Básnik a pieseň
Nad novým, monotematicky komponovaným výberom z básní a textov Josefa Kainara Bledej gentleman sa do čítania nevdojak, no neodbytne vtiera začudovanie nad skutočnosťou, koľko poetických a v širšom slova zmysle i kultúrnych a kultúrno-spoločenských formácií dokázal tento básnik v priebehu nie príliš dlhého fyzického i tvorivého života vo svojom diele absorbovať, činne spoluvytvárať a ovplyvniť. Začiatky a konce (básnické, ľudské...) Začínal v okruhu, ktorý svojou osobnosťou, tvorbou i edične formoval František Halas, no v jeho prvotinách cítime ešte melodický názvuk rodnej Moravy; bol súčasníkom, súpútnikom a na určitý čas relevantným členom Skupiny 42 – jeho druhá (vydaním) zbierka Nové mythy (1946) podstatným spôsobom artikulovala tú podobu generačnej skúsenosti, ktorej existenciálnu vyhrotenosť formovali okupačné a vojnové roky, pričom optimizmus z víťazného konca vojny bol pre tento pocit irelevantný (Jan Zábrana, ktorý voči Kainarovi-človeku nemal nijaký sentiment, si do denníka o Nových mythech takmer tridsať rokov po ich vydaní poznačil toto: „Pro mne to byla snad nejvýznamnější moderní česká básnická sbírka... Myslím si to dodnes, bez ohledu na to, co se z Kainara objektivně stalo. V něm ta jeho laxnost k dobrému a zlému plus bezcharakternost nějak souvisela. Člověk by řekl, že hranici prozření (vůči vládnoucím) a znechucení už přešel mnohem dřív...“ J. Z.: Celý život. 3. vyd., 2001, s. 370). Po roku 1948 sa životná bezvýchodiskovosť Kainarovej dovtedajšej tvorby pretransformovala do zaujatej, ideológiou deformovanej poetickej služby „novej veci“ (zbierky Veliká láska, 1950, a Český sen, 1953) – inak povedané, básnik patril k popredným predstaviteľom lyrického stalinizmu a jeho spoločenský pendant v slovenských pomeroch by sme mohli nájsť v Milanovi Lajčiakovi. Ku svojim východiskám z vojnovej doby sa vracia v 60. rokoch v zmierlivých, melancholicky do „modra“ ladených polohách (Lazar a píseň, 1960, a Moje blues, 1966); ešte začiatkom 70. rokov zaštíti svojou nespornou autoritou básnika novonastupujúce normalizačné vedenie českého spisovateľského zväzu (to predchádzajúce, ktorému predsedal Seifert, nebolo ochotné s novou mocou kolaborovať), otextuje dve kľúčové platne rockovej (a režimom v tom čase masívne vytesňovanej!) hudby a v roku 1971 zomiera... (O jeho konci opäť Zábrana: „Designovaný předseda ,nového Svazu spisovatelů, organizujícího se pod záštitou milovických tanků, pod patronátem centrální skupiny sovětských vojsk... Jenomže to už se na to pánbůh nemohl dívat...“ s. 408.) Posmrtné jestvovanie Kainarovho diela má okrem školsky kanonizovanej aj spontánne živú, piesňovú podobu: jeho básne zhudobňuje a spieva v 70. a 80. rokoch predovšetkým Vladimír Mišík (Stříhali dohola malýho chlapečka, Obelisk, Sochy, Blues o rodných listech...), ale napríklad na kľúčovej generačnej výpovedi svojej doby, na platni Michala Prokopa Kolej Yesterday si „líný spád“ Kainarovej básne Odjezd (1946) po takmer štyridsiatich rokoch skvele „porozumel“ s reggae muzikou o dve generácie mladších hudobníkov i textami ich súčasníka básnika Pavla Šruta... (Dodatočné zhudobnenia Kainara sú zaujímavé aj tým, že rušia ustálenú opozíciu textára a básnika: pretože Kainarove verše nie sú nesené mélickým samospádom, hudbu v nich treba hľadať, čo