi bývalými spojencami – ZSSR a západnými mocnosťami. Zjednotenie Nemecka sa oddialilo na neurčito a nik netušil, že sa uskutoční až na konci storočia. Z nemeckých politických strán sa proti socializácii stavala jednak FDP (v nej sa síce zjednotili pravicoví a ľavicoví liberáli, no jej pravicové krídlo získalo trvalú prevahu) a tiež, napriek svojmu trocha mätúcemu názvu, aj bavorská Kresťansko-sociálna únia (CSU), ktorá vždy zastávala pravicovejšie postoje než jej sesterská Kresťanskodemokratická únia (CDU). Východiskom sa stala svojrázna forma dodnes diskutovanej „tretej cesty“, sociálne trhové hospodárstvo. Autorom tejto koncepcie bol Ludwig Erhard. Koncepcia sociálneho trhového hospodárstva Musíme pripomenúť jednu dôležitú okolnosť. Koncepcia hospodárstva centrálne riadeného štátom mala v Nemecku dlhú tradíciu. Presadila sa nielen počas druhej, ale už dokonca počas prvej svetovej vojny. Keď potom neskôr ruskí boľševici uvažovali, akým spôsobom by mali riadiť hospodárstvo krajiny, do značnej miery im bol vzorom model nemeckej vojnovej ekonomiky. V Nemecku spustošenom druhou svetovou vojnou bolo nepochybné, že ak sa majú spravodlivo pokryť základné potreby obyvateľstva (napríklad jedlo a ošatenie), musí po určitý čas pretrvávať model viazanej a centrálne riadenej ekonomiky. Treba však zdôrazniť jednu dôležitú okolnosť, štátom riadená ekonomika slúžila v Nemecku vedeniu vojny, direktívne hospodárenie malo predovšetkým zabezpečiť potreby armády a preto bolo zrejmé, že takýto model je iba dočasným riešením. Lenže v Nemecku existovali významné politické sily (už sme spomínali, že k nim patrila aj významná časť kresťanských demokratov), ktoré považovali takýto, trocha pozmenený model za trvalé riešenie. Hlava americkej okupačnej správy, generál Lucius Clay, mal naporúdzi argument, ktorému napokon porozumeli aj ľavicové vlády vo Francúzsku a Veľkej Británii. Na rozbehnutie nemeckej ekonomiky boli potrebné masívne pôžičky. Lenže hospodársku pomoc potrebovala celá Európa vrátane Veľkej Británie a Francúzska. V Londýne i Paríži čoskoro pochopili, že ani Kongres, ani vplyvné americké hospodárske kruhy by socialistickému Nemecku nepožičali ani cent. Autorom kompromisnej ekonomickej politiky sa stal bavorský minister hospodárstva Ludwig Erhard. Vypracoval koncepciu sociálneho trhového hospodárstva, ktorá bola jedným z faktorov umožňujúcich povestný nemecký hospodársky zázrak. Táto koncepcia umožňuje a predpokladá slobodu podnikania. Lenže zároveň poskytuje štátu silné regulačné a kontrolné funkcie a nevylučuje štátne vlastníctvo niektorých ekonomických odvetví. Zároveň sa má postupovať tak, aby sa zaistila maximálna miera sociálnej spravodlivosti. Úlohou štátu je zasiahnuť v potrebnom okamihu tak, aby sa korigoval nežiaduci vývoj trhového hospodárstva, chrániť voľnú súťaž pred vplyvom kartelov a monopolov a prerozdelovať príjmy a majetok tak, aby sa eliminovali nespravodlivé sociálne rozdiely a zaručila primeraná životná úroveň najnižších vrstiev spoločnosti a tých, čo zo zdravotných dôvodov alebo pre vysoký vek už nemôžu pracovať. Politický osud Ludwiga Erharda Ludwig Erhard sa narodil 4. februára 1897 v Bavorsku. Od roku 1928 pôsobil ako vedecký pracovník v oblasti ekonómie. Najprv bol ministrom hospodárstva v bavorskej vláde a po vzniku Nemeckej spolkovej republiky v roku 1949 bol ministrom hospodárstva vo všetkých vládach kancelára Konráda Adenauera. Ako tvorca hospodárskeho zázraku pre CDU a CSU pôsobil ako „volebná lokomotíva“, práve vďaka nemu táto strana s významným náskokom vyhrala voľby v rokoch 1953, 1957 a 1961. V roku 1961 došlo k roztržke medzi osemdesiatpäťročným kancelárom Adenauerom a koaličnou stranou FDP. Musel sa zaviazať, že po uplynutí polovice volebného obdobia svoju funkciu odovzdá mladšiemu nástupcovi. Celá západonemecká verejnosť brala ako samozrejmosť, že ním bude Erhard. Poslanecká frakcia CDU-CSU ho nakoniec na tento post aj navrhla, hoci sa tomu Adenauer bránil zubami-nechtami. Na post kancelára Erhard nastúpil 16. októbra 1963. Už ako nový kancelár vyhral Erhard v roku 1965 voľby do Spolkového snemu. Ukázalo sa však, že sa lepšie rozumel ekonomike ako politike. S FDP sa dostal napríklad do konfliktu, že chcel za ministra predsedu CSU Franza Jozefa Straussa. V prípade politiky voči NDR tvrdošijne trval na platnosti Hallsteinovej doktríny, ktorá vyhlasovala za jediný legitímny nemecký štát NSR. Dostal sa aj do sporu s francúzskym prezidentom de Gaullom, ktorý chcel mať západnú Európu nezávislejšiu od USA, kým Erhard trval na ortodoxnej proamerickej politike. Tak došlo k ochladeniu dovtedy vzorových nemecko-francúzskych vzťahov. Patrí k irónii osudu, že Erhardov pád spôsobila hospodárska recesia v roku 1966, ktorej dôsledkom bol prudký nárast nezamestnanosti a vysoký deficit štátneho rozpočtu. Za vinníka hospodárskych problémov vyhlásili kancelára Erharda, vraj za zlý štýl vládnutia. Tridsiateho novembra 1966 musel podať demisiu. Zomrel v máji 1977. Napriek všetkému má miesto v dejinách ako jeden z hlavných tvorcov hospodárskeho zázraku, vďaka ktorému má dodnes už zjednotené Nemecko pozíciu najsilnejšieho štátu v zjednocujúcej sa Európe.
