V pasci vlastného euroskepticizmu
Spomedzi všetkých delegácií 25 európskych štátov na medzivládnej konferencii jedine poľský premiér Leszek Miller disponuje mandátom svojho parlamentu vetovať prijatie európskej ústavy. Medzi výhrady Poľska k textu ústavy, predloženej Konventom o budúcnosti Európy, patrí požiadavka, aby budúci šéf európskej diplomacie nebol označovaný ako „minister“, ale ako „vysoký predstaviteľ“, zachovanie zásady „jedna krajina – jeden komisár“ a uvedenie zmienky o kresťanských koreňoch Európy v preambule. Poľsko sa zdržanlivo stavia aj k myšlienke spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky a žiada výslovnú garanciu, že nebude konkurenciou NATO. Pre Poľsko je však kľúčovou prioritou zachovanie systému hlasovania, ktorý bol prijatý v roku 2000 na summite vo francúzskom Nice. Popredný poslanec za liberálnu Občiansku platformu Jan Maria Rokita dokonca v Sejme deklaroval „Nice alebo smrť“ . Spojencom Poľska pri presadzovaní tejto požiadavky sa stalo Španielsko. Obe krajiny totiž podľa tejto zmluvy, ktorá bude platiť do roku 2009, budú disponovať v Rade ministrov EÚ 27 hlasmi, čo je len o dva hlasy menej, ako majú Nemecko a Francúzsko, t. j. najväčšie členské štáty. Nový systém hlasovania, ktorý predpokladá návrh konventu, síce posilní Nemecko a Francúzsko, zároveň však zdanlivo posilní pozíciu Poľska. Namiesto 7,8 percenta hlasov, priznaných v Nice, by totiž získalo v rámci únie až 8 percent. Návrh ústavy však oslabuje malé štáty. Napriek tomu, že počtom obyvateľov sa Poľsko radí medzi veľké štáty, z ekonomického hľadiska zostáva v pozícii slabšieho partnera. Spoločný postup je podľa väčšiny poľských politikov potrebný v záujme úspešnej integrácie nových členov. Systém z Nice im jednoduchšie umožňuje presadiť také rozhodnutia v politickej a ekonomickej oblasti vrátane prerozdelenia finančných prostriedkov, ktoré budú slúžiť ich záujmom. Preto premiér Miller v Ríme vyhlásil, že zmluva z Nice pre Poľsko znamená vyjadrenie európskej solidarity a jednoty. Na druhej strane si Poľsko uvedomuje svoje mantinely. Patria medzi ne predovšetkým obavy najväčších členských štátov, že systém z Nice spôsobí nefunkčnosť EÚ. Španielsko zároveň netrvá na zmluve z Nice nekompromisne. Madridský denník El Pais s odvolaním sa na španielskych diplomatov v Bruseli uvádza, že ich krajinu by uspokojil kompromis, ktorý bude pravdepodobne predložený na konci medzivládnej konferencie. Mal by spočívať v tom, že na prijatie rozhodnutí bude potrebný súhlas štátov reprezentujúcich nie 60 percent obyvateľstva únie, ako navrhuje ústava, ale 66 percent, t. j. dvoch tretín. Taliansky premiér Silvio Berlusconi na poslednom summite EÚ v Bruseli zas avizoval predloženie kompromisného návrhu v polovici novembra, na ďalšej vrcholnej schôdzke „európskej dvadsaťpäťky“. *** Poľský postoj vyvoláva nevôľu najmä v Nemecku a vo Francúzsku. Poľské vzťahy s Francúzskom navyše tesne pred začiatkom medzivládnej konferencie klesli na bod mrazu v dôsledku aféry okolo rakiet Roland, objavených v Iraku. Poľsko okamžite, bez rokovania s francúzskymi partnermi, obvinilo Paríž, že porušoval embargo OSN. Až dodatočne sa ukázalo, že experti chybne určili rok ich výroby. Ľavicoví poslanci Európskeho parlamentu Daniel Cohn-Bendit a Olivier Duhamel v liste „priateľom Poliakom“ varovali pred tým, aby ústavná zmluva nebola „pochovaná vo Varšave“. Hoci niektorí pozorovatelia označujú poľský odpor za agresívny, ba až arogantný, Miller si ponecháva otvorené zadné vrátka. Ani v jednom zo svojich vystúpení nespomenul možnosť vetovania návrhu ústavy. Štátny tajomník pre otázky zahraničnej politiky Tadeusz Iwiński však v kancelárii premiéra Millera po Bruseli vyhlásil, že „netreba umierať“ za decembrový termín prijatia ústavy a nevylúčil jeho presun do