sa niektorým skladateľom a spevákom úspešne darilo.) Veľký oblúk: od swingu po bigbít Spomenuté biografické i tvorivé protirečenia sú príliš silné, než aby sa dali vysvetliť iba spisovateľovým oportunizmom, jeho schopnosťou kopírovať členitý a rýchlo sa meniaci politicko-kultúrny terén svojich čias. Spolu s evidovateľnými, dátumami historických medzníkov a názvami režimov opísateľnými dejinami (ako látkou pre základné a stredné vzdelanie) plynú, rozplývajú sa, zapletajú, kooperujú či zrážajú sa rôznorodé štýlové formácie: nemusíme hneď hovoriť o umení; ide tu skôr o úhrn zmysly atakujúcej každodennosti a z nej sa vylupujúceho množstva vzájomne si konkurujúcich jednotlivín, z ktorých každá chce byť videná, počutá, ohmataná či ochutnaná alebo – v kultúrnom priemete – „čítaná“, o úhrn, ktorý do seba pojme jednodňové podenky i na večnosť ambiciózne projekty, cynizmus i sentiment, spotrebu i pretrvanie. Jeden dôležitý zdroj, pre ktorý sa Kainar rozhodol a z ktorého čerpal v ponuke doby, nám predstavuje výber Bledej gentleman. Základom pre jeho zostavenie bola piesňová inšpirácia - raz voľnejšia, využívajúca hudobnú motiviku v obraznosti („...sedm hudebníků/ sedm smolných much v pavučinách linek...“ Blues o mrtvém vrabci, s. 11), inokedy priama, vychádzajúca z konkrétneho jazzového štandardu a prispôbujúca písané slovo jeho rytmickému pôdorysu (väčšina textov druhej časti knihy). Iným druhom Kainarovho textovania je práca pre domáce rockové formácie – Prokopovo Framus 5 na jeho prvej česky spievanej platni Město ER a predovšetkým pre Flamengo v speváckej a skladateľskej ére Vladimíra Mišíka: nielen dokumentom, ale aj dodnes živým výsledkom tejto paradoxnej spolupráce režimom využívaného, protežovaného a s režimom kolaborujúceho klasika a bigbítových, normalizáciou zo scény vytláčaných rebelov je album Kuře v hodinkách (okrem titulnej skladby sú z neho vo výbere zastúpené texty Rám příštích obrazů a Doky vlaky hlad a boty). A hoci takáto „spriaznenosť voľbou“ mala v sebe aj nezakryte pragmatickú motiváciu, keď autorita básnika mala odvrátiť hrozbu možných zákazov a jeho české texty nahradili vtedy už celkom neprípustnú angličtinu, konečný tvar nepredstavuje bezzubý kompromis, ale vzájomné obohatenie. Práve vtedy, v úplnom závere svojho života (platňa vyšla až po autorovej smrti), sa Kainar na platforme hudby, ktorá sa o svetelné roky míňala s jeho swingovými východiskami, zišiel s ľuďmi inej generácie a diametrálne odlišných životných postojov – a porozumeli si. Schopnosť absorbovať rôznorodé a zdanlivo protikladné životné i kultúrne vplyvy patrila k silným stránkam Kainarovej tvorby – čo nevylučuje, že takáto inšpirácia okolnosťami a ochotné „predporozumenie“ dobe môžu mať v ťažkých a tragických časoch (a za básnikovho dospelého života iné takmer ani neboli) fatálne vplyvy na osobnostnú celistvosť tvorcu. Tú časť básnikovho diela, ktorá sa nejakým spôsobom dotýka vzťahu Kainar a pieseň, môžeme aj pomocou výberu Bledej gentleman rozdeliť na niekoľko častí. Hovorilo sa tu už o textoch vytvorených na pôdoryse konkrétnej hudobnej predlohy: sú to predovšetkým jazzové štandardy – napr. od takých skladateľov ako George Gershwin, Duke Ellington, Cole Porter či Irving Berlin... alebo aj Josef Kainar, ktorý počas protektorátu aktívne muzicíroval