Vôňa vojny
„Ropa vonia vojnou.“ Tento aforizmus vznikol v čase veľkých geopolitických sporov prvej polovice 20. storočia. V 21. storočí používa ľudstvo rovnaký parfum. Keď v roku 1916 Angličania vzali pod svoju kontrolu Ormuz a Mosul – v tom období najväčšie ropné náleziská – a keď sa v roku 1942 Nemci úporne snažili dostať (vojenskou silou a pomocou nešťastných Čečencov) ku kaspickým ropným zdrojom, mali tieto snahy jasný geopolitický kontext. Rovnaké to bolo v roku 1953 v Iráne pri zmene režimu (s pomocou a na prospech USA). V jasnejšom svetle sa geopolitický a geoekonomický význam ropy ukázal počas energetickej krízy v rokoch 1973 – 1974. Prvá vojna v Perzskom zálive – medzi Irakom a Iránom – mala zreteľný cieľ. Teherán a Bagdad vypadli z hry o moc v oblasti a hlavným hráčom sa stala Saudská Arábia, ktorá profitovala aj na dodávkach zbraní obom stranám konfliktu. Ďalšia vojna v Perzskom zálive, okrem snahy USA zaistiť bezpečnosť svojich energetických komunikácií a bezproblémové dodávky ropy z regiónu, čiastočne pomohla aj bývalému ZSSR. K jeho deštrukcii. Tým sa de facto odštartovala ďalšia etapa geopolitických manévrov v priestore Kaspického mora. Odpoveď na základnú otázku, kto bude kontrolovať energetické zdroje ešte nie je jasná, ale už sa črtá. Pravidlá hry Do konca tohto roku sa v Teheráne pravdepodobne zídu predstavitelia ministerstiev zahraničných vecí Azerbajdžanu, Iránu, Kazachstanu, Turkménska a Ruskej federácie, aby pripravili stretnutie svojich prezidentov. Témou summitu v Baku bude snaha o stanovenie právneho štatútu Kaspického mora. V praxi to bude znamenať nielen prerozdelenie vody, rybných zdrojov, ale predovšetkým riešenie toho, kto bude v regióne rozhodovať o kontrole, využívaní a distribúcii energetických zdrojov. Vznikajúce politické nejasnosti majú čoraz ostrejší charakter. Všetky krajiny začali aktívne zväčšovať svoj vojenský potenciál, čo samozrejme negatívne vplýva nielen na zostrovanie politických sporov. Všetko sa môže skončiť silovým riešením. Rozširovanie vojenskej prítomnosti znamená aj nárast nedôvery. Proces militarizácie Kaspického mora sa vyvíja podľa nebezpečnej schémy. Jednotlivé pobrežné štáty sa zatiaľ nedohodli na právnom riešení statusu Kaspického mora (more, vnútrozemské jazero), čo zatiaľ znemožňuje to hlavné – stanoviť rozumné pravidlá hry. Turkménsko a Azerbajdžan sa sporia o náleziská Azeri, Čirak a Gunesli v strede Kaspického mora na styku ich teritoriálnych vôd. Podobná situácia je na juhu Kaspického mora, kde sa nemôžu dohodnúť Azerbajdžan a Irán. Olej do kaspického ohňa prilievajú USA, ktoré kontrolujú základné ropné projekty v Azerbajdžane (keďže klan Alijevovcov garantuje ďalšie ropné dividendy, neprekážali im ani „voľby“ nového prezidenta – syna starého prezidenta) a Kazachstane. Pritom chcú byť hlavným distribútorom všetkého v priestore. Navyše Washington bez toho, aby si prikladal servítku na ústa, hovorí o potrebe zmeny režimu v Teheráne. Podobne ako v roku 1953. Zbrane namiesto dialógu V spore medzi Azerbajdžanom a Turkménskom Irán nedávno podporil Ašchabad, ktorý nie je úplne pod vplyvom ropných jastrabov z Washingtonu. Teherán dal, na základe rozhodnutia svojho ministra obrany, netradične výhodne do prenájmu Turkménsku sedem bojových člnov a jeden torpédoborec. Teherán sa tak usiluje oslabiť vplyv USA, respektíve jeho ropných spoločností, v Azerbajdžane. No pritom aktivoval rozbušku vo vzťahoch medzi bývalými sovietskymi republikami, Azerbajdžanom a Turkménskom. Nie je to po prvý raz, čo Teherán skomplikoval situáciu v regióne. V auguste 2001 jeho námorné sily zobrali násilne dočasne pod svoju kontrolu náleziská Araz, Alov a Šarg na juhu „nejasného“ morského sektora Azerbajdžanu. Po tomto incidente sa niektoré ropné spoločnosti (napríklad British Petroleum) rozhodli nepokračovať v projekte a jednoducho z neho vycúvali. Azerbajdžan, cítiac iránsku hrozbu, začal súbežný proces. Modernizáciu a budovanie novej vojenskej flotily na Kaspickom mori. S pomocou USA – nijaká novinka. Podľa vyjadrenia predstaviteľa ministerstva obrany USA M. Rickadella sú USA „... pripravené pomôcť Azerbajdžanu v ochrane jeho morských hraníc, ktoré sa stali sporom medzi Baku a Teheránom...