Reklama
Reklama

Uzavretého sveta poviedok niet

Do akej miery je autorská stratégia knihy „Unglik“ odlišná od koncepcie predošlých poviedkových zbierok? Na začiatku môjho písania nikdy nestojí stratégia, skôr spontánny pocit či predstava, niekedy aj príbeh, ak pseudokauzálne súvislosti viditeľné „na povrchu“ ľahkomyseľne nazveme príbehom.
Počet zobrazení: 497
rozhovor-m.jpg

Do akej miery je autorská stratégia knihy „Unglik“ odlišná od koncepcie predošlých poviedkových zbierok? Na začiatku môjho písania nikdy nestojí stratégia, skôr spontánny pocit či predstava, niekedy aj príbeh, ak pseudokauzálne súvislosti viditeľné „na povrchu“ ľahkomyseľne nazveme príbehom. Takto to ide text za textom. Normálny postup. Autorská stratégia, ak také čosi u mňa funguje, je vlastne skôr otázkou editorskou, ide o následný výber textov do knihy: ktoré áno, ktoré nie. Vtedy nastupuje túžba po koncepcii: lenže tá je vopred určovaná existujúcim materiálom. Ale tentokrát som sa snažil veci naozaj „strategicky“ trochu nadľahčiť, zpriezračniť – účinok zintenzívniť. Kopa cieľov, nie? Patrí teda k tvojim zámerom so známym uzavretým svetom poviedok aj smerovanie k všeobecnejším presahom? Ale veď uzavretého sveta poviedok niet! Darmo ho uzatvárať, ostáva otvorený a potom aj presahujúci mimo seba, a tam vonku zasa niet sveta bez reflexie tohto sveta a bez ovplyvňovania sveta touto reflexiou, či už primitívnejšou alebo naopak rafinovanejšou; celkom ako v kvantovej fyzike – povedané triviálne. Vonkajšie presahy tu boli stále. K prirodzenému presahu do vonkajšieho sveta rovnako ako čokoľvek iné patrí napríklad zaradenie tzv. tekutých poviedok, remixov textov známych autorov a Biblie: postrihaním pôvodných diel podľa môjho gusta a zámeru došlo k spotvoreniu literárneho sveta, ktorého boli už dávno rigidnou súčasťou. Taký Burroughs najprv postrihal svoj román Nahý obed sám — to bola jeho autorská metóda — a teraz je to jeho „postrihané“ podrobené ďalšiemu strihaniu. Komolenie sveta, fragmentácia... To zodpovedá mojej pravde, ktorú vysúvam do ostatného sveta ostatných právd ako jednu z legitimít. Alebo ako žihadlo. Aká je tvoja reakcia na prípadné obvinenia z manieristického ustrnutia v už vyčerpanej forme? Niekedy reagujem smiechom. Niekedy tvrdím, že ľudia manieristicky ustrnuli v tele s dvoma rukami a dvoma nohami. Toto nám vyhovuje? Alebo je to naša jediná prirodzenosť, v rámci ktorej robíme svoje maximum? Keby sme opustili túto prirodzenosť, skončila by sa jedna pravda o človeku. Možno treba opustiť takéto telá. A také konvenčné písanie s dvoma nohami a s dvoma rukami. Ja písaním hovorím seba a svoje okyptené príbehy, svoje vety, svoje prepletence viet, vyjadrujem navonok podozrivo invalidný názor, kontinuálne, lebo mám tento jeden, povedzme, pohľad na svet, niekoľko spôsobov skúmania jedného pohľadu, niekoľko foriem ilustrácie tohto pohľadu – to je asi manierizmus, ktorý niektorí radi spomínajú, ale potom to zasa nie je postmoderna, čo je to potom? A postmodernou ma predsa tiež niekedy radi bičujú. Tak je to postmoderný manierizmus, ale to je čosi fakt nezmyselné! Maniera poctivého skúmania všetkých možných aspektov a všetkých možných, bielych aj čiernych, aj pestrofarebných stránok sveta by mohla byť takisto už konečne odhalená ako maniera, zlatá stredná cesta zlatých stredných ľudí, ktorá nikoho neuráža a ktorá sa vydáva za poctivo odbolenú skúsenosť a múdrosť, by raz mohla byť odhalená ako maniera par excellence, táto nádej ma v čase obvinení z manierizmu uspokojuje. Predstavme prozaika Ballu ako čitateľa. Čo ťa v tomto smere trvalo fascinuje? Trvalo? Kafka, Beckett, Ladislav Klíma a nafúkanectvo niektorých naivných optimistov.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama