Možno gýč, ale opodstatnený
Román súčasného talianskeho spisovateľa Roberta Pazziho (1946) Konkláve v mnohom pripomína „profesijné“ či „insiderské“ príbehy, ktorých máme v modernej (predovšetkým v americkej) povojnovej literatúre – najmä na jej nižších a stredných poschodiach, určených pre masového čitateľa – neúrekom. Na všetkých tých Arthurov Haileyov, Johnov Grishamov či Irvinov D. Yalomov sa Pazzi ponáša nielen tým, že dokonale pozná zákulisie profesionálneho prostredia, o ktorom píše, ale aj v tom, že toto prostredie sa vyznačuje porovnateľnou mierou kozmopolitizmu či nároku na kultúrny univerzalizmus, tak ako v prípade spomínaných autorov – ako už napovedá názov jeho knihy, pôjde o vysoké katolícke duchovenstvo, ktoré sa navyše zišlo v konkláve, aby zvolilo nového pápeža. Takže po letiskách, hoteloch, automobilkách, bankách, rôznych súkromných firmách a psychologických poradniach obsiahol román vo svojej neuveriteľnej všežravosti ďalšiu oblasť, ktorej atraktívnosť spočíva najmä v tom, že jej mechanizmus je pred zrakmi väčšiny smrteľníkov – teda čitateľov – skrytý. Pazzi vyťažil v Konkláve zo žánru „profesijného románu“ maximum, a to so všetkými bonusmi, ktoré tento literárny druh ponúka: jeho kniha poskytuje nielen vhľad do cirkevných hierarchií a sústredený pohľad na psychológiu moci, ale dvíha aj závoj, zahaľujúci súkromie kardinálov a iných cirkevných hodnostárov – hoci sú všetci, pravdaže, fiktívni, zároveň sú dokonale typickí. Okrem toho sa však na rad dostáva aj kritika systému, teda katolíckej cirkvi na začiatku tretieho tisícročia – cirkvi, ktorá nebola schopná prijať výzvy Druhého vatikánskeho koncilu a skostnatela, uzavrela sa pred moderným svetom a namiesto presadzovania svojej autority v prospech ľudstva podľa Kristovho učenia sa často opája vlastnou mocou, či skôr už len jej ilúziou. Konflikt ako látka Kozmopolitizmus, diktovaný žánrom i témou, resp. stvárneným prostredím, poskytuje v tomto prípade zvlášť zaujímavú, a pokiaľ ide o „hlbšie posolstvo“ knihy, aj problémovú perspektívu: v centre Pazziho románu sa síce ocitla len veľmi úzka komunita čosi vyše stovky osôb, ktoré si majú zvoliť zo svojho stredu hlavu cirkvi, no čitateľ sa prostredníctvom bočných línií rozprávania dozvedá o rozmanitosti pohľadov na vieru, náboženstvo i kažodenné problémy veriacich. Táto rozmanitosť je len veľmi vágne zlučiteľná s univerzalizmom katolicizmu. Jednota, postulovaná hierarchiou i tradíciou, sa pri bližšom pohľade odhaľuje ako ťažko zmieriteľný konflikt kultúrnych mentalít: Pazzi – aj v tom je jeho román skutočne aktuálne problémovou literatúrou – približuje najmä diferencie medzi rôznymi chápaniami katolíckej misie: bezprostredná spätosť s praktickou politikou u latinskoamerických kňazov koliduje so zvyškami animistických tradícií u Afričanov, ale aj s europocentrickou „reálpolitikou“ najvyššieho talianskeho alebo časti západoeurópskeho kléru. Zvolenie pápeža sa javí aj po mnohomesačnom zasadaní konkláve ako kvadratúra kruhu: kompromis, ktorý predpisuje striktné väčšinové pravidlo voľby, akoby nebol možný – alebo ak áno, riešenie musí prísť v podobe zásahu zvonka. Deus ex machina „Zásah zvonka“ – zrejme náhle osvietenie Duchom Svätým, v dôsledku ktorého sa Konkláve predsa len napokon môže skončiť happy endom – robí z tejto knihy, kritickej, ba dokonca aj miestami zdanlivo heretickej, v konečnom dôsledku lektúru povzbudzujúcu v katolíckom duchu. Tento „zásah zvonka“ prichádza v podobe živelnej pohromy, zrejme nejakého Prsta božieho, ktorý sprostredkovane ukáže na vyvoleného. Pravdaže, toto vyústenie nemožno považovať za hodnoverné (ak ho konfrontujeme s autorovou výnimočnou ostrosťou pohľadu, s akou sleduje spoločenské zákulisie vysokého kléru) a už vonkoncom nie za literárne šťastné. Deus ex machina mení „profesijný“ román jednoducho