“ Pre poriadok, M. Rickadell nie je až taká vplyvná osoba, ale nižší úradníci hovoria zväčša pravdu. Štatút Kaspického mora (z pohľadu medzinárodného práva) ešte nebol sformulovaný a USA už hovoria o spore pri ochrane morských hraníc. Buď niekoho nezaujíma medzinárodné právo, alebo si to jednoducho zatiaľ môže dovoliť. Spomenutá pripravenosť sa zhmotnila do daru. Washington v lete daroval Baku nový čln pobrežnej ochrany a za americké peniaze sa rekonštruujú dve bojové lode. Azerbajdžan ešte potrebuje opraviť a zmodernizovať svojich osem bojových lodí podľa štandardov NATO. Irán, samozrejme, nemôže ostať pasívnym. To by bol začiatok konca jeho politického vplyvu v regióne – a nielen v rámci Kaspického mora. Preto sú z jeho pohľadu ekonomické otázky momentálne druhoradými, aj keď tvrdá pozícia vo vzťahu k priklepnutiu dvadsaťpercentnej časti ropného šelfu v prospech Iránu je zatiaľ bezo zmien. Teherán však de facto svojou tvrdosťou zväzuje ruky svojmu najbližšiemu geopolitickému spojencovi v regióne – Moskve. V prospech Astany, ktorá sa dlhodobo spolieha na „pochopenie“ USA. Veriac v pochopenie, Kazachstan pre istotu v auguste tohto roku vyhlásil druhú etapu vojenskej reformy, ktorá predpokladá vytvorenie vlastných námorných síl. Mali by mať základne v Atyrau, Bautine, Aktau a Eralieve (veliteľská základňa). Ich hlavným poslaním je o. i. „... zaistiť bezpečnosť ropných nálezísk v Kaspickom mori, kam boli vložené veľké zahraničné investície...“ Určite to nebýva často, aby národná armáda deklarovala, že bude ochraňovať záujmy zahraničných subjektov. Podľa ministra obrany Kazachstanu to však je v poriadku. Téma slabej bezpečnostnej situácie v Afganistane, Tadžikistane, či v Uzbekistane, ktorá môže za pár dní rozložiť dostatočne skorumpovaný režim v Kazachstane, zjavne ministra obišla. Reálnym faktom je, že Rusko momentálne nie je schopné ničím presvedčiť svojich susedov v regióne Kaspického mora, a preto sa rozhodlo posilniť svoj vojenský vplyv. Nový raketový krížnik je v lodenici pred dokončením a predpokladané doplnenie flotily o najmodernejšie lode typu Tatarstan je len otázkou času. Politika – umenie nemožného Nemožno vylúčiť, a politika je už taká, že USA a Rusko nájdu spoločnú reč a vytvoria v rámci témy Kaspického mora spolu s Azerbajdžanom a Kazachstanom akúsi koalíciu. Mala by nielen ropný, ekonomický, vojenský, ale aj geopolitický zmysel (predovšetkým pre USA) v prípade, že by sa zlepšili vzťahy Moskvy s Teheránom. Ďalej aj vtedy, ak by bol ohrozený ešte stále virtuálny projekt Baku – Džejchan. Existuje ešte iná možnosť. Po nedostatočných výsledkoch v Afganistane, kde sa po importe zaoceánskych hodnôt produkuje viac drog, než to bolo v čase do invázie USA a spojencov, taktiež po zjavnom narastaní problémov v Iraku. potrebuje prezident, ktorého percentá popularity klesajú, pred voľbami aspoň jednu víťaznú vojnu. No a prezident V. Putin, ktorý vyhral svoje voľby aj vďaka mediálne mystifikovanému letu do nešťastného Čečenska (lietadlo dnes brázdi nebo nad Kirgizskom), by tiež vo svojej predvolebnej kampani potreboval, okrem JUKOS-u s veľkým otáznikom, niečo skutočne hmatateľné.