v orchestroch v Ostrave a Zlíne (gitara a príležitostne husle) a k niektorým textom si sám skladal hudbu (skladbu Míval jsem klobouk nahral v polovici 70. rokov Banjo Band Ivana Mládka); v závere života napísal texty k dvom rockovým platniam. Spoločný základ: blues Inú podobu má hudobná inšpirácia v jeho básnickom diele: predstavuje ju tretí oddiel Bledého gentlemana nazvaný Improvizace v blues. Jeho základom sú básne z poslednej za Kainarovho života vydanej „vážnej“ zbierky Moje blues, doplnené niekoľkými vecami z posthumnej Včely na snehu (1982). Pre Kainarovo blues je typické plynulé striedanie modalít: z irónie a výsmechu ľahučko „preladí“ k súcitu, obtrie sa o sentiment, aby ho opäť ironicky „zhodil“. Dobrým príkladom je Bombardovací blues, neheroická spomienka na posledné roky vojny, na „vyspievanie sa“ z úzkosti a desu pri náletoch. Nespisovná, zámerne nedbalá lexika je nesená hovorovo uvoľnenou dikciou voľného verša, kde rytmus je ešte akoby v stave zrodu a viac hľadaný než pevne daný, ale smerovanie k nemu je zrejmé – do tohto „prostredia“ je naraz vložený graficky zvýraznený a formálne zovretý spevný útvar, svojho druhu zaklínadlo a zároveň rúhavá modlitba: „Nahoře kroužil kroužil/ Bílý Svaz Bombardérů Naděje/ Svatý svaz bombardérů který/ nevěděl kde je/ Takže pak z rozpaků/ A z pumovnic/ Než rozpaky líp nic/ A já jsem zpíval// Až přijde Soudnej den/ Jakýpak sbírání mých kostí/ Ortel byl proveden/ Ve jméno Věčné Pitomosti/ Proto mě nechej/ Pane/ Nechej mě raděj/ Dále spát// Tak jsem si spíval za války“ (s. 135 – 136). Chvála peknej knihy Piesňové a hudobné zdroje, z ktorých Kainar čerpal, by sa dali obohatiť ešte o jednu polohu, ktorá vo výbere Bledej gentleman nie je obsiahnutá. Tým zamlčaným východiskom je ľudová pieseň, predovšetkým v baladických polohách: jej ozveny cítiť napr. v cykle Verše od vody (zb. Moje blues), čistou a priznanou parafrázou žánru je Černá voda („Po hluboký vodě,/ po černý hlubině/ utržený kvítí/ pryč ode mne plyne...“ zb. Lazar a píseň), zhudobnená skupinou Nerez. Toto konštatovanie nie je kritikou adresovanou zostavovateľovi výberu: ten je zameraný predovšetkým na básnikov vzťah k modernej populárnej hudbe a z tohto hľadiska má svoju logiku; rovnako aj snaha predstaviť Kainara tvorbou, ktorá by celkom nekopírovala predchádzajúci príbuzne zameraný súbor Stará a nová blues (1984). Vítaným doplnkom inak korektnej edičnej poznámky by však bola informácia, ktoré z Kainarových textov (týka sa to najmä jazzových štandardov) boli v češtine naozaj spievané a kým. LP platňa z roku 1969 Světové evergreeny s Kainarovými textami je pre väčšinu dnešných čitateľov ťažko dostupná. Ale inak už o tejto knihe iba v dobrom: jej jednotlivé zložky – od zasväteného doslovu doyena českej hudobnej kritiky a publicistiky Lubomíra Dorůžku cez peknú grafickú úpravu až k šťastne zvolenému výtvarnému sprievodu Petra Župníka – sa naozaj skladajú a dobre dopĺňajú. Župníkove fotografie pritom nielenže emocionálne - a pritom zväčša neilustratívne – „ladia“ s Kainarovými veršami, ale sú aj svojho druhu odkazom pre pamätníkov: čiernobielu hranatú strohosť urbánnych a suburbánnych reálií nie je ťažké prečítať ako odkaz na vizualitu spojenú so Skupinou 42. (Josef Kainar: Bledej gentleman. Básně – písně – blues. Labyrint, Praha 2002.)