na literárny gýč. Ale niečo mu treba nechať: tento gýč je vynikajúco a starostlivo pripravený, a jednotlivé kroky, ktoré k nemu vedú, majú svoje hlboké opodstatnenie v téme. Keď sa totiž v priebehu románu nevedia kardináli dohodnúť na budúcom Svätom Otcovi, ohlási sa kríza dosť bizarnými „znameniami“: najprv sa v uzavretom priestore konkláve zjaví invázia myší, na ktoré sa nasadia rímske mačky (mestskú deratizačnú jednotku nemožno do Vatikánu pustiť kvôli úplnej izolácii kardinálov); po myšiach nasledujú škorpióny – tie vyhubia sliepkami; po nich sa objavia netopiere, na ne však pustia sovy. Slovom, Sixtínska kaplnka a ostatné vatikánske priestory sa zmenia na akýsi zverinec. V románe je jedno – azda kľúčové – miesto, kde autor tieto surrealistické výjavy sám intepretuje ako výsledok oslabenia zmyslu pre realitu, ktorým trpia cirkevní hodnostári. Ich vízie môžu byť teda dôsledkom klaustrofóbie a podobu týchto fantazmagórií určuje repertoár predstavivosti, tvorený univerzálnymi (ako Pazzi sugeruje: biblickými) prvkami. Samozrejme, keď to domyslíme do dôsledkov, je v tom aj dobrý kus irónie. Ak sa totiž kardináli nevedia dohodnúť na takej pragmatickej veci ako je voľba pápeža, ešte vždy sa vedia „zhodnúť“ na spoločných chimérach. Finálne zmierenie, ktoré prinesie Prst boží, ukazujúci na toho pravého, je teda akýmsi východiskom z halucinácií, ktoré si kardináli sami zavinili. Ak je to však naozaj tak, potom fakt, že sa román prepadáva do gýča, by mohol byť najskôr problémom – reality. Antimodernizmus Zlom v štruktúre Pazziho románu nepriamo sugeruje, že na problémy, ktoré nastolil, nejestvuje iné riešenie ako priamy zásah Božej prozreteľnosti. Táto apória nie je len literárna. Hoci sa v románe nevyskytujú žiadne skutočné mená, ba aj meno zosnulého pápeža zostane v anonymite, je jasné, k akej skutočnosti Pazzi odkazuje: všetky tie mobily a internety, spomínané v knihe a stupňujúce účinnosť nielen svetskej, ale takisto aj duchovnej moci, nám jasne prezrádzajú, po smrti ktorého pápeža sa autorov príbeh má odohrávať – a zrejme aj to, akú dilemu rieši. Modernizácia, spočívajúca pre účastníkov konkláve predovšetkým v zavedení sauny a tureckého kúpeľa vo Vatikáne, nie je totiž len jedným z Pazziho poloblasfemických surrealizmov či prozaickým kontrastom k zhmotňujúcim sa víziám. Ide o metonymicky posunuté vyjadrenie vzťahu dominantnej časti súčasného kléru k modernizácii ako takej: švajčiarsky cirkevný historik Urs Altermatt tento fenomén pred niekoľkými rokmi výstižne opísal ako „antimodernizmus dosahovaný modernými prostriedkami“ – turecký kúpeľ, v ktorom sa za diskrétneho sprievodu Händlovho Mesiáša paria kardináli, síce uvoľňuje telo, ale ich osviežený duch zostáva stále v zajatí starých schém: napokon sa v saune stretávajú najmä preto, aby tam ďalej splietali politické intrigy a ani parný kúpeľ ich neochráni pred fantazmagorickými predstavami. Keby sme k Pazziho Konkláve hľadali nejaký literárny náprotivok s podobnou silne spoločenskou denotáciou, mohol by ním byť povedzme román poľského autora Tadeusza Brezu Úrad (1960) alebo Smrť v Ríme (1954) Nemca Wolfganga Koeppena; u Brezu ide o cenný vhľad do vatikánskej mašinérie, u Koeppena o tiene anachronickej – nielen však pápežskej – moci, ktoré dopadajú na svet, pomaly sa zviechajúci po ťažkých spoločenských otrasoch. Jedno i druhé je vlastne viac či menej aj Pazziho témou, a jeho surrealizmus (či skôr „rukopis garcíamárquezovskej školy fikcie“, tak to v doslove ku knihe nazýva romanistka Magda Kučerková), ktorým sa jeho kniha od spomínaných dvoch diel výrazne líši, je azda najprimeranejší spôsob, ako aj v koľajách vychodených žánrom „profesijného“ románu vyjadriť paradoxy súčasnej najmocnejšej duchovnej inštitúcie. (Roberto Pazzi: Konkláve. Slovart, Bratislava 2003, prel. Mária Štefánková.)
