Ameriku: tú ja ľúbim
Amerika je živá metafora. Pôvodní, dovlečení i prisťahovaní obyvatelia Latinskej Ameriky by ma určite upodozrievali z toho, že keď hovorím o Amerike, myslím v skutočnosti na Spojené štáty americké. Nemýlili by sa. Potom by mi určite vysvetlili, že Amerika je predsa ich vlasť a nie len Spojené štáty. Majú pravdu: voči Amerike, celej Amerike, tiahnucej sa od Ohňovej zeme až po Beaufortovo more, je neférové chápať Ameriku ako synonymum Spojených štátov. Ja však, v tomto texte, aj tak budem slovo Amerika používať len pre označenie Spojených štátov amerických. Bude to pre mňa i pre čitateľa jednoduchšie, úspornejšie, efektnejšie. Amerika je živá metafora. Obraz. Predobraz budúcej Európy. Experiment. Pre niekoho úspešný, pre niekoho nedotiahnutý, no nepochybne európsky experiment. Tak či onak, Amerika ukazuje, aké to bude v Európe o chvíľu: rozľahlé záhradné vilové štvrte a luxusné vežiaky bánk či poisťovacích spoločností; čínske, indické, arabské, mexické reštaurácie a fastfood diners pre zoslabnutú strednú vrstvu; náboženský fundamentalizmus a supermarketová totalita; ohňostroj ezoterických hnutí a formálne regulovaná sexuálna neviazanosť; kult zdravia a činorodej staroby; armády navoňaných manažérov a zotročenie právnymi stratégiami; hordy páchnucich bezdomovcov a hyperprodukcia odpadkov – to všetko sa už dnes stáva súčasťou kašírovaného starožitníctva, ktorému sme sa v škole naučili hovoriť Európa. Európa, ktorá si odjakživa potrpela na prídavné mená, mi už ide na nervy. Amerika, ponúkajúca funkcionalizmus, purizmus a pragmatizmus, je môjmu srdcu predsa len milšia. Síce pomerne dekadentné imperiálne baroko, ktoré sa stáva jej najčerstvejším vývozným artiklom, mi fakt pije krv, ale keď si trochu vypijem, môžem si ho odmyslieť a opäť sa ocitnúť v puristickej, priamočiarej, prostorekej Amerike Franka Lloyda Wrighta, Jacksona Pollocka, Milesa Davisa, Henryho Millera, Charlesa Bukowského, Allena Ginsberga, Normana Mailera, Trumana Capoteho, Goreho Vidala. No, do riti, koľko prídavných mien som tej Amerike nadelil! Ako keby som hovoril o Európe. Čo už s tým? Žijem (asi) v Európe a bez prídavných mien sa nepohnem. No schválne: akými prídavnými menami by ste vedeli označiť Európu? Mne napríklad, okrem rumsfeldovských adjektív vnášajúcich poriadok do nášho potuchnutého starinárstva, prišli na um tieto prívlastky: antická, rímska, helenistická, karolínska, renesančná, kolonialistická, kapitalistická, komunistická… A potom: západná, stredná, východná… Možno sa teraz zdá, že nie je celkom jasné, kam sa touto ťarbavou odbočkou o prídavných menách chcem dostať. Pritom je to jednoduché: chcem len ukázať, že Ameriku: tú ja ľúbim. Tú, ktorá nepotrebuje prídavné mená. Tú, ktorá nie je ani svetlá, ani tmavá; tú, ktorá nie je manicheistická a spasiteľská. Tú, ktorá nie je neokonzervatívna, imperialistická a neokokotská. Ľúbim ju, naozaj ju vrúcne ľúbim. Ľúbim jej poctivosť, naivitu, zmysel pre romantiku. Ľúbim tú nostalgiu, ktorú vo svojich knihách uchoval Richard Brautigan: ľúbim tú Ameriku, ktorá je, zdá sa, navždy preč. Ľúbim tú Ameriku, za ktorou smúti Kurt Vonnegut. Ľúbim tú Ameriku, ktorá z kníh Williama S. Burroughsa urobila evanjeliá subkultúrneho sveta. Ľúbim tú Ameriku, ktorá Noamovi Chomskemu dovolila vydať knihu 11. 9. A ľúbim tú Ameriku, v ktorej sa kniha Michaela Moora Stupid White Men stala bestsellerom. Skrátka a presne: ľúbim knižnú Ameriku. Teda tú, ktorá jestvuje už iba v knihách. Aby som však nebol celkom nespravodlivý k Amerike neknižnej, no nepochybne veľmi literárnej: ľúbim aj tú Ameriku, ktorá pretrváva na hudobných nosičoch. Ľúbim ju, pretože dovolila Tomovi Waitsovi zastupovať Samuela Becketta. Ľúbim ju, lebo neodmietla prorocké náreky Boba Dylana. Ľúbim ju, lebo ma zoznámila s futuristickou skepsou Laurie Andersonovej. Ľúbim exhibicionistickú Ameriku Grace Jonesovej a trošku pripitú artikuláciu Billie Holidayovej. Ľúbim tú Ameriku, v ktorej sa človek z ulice, človek s nesmierne tuctovým, nevýrazným menom ako napríklad Michael Jackson, Jennifer Lopezová, Frank Black, James Brown, Barry White či James Stewart môže stať hviezdou svetového významu. Ľúbim ju, lebo otázky v žiadosti o víza, ktoré jej veľvyslanectvá distrubuujú po celom svete, sú také komické, že ich Frank Zappa neváhal zaradiť na svoj album The Yellow Shark. Ameriku: tú ja ľúbim. Pretože má zmysel pre kritiku. Nikto nedokáže kritizovať seba tak ako Amerika. A sebakritika Ameriky je kritikou aj našej budúcnosti, našej „púšte reality“. Európa ešte má čo doháňať, ešte stále je priveľmi nafúkaná. Ľúbim tú Ameriku, ktorá umožnila nakrútenie filmu Tichý Američan. A dovolila nakrútiť aj Kanadskú slaninu. A ešte aj film Vrtieť psom. Hoci neviem, či práve tieto snímky nevznikli s tichým a naplánovaným súhlasom poriadkumilovných „mužov v čiernom“. Aby sa nepovedalo. Aby sa videlo, akú má demokracia a sloboda slova v Amerike širokú hruď. Netreba sa na Ameriku zlostiť za to, že sa momentálne k moci predralo zopár priekupníckych lumpov, ktorým nezáleží na imidži, len na vykonštruovaných teroristických útokoch, fiktívnych nepriateľoch, podozrivých spojenectvách, utajených džungľových vojnách a falošne dobroprajnom mentorovaní „zaostalejšej“ časti sveta. Netreba sa na Ameriku hnevať; Amerika to teraz nemá ľahké: trpí, agonizuje. Zaľúbila sa do cukru a biča, do chleba a hier. To však ešte neznamená, že všetko, čo ponúka svetu Amerika, je aj úpadkové. Bola azda literatúra krutého a úpadajúceho Rímskeho impéria úplne bezcenná? Treba len zachovať triezvy úsudok a nežrať ju aj s chlpami, ako to robia niektorí naši mudrlantskí intelektuáli, fanatickí novinári a úplatní politici. Ameriku: tú sa vyplatí ľúbiť. Ešte väčšmi sa však vyplatí ľúbiť jej knihy.