budúceho roka, keď predsedníctvo prevezme Írsko. Nie všetci poľskí odborníci však bez výhrad akceptujú potrebu „umierať za Nice“. Poukazujú pritom na fakt, že spojenectvo so Španielskom má iba krátkodobý charakter, keďže bezprostredne po schválení ústavy sa obe krajiny stanú hlavnými rivalmi o prístup k štrukturálnym a regionálnym fondom. Dôsledkami prípadného vetovania ústavy by sa podľa nich stala izolácia Poľska a zhoršenie jeho vzťahov s Nemeckom a Francúzskom. Politológ Aleksander Smolar zároveň varuje, že poľské veto by urýchlilo proces budovania „viacrýchlostnej Európy,“ čo by znamenalo ďalšiu marginalizáciu Poľska v Európe. Kritici poľského postupu tvrdia, že Poľsko by sa malo na pôde EÚ usilovať skôr o získavanie spojencov na presadzovanie svojich cieľov, než na hľadanie možnosti blokovania nevýhodných rozhodnutí. Proti populistickým výzvam „Nice alebo smrť“ a oháňaniu sa národnými záujmami sa vyslovila skupina poľských intelektuálov v Otvorenom liste európskej verejnej mienke. Signatári listu sa vyslovili za politicky silnú a efektívne riadenú Európu, ktorá je jedinou možnosťou, ako „čeliť nebezpečenstvu jednostrannej ekonomickej globalizácie“. Bývalý minister pre európske záležitosti Jacek Saryusz-Wolski však tvrdí, že Poľsku sa vyplatí bojovať za Nice aj napriek hrozbe prechodného ostrakizovania. Upozorňuje, že podobne aj v minulosti napr. Španielsko či Nemecko dosiahli vytvorenie štrukturálnych fondov, resp. zachovanie svojho azylového zákonodarstva, jedine nekompromisným presadzovaním svojho postoja. V hre je však aj ďalší faktor – postoj súčasných členov únie k desiatim novým partnerom. V súvislosti s poľským postojom totiž ani v Taliansku, ktoré patrilo medzi hlavných podporovateľov rozšírenia EÚ, neboli ojedinelé prejavy pobúrenia. Ozývali sa dokonca aj pochybnosti, či krajiny strednej a východnej Európy neboli do únie prijaté priskoro. Taliansky politológ Mario Flores označil podobné prejavy spochybňovania práva nových členov na vlastný názor za antidemokratické a arogantné. *** Je pravdepodobné, že Poľsko nakoniec bude musieť v otázke zmluvy z Nice pristúpiť na kompromis. Pri obrane princípov európskej solidarity sa dostáva do pasce vlastnej euroskeptickej politiky. S európskou solidaritou má totiž málo spoločné vytrvalé poľské odmietanie spoločnej európskej obrany, negatívny postoj k myšlienke federalizmu či podpis L. Millera pod tzv. listom ôsmich. Okrem návrhu, ktorý sa spomína v denníku El Pais, môže Poľsko uspokojiť zaradenie zmienky o kresťanstve v preambule ústavy, resp. schválenie zásady „jedna krajina – jeden komisár“, čo podporuje až 18 delegácií. Podľa nemeckej expertky Ulrike Guérotovej však Nemecko nepristúpi na možnosť, že by sa inštitucionálne reformy spojili s rokovaniami o novom rozpočte EÚ. Medzivládna konferencia je pre Poľsko príležitosťou na zblíženie s Nemeckom a Francúzskom. Nejde tu len o jeho ekonomické záujmy, hoci na rozdiel od Veľkej Británie či Španielska sú to jeho najvýznamnejší obchodní partneri, ale aj o garantovanie dlhodobých poľských záujmov v regióne. Presadenie tzv. východného rozmeru EÚ ako oficiálnej politiky únie voči Ukrajine, Bielorusku a Rusku totiž nebude možné bez podpory Nemecka a Francúzska. Bez ohľadu na to, či sa podarí zachovať systém z Nice, alebo nie, pozícia Poľska ako regionálnej veľmoci a člena Weimarského trojuholníka závisí od ich postoja. Pre súčasných členov EÚ je medzivládna konferencia a postoj Poľska k ústave mementom, že desiati noví členovia nebudú v novej únii „do počtu“. Budú na jej pôde, aj za cenu kontroverzií, presadzovať vlastné záujmy, čím EÚ už v súčasnosti získava nový rozmer. Vychádza s láskavou podporou delegácie Európskej komisie v SR. Uverejnené názory sa nezhodujú s oficiálnymi stanoviskami Európskej komisie.
