Uvedomujem si dvojtvárnosť sveta
Prednedávnom si sa vrátil z Berlína. Zmenil sa tvoj pohľad na slovenský literárny život pod vplyvom toho, čo si tam videl a zažil? V západnej Európe sa autori bežne hlásia do konkurzov na štipendiá v spisovateľských domoch. Tieto aktivity sú neštátne, podporujú ich organizácie knižných vydavateľov a distribútorov alebo sponzori. Výsledkom je viac napísaných kníh, čo je prospešné pre všetky strany a oživuje to literárny život. Našťastie už mám dosť prekladov do nemčiny, v marci 2004 mi na nemeckom trhu vychádza kniha Lovci & zberači, takže takisto skúšam šťastie. Žijem v slobodnom povolaní a toto je ideálny spôsob, ako získať dostatok času výhradne na písanie literatúry. Navyše týmto spôsobom stretávam veľa autorov a editorov z rôznych krajín. Pokiaľ ide o slovenský literárny život, netrúfam si ho ako celok hodnotiť. Patrím do generácie, ktorá je zložená z individualistov. Celkovo nemám pocit, že by naša mladá literatúra bola v extra dobrom stave. Zaujímavých pôvodných titulov je podľa mňa pramálo. Jednou z príčin je aj odchod viacerých talentov do reklamného biznisu, čo je celkom pochopiteľné rozhodnutie. Horšie už je, že zatiaľ čo inde vo svete je to prechodná fáza mladých spisovateľov kvôli zárobku, u nás sa k literatúre takmer nikto nevracia. Ja tiež príležitostne pracujem ako copywriter, ale za svoju prioritu jednoznačne považujem písanie kníh. Bol si spokojný s odozvami na tvoj román Posledný hit? Máš pocit, že čitatelia i kritika ťa pochopili alebo aj v tvojom prípade platí, že nikto nie je doma prorokom? Doposiaľ mám skúsenosť, že recenzie na moje knihy sú buď veľmi pozitívne, alebo veľmi negatívne. To je dobré, lebo to znamená, že vyvolávajú náležitú reakciu, silnú spätnú väzbu. Posledný hit je môj prvý román, čiže krok novým smerom, ktorý predstavoval aj isté riziko. Vážim si, keď si niekto kúpi a prečíta moju knižku. Zakaždým som zvedavý aj na reakcie kritiky. No nie som typ tvorcu, ktorý má po prečítaní zdrvujúcej recenzie samovražedné myšlienky. Snažím sa nebrať sám seba príliš vážne, takže sa nad tým dokážem pousmiať. Mimoriadne dôležitý je pre mňa názor ľudí, s ktorými som úzko spolupracoval pri prípravách rukopisu knihy. Mám na mysli Egona Bondyho, Jozefa Kelemena, Ondreja Herca a Juraja Malíčka, ktorých literárne názory si vážim. Ich prvé pozitívne stanoviská boli pre mňa dôležité, podnetné a povzbudzujúce. Zdá sa mi, že tvoju tvorbu charakterizuje istý paradox: na jednej strane ťa priťahuje takpovediac „partizánsky“ svet antiglobalisticky zameraných subkultúrnych prejavov, kým na strane druhej ti záleží na premyslenej, komerčne zameranej publicite. Je tento rozpor súčasťou tvojho imidžu alebo je to len „hudba náhody“? V tunajšej kultúre prežíva jedna smutná, dlhá tradícia – ide o pozostatok z komunizmu, ktorý v ľuďoch vzbudil mylný dojem, že umenie je pre všetkých a zadarmo. Žiaden autor u nás v minulosti nebol nútený zamýšľať sa nad tým, koľko výtlačkov jeho knihy sa predá. Aj dnes sa mnohí oháňajú pseudointelektuálnym snobizmom, že im stačí predať päťdesiat výtlačkov, hlavne, že je to takzvané vysoké umenie, čo je však zväčša len eufemizmus pre prázdnu hĺbku a vždy vítané otrepané frázy. Pritom ide vlastne o pohŕdanie čitateľmi. Ja s takýmto prístupom nesúhlasím. Keby sa moje knihy nepredávali, minimálne by som sa vážne zamýšľal nad tým, čo robím zle, a nezvaľoval by som vinu na zlý štát, nevďačný alebo iné bizarné veličiny. Spisovateľstvo je regulárne povolanie a autor s každou novou knihou vstupuje do nemilosrdného trhového prostredia. To však vôbec neznamená obmedzenia v kvalite a týka sa to rovnocenne autora detektívok aj lyrického básnika. Propagácia k literatúre aj k umeniu patrí. Použijem príklad z hudobnej brandže. Mne a kolegovi Tiborovi Holodovi chýbalo v Bratislave hudobné podujatie, ktoré by nám vkusovo vyhovovalo. Preto sme založili festival Wilsonic a pripravili sme tretí ročník. Bez sponzora by sme ho nedokázali zaplatiť ani náležite spropagovať. Každému, kto kritizuje spájanie reklamy a umenia, by som odporúčal, aby túto nevďačnú činnosť aspoň raz sám vyskúšal. Vo vkusových otázkach som absolútne tolerantný človek. Vyhovuje mi život v dnešku v tomto priestore, hoci si uvedomujem všadeprítomnú dvojtvárnosť sveta. S týmito paradoxmi som sa naučil žiť a som s nimi vyrovnaný. Ktoré knihy ťa v poslednom čase najväčšmi zaujali na slovenskom knižnom trhu? Ako editor externe spolupracujem s edíciou Odeon a mám radosť, že sa nám už podarilo vydať prvé tri tituly: eseje Georgea Orwella prvý raz v slovenčine, román Obratník raka od Henryho Millera a reedíciu románu Borisa Pasternaka Doktor Živago. Veľmi ma potešilo aj vydanie knižiek Alessandra Barricca – Tisícdeväťsto či Lian Hearnovej – Slávičia dlážka. Trocha oneskorene som sa dostal ku skvelej knihe Západ a láska od Denisa de Rougemonta. Netradičný, silný zážitok som mal nedávno zo živej prezentácie literatúry v podaní nemeckého spisovateľa Inga Schulzeho v bratislavskom Goetheho inštitúte.
