Bujnenie znakov ľudskej prírody
Postava kreolky Berty – šialenej z podkrovia – je v románe Jana Eyrová fantómom spradeným z rečí a šepotov iných, z jej hrdla vychádza len čudné mrmlanie a smiech, ktorý preniká cez hrubé steny Thornfieldu a z ktorého tuhne krv v žilách. Len v máloktorej čitateľke románu Charlotty Bront vzbudí táto postava súcit a , ako predpokladám, je ešte menej takých, ktorým by sa zachcelo s týmto „neľudským stvorením“ identifikovať. Na to treba disponovať zvláštnou životnou optikou. (Jean Rhys sa narodila a vyrastala na ostrove Dominika v Karibiku, jej matka bola kreolka, otec Velšan.) S menom Jean Rhys (1890 – 1979) som sa stretla po prvýkrát na stranách časopisu Aspekt v štúdii Andrey Dworkin Cesta v tme, pomenovanej podľa prvej knihy J.R. Názov knihy, odkazuje na situáciu ženy, pohybujúcej sa v mužskom svete, kde jej hodnota, resp. cena je určovaná výlučne zvonka: mužmi (ktorými je „používaná“). V názve štúdie dostali slová cesta v tme ďalší rozmer. A. Dworkin nimi poukázala na neexistenciu kontinuity v čítaní a interpretovaní autoriek – žien, na to, že také mimoriadne kvalitné autorky ako Jean Rhys, boli (ako hovorí ona) „zmiznuté“ z dejín literatúry a nemôžu byť teda ani generáciu po generácii čítané: vnímané ako identifikačné vzory a zaznamenaváné do mapy ženskej skúsenosti. Nasmerovaná štúdiou, som si potom v antikvariáte kúpila jej román Dobré ráno, polnoc (Slovenský spisovateľ, 1978). Za jasného dňa temné zúfalstvo „starnúcej“ ženy, prítomnosť ostro prerývaná ostrými zábleskami minulosti, ale nie takej, v ktorej sa dá nájsť útočisko, pred neznesiteľnosťou prítomnosti, stratená, stratená... Aj mladosť predstavuje len strach, nedostatok odvahy k čomukoľvek sa odhodlať. Neustále na pranieri, neustále vystavená krutým pohľadom, rečiam, chudobe, citovej vyprahnutosti. Strohý, prenikavý štýl, majstrovstvo trpkosti. Medzi románom Dobré ráno, polnoc a Šíre Sargasové more je odmlka trvajúca 27 rokov. Štýl je rovnako majstrovský, len do ostrej trpkosti sa primiešava chuť hnilobnej sladkosti (raja). Dej románu sa z veľkej časti odohráva na ostrovoch Karibiku, hlavnou postavou románu je kreolka Berta, tu sa však volá Antoinette, meno Berta, ako sa dozvedáme, jej, proti jej vôli, pridelí on – jej manžel, Angličan (pán Rochester ostáva v tomto románe bez mena: určujú ho iné – dôležitejšie atribúty), ktorý podľa anglického práva vyženil celý jej majetok, bezo zvyšku Dávať nové meno – zaberať pôdu, privlastniť si majetok - kolonizovať. Jean Rhys veľmi obratne a pritom nenásilne pracuje so sémantikou moci. Znaky hovoria jasne, aj keď ich logika občas zaráža svojou nezvyčajnosťou. Aj medzi inými sa nájde taký, kto je ešte o čosi viac iný, kto sa okamžite ocitne na pranieri výsmechu, aj medzi čiernymi je niekto ešte o čosi černejší (Christophine), niekto je „biely černoch“ iný zas „čierny anglán“. Hierarchia: silnejší a slabší však funguje za každých okolností. Antoinettina rodina: matka, vdova po bielom zhýralcovi, pijanovi, otrokárovi, brat „idiot“ a ona spadajú do kategórie bieli černosi („čo je ešte horšie než čierni černosi“), pričom slovo černosi neoznačuje ich rasovú príslušnosť, ale chudobu. Paradoxne, je to chudoba, ktorá chráni rodinu pred nenávisťou čiernych, keď rodina vydajom matky zbohatne, nenávisť exploduje. K rodine patrí aj zopár prepustených otrokov (časovo spadá dej románu do obdobia krátko po zrušení otroctva), ktorí zostávajú: niektorí z oddanosti rodine, iní z neschopnosti chopiť sa novonadobudnutej slobody, ktorá zase, pravdupovediac, až tak veľmi slobodou ani nie je. Útočisko, ktoré je zároveň väzením, to je motív, ktorý sa neustále vracia: Chovankyne kláštora, v ktorom je Antoinette načas umiestnená, keď jej matka podľahne šialenstvu, nachádzajú za stenami kláštora ochranu pred bezohľadnosťou a nástrahami sveta, rovnako zamestnankyne Thornfieldského panstva v Anglicku. Malá Antoinetta, citovo zranená posmeškami vrstovníčky (Biely šváb, biely šváb!), raz v noci zaspáva, túliac sa k machnatému múru záhrady. Prvá časť, opisujúca detstvo, a dospievanie, do vydaja, je vyrozprávaná Antoinettou. V druhej časti sa dostáva k slovu jej manžel: všetko vrátane Antoinette je pozorované očami cudzinca. On vníma jej krásu, počúva slová lásky a túžby po smrti, ktoré nikdy neznejú vo dne, necháva sa omamovať vôňou kvetov, ktoré rozkvitajú v noci (aby sa chránili pred prudkým slnkom), ale od prvého okamihu vie, že je mu cudzia – ona, tunajší ľudia aj krajina, kde žijú, na okraji divočiny. Všetko si uchováva svoje nepreniknuteľné tajomstvo. Jemu sa zdá ako sen krajina, kde žijú, jej zase vzdialené Anglicko. V románe J. Rhys podobne ako v románe Ch. Bronte dostala veľký priestor príroda: so všetkými jej zvukmi, farbami a vôňami. Kým Anglicko Jany Eyrovej je krajinou zimy a pastelových farieb, karibská príroda hýri farbami: modrá, červená a najmä zelená sa tu vyskytujú v tých najsýtejších, plných odtieňoch. Zelená je spojená s pokojným šťastím, s útočiskom tône a mäkkosťou machu, ale aj s divokosťou až dravosťou prírody. Reči a lži, šepot, chichot, zariekanie: bujnenie znakov a náznakov „ľudskej prírody“ (opakovanie jednej tváre, les tiel: pri prvej explózii nenávisti), ich nepreniknuteľnosť, vzrastajúce podozrenie a nevôľa. Osud ktorý je už vopred napísaný, ktorý je napĺňaním vyrieknutého ortieľa. Zlomená Antoinetta (bezduchá marioneta) je loďou odvážaná do Anglicka, aby tam bola ukrytá pred očami a rečami, aby bola vymazaná z pamäti. V tretej časti okrem personálu Thornfieldu, znovu prehovára Antoinetta: hlasom šialenstva. Dozvedáme sa, že loď musela na šírom mori stratiť smer a odbočiť z cesty, pretože toto nie je Anglicko, ale len nejaké papierové kulisy: taživý sen, z ktorého sa treba prebudiť. V závere románu sa po všetkých odtieňoch zelene objavuje červený akcent: šaty, ktoré do seba nasali všetky vône a vášne Karibiku. Jediný skutočný predmet, ku ktorému sa možno primknúť v chladnom snovom svete. Oheň, ktorým sa katastrofa začala, ju aj zavŕši...
